Národný buditeľ Jozef Karol Viktorin celý život aktívne podporoval Maticu slovenskú
Vyzýval Slovákov k národnej svornosti
Text a ilustrácie: Helena RUSNÁKOVÁ
Jozef Karol Viktorin patrí k tým slovenským národným buditeľom, ktorí veľkú časť svojho života prežili mimo slovenského prostredia – v Budíne a vo Vyšehrade. Napriek tomu významne prispel k rozvoju slovenského národného a kultúrneho života. Pochádzal z rodiny moravského roľníka a grófskeho záhradníka. Narodil sa 12. marca 1822 v Zavare, vyštudoval teológiu v trnavskom biskupskom seminári a v roku 1847 bol vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil v Senici a v Trstíne.
V roku 1848 sa zúčastnil na slovenskom povstaní, za čo bol od mája do decembra väznený v Bratislave. Po prepustení z väzenia pôsobil v Skalici, v Starom Budíne, od roku 1866 bol farárom vo Vyšehrade. Zomrel 20. júla 1874 v Budapešti.
■ PRISPIEVAL DO ORLA
Jozef Karol Viktorin od roku 1845 prispieval do Orla Tatranského – prílohy Štúrových Slovenských národných novín, kde uverejňoval recenzie rozličných diel, ale aj svoje vlastné úvahy a postrehy. Vyzýval k národnej svornosti, k potrebe jednotnej spisovnej slovenčiny. V neskoršom období sa stal vydavateľom almanachov Concordia a Lipa. Úzko spolupracoval s mnohými uznávanými, ale aj so začínajúcimi autormi svojich čias. Vydal diela Andreja Sládkoviča, Jána Hollého, Jonáša Záborského, Jána Palárika a mnohých ďalších. Popri tom sa venoval aj vlastnej tvorbe. K jeho najvýznamnejším dielam patrí Grammatik der Slowakischen Sprache (Gramatika slovenského jazyka), Visegrad hajdan és most, Visegrad einst und jetzt a i.
V šesťdesiatych rokoch 19. storočia sa Viktorin aktívne zúčastňoval na všetkých významných národných akciách, akými boli založenie Matice slovenskej, slovenských gymnázií, Spolku sv. Vojtecha. Spolupracoval aj so Slovanmi z okolitých krajín. Veľkú ozvenu v živote zadunajských Slovákov zanechal jeho pobyt vo Vyšehrade, kde trávil posledné obdobie svojho života.
■ V MATIČNOM ODUŠEVNENÍ
V Turčianskom Svätom Martine sa 6. – 7. júna 1861 konalo slovenské národné zhromaždenie, na ktorom pod názvom Memorandum národa slovenského vyhlásili slovenskí národovci národný program. Okrem iného zahŕňal požiadavku slobodne zakladať literárne, hospodárske a osvetové spolky. Toto zhromaždenie otvorilo cestu aj k založeniu celonárodného spolku Slovákov – Matice slovenskej. Prípravu založenia tejto inštitúcie zverili do rúk tzv. dočasnému výboru, ktorého členmi boli Ján Francisci, Ján Gotčár, Viliam Pauliny-Tóth a Ján Palárik. Keďže na založenie Matice bolo potrebné zozbierať väčší finančný kapitál, dočasný výbor 4. novembra 1862 rozposlal Ohlásenie Slovenskej Matice, v ktorom vyzýval príslušníkov slovenského národa prihlásiť sa za členov Matice a posielať členské príspevky. Príspevky sa mali posielať Jánovi Franciscimu a opatrovať ich mali dočasní pokladníci Jozef Viktorin a Michal Chrástek.
„ ... Kým by valné, keď príhodný čas príde, povolať sa majúce zhromaždenie rozhodne určilo povolanie dočasného pokladníka ochotne prevzal na seba o to požiadaný p. Jozef Viktorin a všetky hotové peniaze skladať sa budú pod menom Slovenskej Matice do budínskej sporiteľny na úroky...“
Prvého mája 1863 oznámil Ján Francisci radostnú správu, že na Maticu slovenskú sa pozbieralo 50 000 zlatých, čo bolo desaťnásobne viac, ako bola požadovaná kaucia na povolenie Matice slovenskej z roku 1851. Priebežne so zbierkou sa pripravovali všetky náležitosti potrebné na založenie Matice, vrátane vytvorenia jej symbolov. Viktorin sa oduševnene podieľal na všetkých aktivitách spojených s prípravnými prácami. Nezaháľal ani v iných oblastiach literárneho sveta.
■ NA TISÍCROČIE MISIE
K 1 000. výročiu príchodu Cyrila a Metoda vydal Jána Hollého spisy básnické. V deň tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda na Moravu – 4. augusta 1863 – sa naplnil sen Jozefa Viktorina a ďalších tisícov slovenských národovcov. Konečne vznikla celonárodná kultúrna ustanovizeň Slovákov, za ktorú tak dlho bojovali.
Jozef Viktorin bol veľmi silná, vytrvalá osobnosť. Svedčí o tom skutočnosť, že v rovnakom časovom období sa venoval širokej škále aktivít. Príkladom sú i šesťdesiate roky 19. storočia, keď okrem toho, že sa aktívne podieľal na založení Matice slovenskej, vydal Gramatiku slovenského jazyka, almanachy Concordia a Lipa.
Po celý zvyšok života bol aktívnym podporovateľom Matice slovenskej nielen vlastnou tvorivou prácou, ale aj ako vydavateľ skvostov slovenskej literatúry. Na Maticu slovenskú pamätal aj vo svojom závete. Franko V. Sasinek o ňom napísal: „Jozef Viktorin bol skromný, rozumne hospodáriaci človek, ale kde bola potreba a kde dôstojnosť to vyhľadávala, tam bol štedrý... Živý, vždy vrelý i trvácny..., mal nepokojnú a neustávajúcu pracovitosť, až do úplného zdarného dokončenia započatého diela...“