Jozef Miloslav HURBAN - Slovenské slovo je boj a život


Zakladateľ tradície Slovenské pohľady, ktorá pretrváva dodnes

Miloš FERKO – Foto: archív SNN

... lebo keď sa národ po tom ohliada, čo on duchovného stvoril a uskutočnil, vtedy sám seba objíma, sám seba rád má, sám seba vidí, cíti, vie, rozumie

(J. M. Hurban: Slovensko a jeho život literárny)

Polemik s ostrým perom, človek s nekompromisnými postojmi, v mladosti búrlivák – veď až do roku 1835 sa pohyboval v nanajvýš pochybnej spoločnosti maďarských študentov, údajne i na „pohuľankách kadejakých“, kým sa v kruhu slovenských študentov nepolepšil... Tento národný velikán zomrel 21. 2. 1888, teda pred sto dvadsiatimi piatimi rokmi, takže máme dôvod písať.

Inak by predsa – on sám by protestoval a možno by sa zlostil. Nepatrí sa vlastencovi konať len tak, bez zámyslu! Život si treba usporiadať, byť činorodý. Pri spätnom ohliadnutí na ten Hurbanov životný beh, nevedno kam skôr a či bude mať čas pristaviť sa a nechať porozprávať. Ako si vlastne môžeme dovoliť otravovať... na barikádach v Prahe počas roku meruôsmeho, v čele bojových akcií Slovákov v tomže čase a o rok neskôr na Memorandovom zhromaždení

Hurban 1vo víre bojov za evanjelickú cirkev a jej slovenskosť, pri začiatkoch Matice slovenskej, ktorej spoluzakladateľom a členom výboru bol, v Hlbokom, kde sa s Hodžom a Štúrom dohodli na ustanovení jazyka – ak aj mimo oficiálnych inštitúcií, nuž preto, že Slovensko vtedy žiadne nemalo..., alebo pri práci na periodikách? Ja by som sa, ak dovolíte, držal radšej textov a slov. On, človek, je prirýchly a všade.

PRIEKOPNÍK ŽURNALISTIKY

Hurban má nespornú zásluhu na vytváraní začiatkov a základov tradície slovenských literárnych časopisov. On je tvorcom a iniciátorom almanachu Nitra. Prvý ročník Nitry vyšiel v roku 1842 po česky; ročník 1844 sa stal prvou, samostatne vychádzajúcou publikáciou v štúrovskej slovenčine, nasledovali ročníky 1846, 1847, po kratšom odstupe 1853, po dlhšom ročníky 1876,1877 – posledné dva po likvidácii Matice slovenskej opäť v češtine. Starnúci Hurban v návale pesimizmu hľadal oporu v československej jazykovej jednote. V rokoch 1846 – 1852 (s prestávkami spôsobenými revolúciou) vydával širšie koncipované Slovenskje pohladi na vedu, umeňja a literatúru, tradícia ktorých pod názvom Slovenské pohľady pretrváva v našej kultúre dodnes.

Hurban almanachy a časopisy nielen editorsky zastrešoval, ale do nich i písal. Spolupracovníkov bolo málo a väčšinou nestáli za veľa. Hurban odmietal nebyť náročný – alebo prinajmenšom náročnejší, ako bolo dovtedy zvykom. Mal cit pre text, čo prejavil ako kritik – a tiež aj keď sám písal – prózu. Z prozaických dôvodov. Básne písalo kvantá mladíkov, poviedky či novely málokto. Hurbanove beletristické diela v súčasnosti nenadchnú. Neznesú porovnanie s Kalinčiakom. Mali však ako pútavé čítanie význam z dobového hľadiska. Autor ich na rozdiel od Jána Kalinčiaka nekoncipoval ako umenie par excellence, ale ako útvary na pobavenie a poučenie. Vypĺňal nimi prázdne miesto. Ako jeden z prvých v slovenčine písal (si) na objednávku. Prozaik úlohu splnil. Hurbanom písané pútavé a svižné texty si udržali popularitu po desaťročia.

PÍSAL, ČO TREBA...

Hurban písal historickú a humoristickú prózu. Vzhľadom na čitateľov sa usiloval zabezpečiť rozmanitosť ponuky. Román Olejkár (1846) spracoval pôvodne v podobe nie veľmi vydarenej tragédie. Potom zmenil historický časopriestor (namiesto Čiech za kráľa Břetislava vložil do deja územie Slovenska v období vlády Matúša Čáka), nezmenené ostali myšlienky pronárodnej ideológie. Vyslovené jasne – avšak do značnej miery prekryté dejom plným intríg. Hurban cielene využíva drastické motívy obľúbené v dobovej jarmočnej literatúre. Postavy sa zakrádajú tmou s dýkou pod plášťom, používajú jed, pôvod mnohých protagonistov je zahalený tajomstvom – ako v gotických románoch na začiatku devätnásteho storočia či v dnešnom horore.

Humoristické prózy poskytovali autorovi priestor na kritiku pomerov. V texte Rázmocký kúpeľ, uverejnenom v Orle tatránskom v roku 1846 pod pseudonymom Habakuk Haraburdák, si Hurban berie na mušku dedinskú poverčivosť. Hojné použitie prísloví pripomína Kalinčiakovu Reštavráciu. Hurbanove humoresky z dnešného hľadiska na mnohých miestach stoja na hranici s publicistikou, najmä fejtónom. Splývanie štýlov vzniká pre dobové uvoľnenie hraníc žánrov pod vplyvom poetiky romantizmu, ale tiež pre aktuálny stav slovenčiny . Bez zhadzovania treba podotknúť, že čerstvo vytvorený jazyk hľadá spôsob stvárňovania jednotlivých štýlov postupne. Hurban zaiste čítal mnoho novín a časopisov, v slovenčine však on a Štúr píšu mnohé žánre po prvýkrát, okrem jazyka a s jazykom teda nevyhnutne musia tvoriť aj štýl – prvých poviedok či esejí. V stave zrodu zahorúca jazyk v tégliku sotva vytiahnutý z pece vrie, prská, zvíja sa, mení tvar. Len pomaličky chladne do podoby, v ktorej sme schopní aspoň ako-tak presne určiť druh útvaru.

NEKOMPROMISNÝ BOJOVNÍK

Osobne si myslím, že Hurbanov temperament lákalo na písanie aj a najmä prvolezectvo. Nahmatávanie. V podstate všetko je objavom. V procese nesporne vzrušujúcom, ale i riskantnom skúša národovec spôsoby existencie jazyka. O ktorý je vtedy potrebné starať sa, bojovať oň. Hurbanom spísaná a v Slovenských pohľadoch v roku 1846 uverejnená polemická odpoveď na Kollárom zostavený spis Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky zaujme aj po vyše jeden a polstoročí nielen argumentačne, ale najmä z hľadiska spôsobu uchopenia témy. Rytmus viet udržiava čitateľa v napätí, bez ohľadu na často riadne štipľavý obsah. Ján Kollár argumentuje v prospech jazykovej jednoty príkladom starej baby, ktorá ešte po rokoch vedela naspamäť jeho kázeň v češtine aj s podrobnosťami; Hurban tne takto: „Ak je jedna slovenská baba vstave celkom porozumieť českú kázeň a moja slovenská kuchárka českú kuchársku knihu nie, to musia byť v hre iné veci, o akých vravieť nejdem pre česť p. Kollára!!“

Stojíme pri koreňoch investigatívnej žurnalistiky. S nedávaním si obrúskov pred ústa. Aj z diaľky ma striasa. Veru, netúžim po diskusii, tobôž polemike s kýmkoľvek, kto by reagoval hurbanovským spôsobom... Bez ohľadu na pravdu javí sa napínavá, nebezpečná. Reaguje až hrdinsky, hemingwayovsky či po našom mináčovsky (nie náhodou práve Mináč bol Hurbanom doslova uhranutý). Záležitosť pre Chlapov. Bez kompromisu. Jednoznačná. Po citovanej vete Hurban pokračuje: „Okrem toho sú to babské dôvody!“ Basta!

Azda sú chvíle, keď je potrebné kričať, aby sa veci, ktoré sa normálnymi zdajú (napr. v danom prípade právo na samostatný vývoj jazyka a kultúry), normálnymi stali. Ale Hurban býva vehementný miestami až fanaticky. Šľahne napríklad vetou: „Nad to všetko u nás má mať práca vyššiu cenu ako život“ (Životopis Benjamína Pravoslava Červenáka), pod ktorú by sa nepodpísal ani samotný Ludevít. Razantnosť gesta potom provokuje predstavy. Neviem sa zbaviť pohľadu na Hurbana ako na slovenský symbol muža práce a moci s bičom v ruke poháňajúceho raz volky a inokedy váhajúcich. S prísnym pohľadom očí nad pichľavou bradou mračí sa náš Robinson Crusoe, puritán, protestant, potenciálny Kalvín, katalyzátor pokroku, stelesnenie činorodosti, motor energie vrúcej až zúrivo, prorok praktík nekompromisného manažmentu.

LITERATÚRA, NÁROD, ŽIVOT

Okrem polemík a kritík na konkrétne diela (medziiným Hurban v podstate priaznivo v Slovenských Pohľadoch 1847 recenzoval Sládkovičovu Marínu) písal aj koncepčne širšie poňaté práce. Štúdia Slovensko a jeho život literárny poskytuje prvé vývinovo chápané dejiny slovenskej literatúry. Na rozdiel od predchodcov (Bohuslav Tablic a jeho Pamäti československých básnířúv aneb veršovcúv), ale aj od síce presného, no rozhodne suchopárneho prehľadu v Dejinách slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí Pavla Jozefa Šafárika – namiesto „katalógu“ mien, diel a dátumov, pod vplyvom estetických teórií Herdera a Hegla – prináša pohľad na dejiny kultúry ako „príbeh cesty ducha a prejavu osobitosti jedincov stelesňujúcich sa v konkrétnych podmienkach toho-ktorého národa“. Pre mladých národovcov nesporne napínavá, vzrušujúca lektúra s mnohými, miestami esejistickými či až poetickými pasážami podmanivo pôsobí dodnes.

Štefan Krčméry v diele Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry charakterizuje Hurbanov spis takto: „... porovnávajúc ho s jeho znamenitými predchodcami poznáme jeho zvláštnu intuitívnosť ... Dielo jeho je viac dielom umelca než učenca. Novej látky literárnohistorickej on mnoho nezhromaždil. Ale ako osvetľuje, ako vidí! Obdobia vidí i postavy. Dielo duchovne váži. Plasticky modeluje.“

Hurbanom napísané dejiny literatúry sú zároveň rozsiahlou esejou. A básňou v próze. Pokus o syntézu výrazu i významu – ducha slovenskosti i predmetu textu. Veľkolepý a vehementný. Hoci z hľadiska poznatkov je práca neúplná i zastaraná, Hurbanovi nemožno uprieť postreh pri hodnoteniach osobností, schopnosť presvedčivo priblížiť tvorcov a nájsť súvislosti. Načrtnutie literatúry v panoráme histórie, opisov prírody a charakterov autorov s pokusom o vystihnutie filozofie národa dodáva textu, Krčmérym v citáte spomenutú plastickosť. Miestami sa ťažko zbavujete pocitu, že čítate prózu s množstvom hrdinov, pointou ktorej je otvorenie perspektív literatúry ako kriesiteľky života. Isteže, neslobodno zabudnúť na vplyv náboženskej literatúry.

„Takto, hľa, sa Slovensko a jeho život literárny zjavilo nášmu oku, píše Hurban v závere posolstva, o ktorom on, duchovný, predpokladá, že bude vnímané s úctou zaiste nábožnou.

Do širšieho historického i spoločenského kontextu vstupuje literatúra v Hurbanom vytvorených životopisoch. Text pod názvom Viliam Pauliny Tóth a jeho doba (náčrtky životo-povahopisné) má rozsah novely, rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra (prvýkrát vyšiel na pokračovanie v Slovenských pohľadoch 1881 – 1884) je najkvalitnejším Hurbanovým prozaickým dielom. Bez umelých efektov románových diel, ktoré nás dnes nechcene rozosmievajú v Olejkárovi či Gottschalkovi, zaujme prienikom a pochopením povahy postavy i príbehom jej života. V spomenutom diele venovanom Paulinymu-Tóthovi presvedčivo ukazuje diplomatické schopnosti a takt literáta schopného na úrovni diskutovať s maďarskou šľachtou, ale i na situáciu, keď pod hrozbou šibenice vstupuje k maďarským honvédom. Nevedno, ako by v tejto situácii reagoval výbušný Hurban. V životopise však Paulinyho-Tótha neodsudzuje. Nie iba v rámci úslovia „o mŕtvych len dobre“ (text vznikol tesne po smrti spomenutého dejateľa), ale najmä preto, že sa usiluje čitateľovi predviesť hľadisko samotného Paulinyho-Tótha, ktorý sa teda, prinajmenšom čiastočne, z objektu spomínania mení na subjekt, postavu, hrdinu. Hurban aj tu smeroval k pôsobivosti a komunikatívnosti písania. Bol a ostal aj po vyše stovke rokov jedným z najadresnejších.

Takto uvažuje v črte o Karolovi Štúrovi...

Národy, ktoré majú žiť, ktoré rozumejú svojej úlohe, čo ďalej pomkýnajú človečenstvo, aby nesplesnivelo v nehybnom stŕpnutí ducha, národy takto rozumné chovajú medzi sebou tú opatrovkyňu svojho ducha, literatúru, ako najdrahší poklad večnosti, vynakladajúc na ňu silu všetkej svojej príčinlivosti a mohutnú starostlivosť svojich dní života.

Nuž, čo my – súčasníci – na to?



Pridaj komentár