Jozef TOMKO: Každá inštitúcia si po rokoch musí overiť svoje poslanie.


Tomko KARDINAL - štvorecKardinál Jozef Tomko: „Každá inštitúcia si po rokoch musí overiť svoje poslanie.“

Cyrilo-metodskú tradíciu pochopili všetky kresťanské zložky národa

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto – zdroj: youtube.com

Prvým slovenským kardinálom sa v roku 1985 stal Jozef Tomko (1924). Štúdiá na bohosloveckej fakulte začal na Slovensku, od roku 1945 v nich pokračoval v Ríme. Stál pri zrode Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorý počas komunistickej éry bol útočiskom slovenských katolíkov a miestom výchovy nových kňazov. V roku 2013 si ústav pripomenul päťdesiate výročie svojho vzniku a pri tejto príležitosti sa v Bratislave uskutočnil seminár. Zúčastnil sa na ňom aj kardinál Jozef Tomko. Pripomenul prekážky, ktoré museli priekopníci myšlienky prekonávať, keďže ústav vznikal za éry spoločného štátu a mal slúžiť výlučne pre potreby cirkvi na Slovensku. To Praha nechcela akceptovať. Ako pamätník ústavu spomenul tú časť jeho histórie, ktorá stále čaká na svoje spracovanie. Kardinál Tomko sa tohto roku dožíva svojho životného jubilea, ku ktorému mu Slovenské národné noviny i Matica slovenská úprimne blahoželajú.

Slovensko zavŕšilo dvadsať rokov svojej štátnosti. Ako obhájilo svoju národnú kultúru, teda vlastnú identitu?

Slovensko sa ukázalo schopným žiť v samostatnom štáte hospodársky, kultúrne,  politicky i národne. Pritom si zachovalo svoju identitu. To by nám malo pomôcť posilniť si aj vlastné povedomie.

Rok 2013 sa niesol v znamení veľkého jubilea – 1 150. výročia od príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie. Čo znamená odkaz vierozvestcov pre slovenský národ a ako ho napĺňa?

Cyrilo-metodské jubileum nám pomohlo obnoviť a oživiť si kresťanskú vieru, ktorú v našich predkoch solúnski bratia utvrdili. Tá viera a v nej zakotvená mravnosť pomohli nášmu malému národu prežiť ťažké skúšky, v ktorých zahynuli aj väčšie národy. Je pozoruhodné, že túto životnú naviazanosť cyrilo-metodskej tradície s našou históriou pochopili všetky kresťanské zložky národa.

Veľkou témou uplynulého roka sa stala ideológia gender. Slovenskí biskupi k nej zaujali jednoznačné stanovisko v pastierskom liste. V Európe má však tento trend značnú podporu a aj na Slovensku došlo k implementácii niektorých požiadaviek skupín LGBTI. Čo s tým?

Myslím si, že septembrová pokojná manifestácia za život v Košiciach je najlepšou odpoveďou nášho ľudu na tlaky, ktoré prichádzajú zvonku a ovplyvňujú istú skupinu ľudí. 

Vlani vyšla zaujímavá knižka s názvom Pohľady na osobnosť biskupa Jána Vojtaššáka od Ľuboslava Hromjáka a kol. V súvislosti s kauzou Bezák zaujme kapitola, v ktorej sa hovorí o synodálnom ustanovení. V ňom sa kladie kňazom za povinnosť zodpovedne napísať posudky o svojich bohoslovcoch: „V tejto informácii nech majú patriční duchovní správcovia pred očami tú veľkú škodu, ktorú utrpí Cirkev a jej veriaci, keď nepovolaný a zlými náklonnosťami naplnený mladík votrie sa za služobníka Božieho.“ Ako v súčasnosti predchádza Cirkev tomu, aby sa do kňazského stavu nevotreli nepovolaní mladíci?

Obmedzím sa na hlavnú otázku. Cirkev sa snaží o dobrú formáciu budúcich kňazov najmä vo vlastných seminároch, ktoré sa cez storočia osvedčili. Je to šesťročná ľudská, duchovná, intelektuálna i asketicko-spirituálna výchova.

S akým posolstvom ste tentoraz prišli medzi nás a akú úlohu v ňom môže

zohrať Matica slovenská?

Začiatkom decembra 2013 som bol na Slovensku, aby som na celodennom sympóziu v Bratislave predniesol reláciu o zrode Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme pri príležitosti jeho päťdesiatročného trvania. Ako sa zdá, ústav a Matica slovenská majú rozdielnu, ale aj paralelnú históriu. Ako každá inštitúcia musia si po rokoch overiť svoje poslanie podľa požiadaviek doby.   

Tomko KARDINAL youtubeSlovenský kardinál  Jozef Tomko.                                                                   

● Čo vás zaujalo v minulom roku na Slovensku? 

V októbri 2013 sa udiali dve udalosti, ktoré si aj my Slováci musíme povšimnúť. Od 3. do 5. októbra sa v Bratislave zišla Rada európskych biskupských konferencií. Jej účastníci dostali ako dar európsku mincu, vydanú k cyrilo-metodskému jubileu. Razí ju Slovenská republika ako člen Európskej únie s právom navrhnúť jednu stranu kovového platidla. Hodnota tohto platidla je bezvýznamná: iba dve eurá, ale symbolický význam je veľký, lebo obraz na tejto „národnej“ strane mince ide do celého sveta. Taliansko si navrhlo obraz medzinárodne známeho básnika Danteho. Slovensko predložilo umelecky vypracovaný obraz bratov Cyrila a Metoda, ktorí uprostred spoločne držia v rukách kríž. Bruselskí úradníci považovali tento návrh za „konfesionálny“ a v mene laicizmu odmietali ho prijať. Vo vedení Európskej únie prevládajú aj dnes ľudia, ktorí nedovolili, aby sa do európskej ústavy dostala čo i len zmienka o kresťanských koreňoch nášho svetadielu. Dlho im trvalo, kým prijali slovenský návrh ako symbolický výraz našej národnej histórie. Bratislava tak vyhrala nad Bruselom a umelecky vypracovaná minca vzbudzuje obdiv v Európe aj inde. Dnes by sme nemali zabúdať, že Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe vydala v roku 2011 v Belehrade rezolúciu, v ktorej odsudzuje netoleranciu a diskrimináciu voči kresťanom v Európe.

● Nedá sa však nevidieť novodobé prenasledovanie kresťanov. Ako sa na to pozerajú v Ríme?

Taliansky katolícky denník Avvenire priniesol správu o slovenskom prípade s dvojeurovkou 25. októbra 2013 pod titulom: Dve (prekrásne) eurá a obrana náboženskej slobody v Európe. Pritom poukázal, že v roku 2012 vo Francúzsku bolo 84 percent všetkých vandalských útokov namierených na katolícke kostoly. A kardinál Tauran upozornil 16. októbra 2013 pri otváraní Konferencie na tému Náboženstvá, sloboda, moc na Katolíckej univerzite v Miláne, že v Európe sa azda menej vyskytuje krvavé a násilné prenasledovanie veriacich, ale jestvuje prenasledovanie menej viditeľné, zákerné. Pritom Európa by nemala zabudnúť na nedávne roky prenasledovania v komunistických režimoch, lebo niektoré ich obete ešte žijú s bolestnými následkami, alebo ich majú uložené v pamäti.

Vlani si katolícka cirkev pripomenula aj ďalšie významné výročie – 1 700 rokov od vydania milánskeho ediktu, ktorým sa skončilo prenasledovanie kresťanov v starom Ríme.

Túto udalosť si pripomenuli najmä v Srbsku v septembri a októbri, lebo cisár Konštantín Veľký, ktorý v roku 313 vydal milánsky edikt, sa narodil v srbskom meste Niš. Katolícka cirkev oslávila toto jubileum koncom septembra, pravoslávna v októbri. Svätý Otec, pápež František, poslal na obidve slávnosti svojich zvláštnych vyslancov. Viedol som katolícku delegáciu na pravoslávne oslavy. Predsedal im ekumenický patriarcha z Konštantínopolu Bartolomej za účasti iných pravoslávnych patriarchov a metropolitov (z Jeruzalema, Antiochie, Alexandrie, Moskvy, Cypru...) a zúčastnilo sa na nich niekoľko desaťtisíc veriacich. Všetci sme si pripomenuli starý dokument vydaný v Miláne Konštantínom Veľkým, ktorého pravoslávni uctievajú ako svätého. Rímsky cisár v ňom dovolil náboženskú slobodu pre všetkých a ukončil prenasledovanie kresťanov. Ako to vyzdvihol patriarcha Bartolomej, bol to ozajstný „zvrat v histórii ľudstva“ a výzva k náboženskej tolerancii a znášanlivosti. Krásna liturgická slávnosť v Niši, ako aj iné prejavy sa stali verejným protestom proti prenasledovaniu a vyháňaniu kresťanov z Blízkeho východu, teda z Malej (Prednej) Ázie. V niektorých krajinách hrozí, že kresťania odtiaľ celkom zmiznú. To bol ďalší výkrik o pomoc prenasledovaným.

Ako sú na tom kresťania v súčasnosti?

V Spojených štátoch amerických vydal uznávaný novinár a dopisovateľ z Vatikánu, John Allen knihu Global war on Christians (ed. Random), teda Globálna vojna proti kresťanom. V nej tvrdí, že kresťania sú v súčasnosti bezpochyby najviac prenasledované náboženské zoskupenie: „Svet je svedkom zrodu novej generácie kresťanských mučeníkov.“ Demografický vedec Todd Johnson, ktorého cituje Allen, vyhlásil, že od roku 2000 dodnes zomrelo každý rok priemerne stotisíc kresťanov. Podľa odhadu amerického Centra pre výskum kresťanstva pri Teologickom seminári Gordon-Conwell v Massachusetts každú hodinu sú na svete zabití pre svoju vieru jedenásti kresťania. Allen uvádza len niekoľko príkladov dnešného prenasledovania kresťanov. V severnej Kórei, ovládanej komunistickým režimom, sa počet kresťanov rôzneho vierovyznania odhaduje na štyristotisíc. Asi štvrtina z nich žije v táboroch nútenej práce, pretože odopreli uctievať zakladateľa národného kultu Kim Il-sunga. Od rozdelenia kórejského polostrova na dva štáty (1953) v severnej Kórei zmizlo skoro tristotisíc kresťanov. V Sýrii hrozí kresťanom vymretie. V mestečku Maalula, kde sa ešte používa aramejská reč Ježiša Krista, podľa dostupných správ zabili mohamedáni Sarkisa el Zachma a iných dvoch mladých kresťanov, keď odmietli obrátiť sa na islamskú vieru. Podobné prípady sa opakujú v Iraku, kde americká organizácia Open Doors predvída koniec kresťanskej prítomnosti okolo roku 2020. V Egypte prenasledujú kresťanských Koptov, ktorí tam žijú odnepamäti. Tlač sa nerada zmieňuje o tom, čo sa deje s kresťanmi na území Gazy, vykrojenom z Izraela. 

● Čo je príčinou prenasledovania kresťanov vo svete?

Svetová verejná mienka sa ťažko dostáva k správam o prenasledovaní kresťanov v rôznych krajinách, kde musí zakročiť aj verejná moc. Vlády takéto udalosti radšej zamlčia. Niekedy sa kresťanská menšina nedovolá spravodlivosti ani ochrany. V západnej tlači prevláda skôr naoko „neutrálny“, ale v podstate ateistický protináboženský duch, ktorý sleduje viac politické a obchodné záujmy. Laicizmus sa stáva akoby novým náboženstvom. Ako píše Allen, „liberálni voľnomyšlienkari oslavujú mučeníkov pravicových režimov v Latinskej Amerike, ale nie sú ochotní pripustiť skutočnosť protikresťanskej nenávisti v Gaze, ktorú kontroluje Hamas, ani spôsoby, akými ľavicové režimy často napádajú kresťanov“.  Allen vidí príčinu prenasledovania v prehnanom laicizme, vo fanatizme predovšetkým islamských skupín, ktoré spôsobili útoky na kresťanov a na kostoly napríklad v Nigérii a v Egypte, ale aj inde ako v severovýchodnej Indii zo strany hinduistov. Aj západné sekulárne obrazoborectvo, ktoré sa niekedy oblieka do rúcha kultúrneho boja, má už svoje obete. Novodobé prenasledovanie kresťanov má teda rôzne formy, nie je vždy krvavé, ani vždy fyzicky agresívne. Veriaci majú len jednu odpoveď: upevniť si kresťanskú vieru a lásku k blížnemu, aj k nepriateľovi.                                                                  



Pridaj komentár