Jubileum sv. Cyrila a Metoda je príležitosťou na návrat hodnôt

František Rábek biskupStará časť obce Močenok neďaleko Nitry nesie názov Gorazdov. Odtiaľ pochádzal Metodov žiak Gorazd. Obec podľa Zoborskej listiny z roku 1113 podliehala Zoborskému kláštoru. Dodnes sa tam nachádza farský kostol zasvätený sv. Klementovi, pápežovi a mučeníkovi, ktorého relikvie doniesli do týchto končín sv. Cyril a Metod. V Močenku sa 17. februára 1949 do rodiny roľníka narodil František RÁBEK. Bolo to na začiatku kolektivizácie, takže keď rodine zobrali polia do družstva, z otca sa stal robotník. 

Matka sa starala o päť detí. Dodnes štyri žijú. Po štúdiách na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte ÚK v Bratislave bol 17. júna 1972 vysvätený za kňaza. Do funkcie generálneho vikára Nitrianskej diecézy ho ustanovili vo februári 1990. Na deň sv. Gorazda v roku 1991 bol vysvätený za pomocného nitrianskeho biskupa a titulárneho biskupa Catrenského. Blahoslavený pápež Ján Pavol II. ho 20. januára 2003 vymenoval za prvého vojenského biskupa – ordinára Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky.

Pochádzate z lokality s veľkou staroslovenskou tradíciou. Vnímali ste to?

Od detstva tento duch na mňa vplýval, orientoval ma a veľmi mi to v živote pomáhalo.

Vaše zaradenie provokuje otázku, potrebuje armáda a vôbec ozbrojené zložky samostatné biskupstvo?

Dôvodom je, že ľudia pracujúci v týchto zložkách majú netypické pracovné podmienky, najmä čo sa týka pracovného času. Cirkev chce pomáhať ľuďom, ktorí sa nachádzajú v takýchto okolnostiach, aby mali potrebnú duchovnú starostlivosť. V nijakom prípade nemá ambície montovať sa do silových rezortov. Snaha cirkvi je byť ľuďom blízka tam, kde je ich pôsobisko a pracovisko, a to je koniec koncov aj v iných sférach. Máme univerzitných i nemocničných kaplánov, sú to nové pôsobiská.

 

Aká je tradícia vojenských ordinariátov?

Tradícia pastoračnej starostlivosti je relatívne veľmi dlhá, prítomnosť kresťanských kňazov medzi vojakmi sa spomína už v časoch rímskych cisárov okolo roku 300. Ordinariáty zriadil až Ján Pavol II. pred 25rok mi. Takže na cirkevnoprávnej úrovni ide relatívne o mladú vec.

Sv. Otec Benedikt XVI. Vás 1. júna 2009 na päť rokov vymenoval za člena Centrálneho úradu pre riadenie vojenských ordinariátov na Kongregácii pre biskupov pri Svätej stolici. Čo tento úrad znamená?

Kým biskupstvá i jednotliví biskupi u nás patria do štruktúry arcidiecéz, ordinariáty i jednotliví vojenskí biskupi podliehajú priamo Sv. stolici a to Kongregácii pre biskupov. Úloha poradcu spočíva v tom, že raz začas alebo keď sú nejaké dôvody, pozvú si nás do Ríma. Vo svete je nás sedem. Na ostatnom stretnutí sme rozoberali stav v ordinariátoch a zhodli sme sa na tom, čo by bolo treba upraviť, usmerniť.

Koniec dvadsiateho a začiatok 21. storočia sa nesie v znamení porušovania medzinárodných konvencií a vytvárania vojnových ohnísk. Ako tomu môže cirkev zabrániť, čo môže robiť?

Cirkev môže jedine vplývať na konkrétnych činovníkov konfliktu, teda vojakov, dôstojníkov a podobne, nie v zmysle politickom, ale humánnom.

U agresora je to zrejme dosť problematické.

Predpokladáme, že kultúrne krajiny nie sú priamo agresormi, ale tak či tak je našou úlohou, aby sme vplývali na ľudí, ktorí patria do našej pôsobnosti, aby si počínali aj v dramatických podmienkach ako ľudia. S plnou zodpovednosťou, samozrejme s rešpektovaním ľudských práv, ženevských konvencií a so všetkým, čo s tým súvisí. To je jediný spôsob, ako môžeme veci ovplyvniť a niekedy sa niečo z toho aj podarí.

Ako sa však dá pri vojenských konfliktoch dosiahnuť rešpektovanie jedného z Božích prikázaní – nezabiješ?

Vždy platí aj toto prikázanie. V zásade sa vníma, že nezabiješ nevinného človeka. Ak trebárs niekto niekoho ohrozuje, ako napríklad v Devínskej Novej Vsi, kde vieme, že policajt napokon agresora zastrelil, tak tam išlo o obranu nevinných ľudí a zrejme nebolo iné riešenie. Nemožno povedať, že policajt sa previnil proti piatemu Božiemu prikázaniu.

Cirkev nielen dnes, ale aj v minulosti čelila rozličným útokom. Čo je podľa Vás dôvod nenávisti voči cirkvi?

Dôvody sú viaceré. Môžu to byť aj naše vlastné chyby. Niekto má zlú skúsenosť s nejakým kňazom, biskupom a podobne a potom svoj negatívny postoj prenesie na celú inštitúciu. Ale tých dôvodov je iste viac. Aká bola príčina zatvárať kňazov v päťdesiatych rokoch? Ideologická? Kresťanstvo ako také so svojimi stanoviskami a zásadami môže byť niekomu prekážkou v jeho zámeroch, a preto sa rozhodne ho nejakým spôsobom potierať. Musíme si uvedomiť, že za týmito javmi je existencia osobného zla, ktoré nazývame diabol. Zlo si hľadá spôsoby a cesty ako prekážať šíreniu dobra, pravdy a lásky, no a nachádza si v tom nejakých pomocníkov.

V poslednom čase sa to výrazne prejavuje útokom na rodinu. Vy osobne ste rok 2009 vyhlásili rokom rodiny. Čo pre vás znamená rodina?

Pre mňa osobne je to formácia celého života aj osadenie človeka v ľudskej spoločnosti, v cirkvi, v zázemí, v láske. Jednoducho to je určitá plnosť života. Predpoklad života je rodina. Je to základná bunka ľudskej spoločnosti aj cirkvi a  z medicíny vieme, ak je chorá bunka, odchádza celý organizmus. Tak je to aj v  prípade rodiny. Ak by sa ničila táto základná bunka spoločnosti, malo by to zhubný následok. Že to niekto nechce vidieť alebo to priamo popiera, potom v tom musíme vidieť zlé zámery aj s človekom ako takým.

Český prezident Václav Klaus vyzýva predstaviteľov cirkvi, aby sa viac i hlasnejšie vyjadrovali k celospoločenským otázkam, pritom vieme, že česká spoločnosť je z vyše polovice ateistická. Rozpad hodnotového systému je však aj na Slovensku citeľný, prečo sa cirkev viac neangažuje?

Na jednej strane je sympatické od prezidenta Klausa, že posmelil cirkev k tejto úlohe, pretože naozaj cirkev má byť určitým svedomím aj národa a spoločnosti. My sa javíme ako mlčanlivejší, čo môže mať svoje dôvody. Prvý dôvod je ten, že pracujeme alebo sa snažíme pracovať ticho. Pravda, nie vždy sa to dá. Druhý – že naša spoločnosť je v spoločenskej a politickej oblasti prinajmenšom rozpoltená, a do toho vnášať ešte nejaké ďalšie stanoviská, je dosť problematické. A to z toho hľadiska, že na cirkev sa potom možno pozerať ako na jednu zo súperiacich strán alebo že niekomu nadŕža. A to nie je našou úlohou. Z  hľadiska Božej pravdy a Božieho zákona sme povolaní veci hodnotiť a pôsobiť, no do rozvadeného prostredia sa ponárať nejakými výzvami, by ťažko prinieslo efekt. To už je potom úloha pre biskupov, aby posúdili, kedy čo je účinné. Ale nemyslím si, žeby sme sa uťahovali alebo cúvali pred svojím poslaním. Ide len o spôsob, akým sa ho snažíme plniť.

Niektorí pozorovatelia tvrdia, že katolíckej cirkvi na Slovensku veľmi škodí jej úzka orientácia na jednu politickú stranu. Ako sa to vníma v prostredí cirkevnej hierarchie?

My sme priamo viazaní stanoviskom druhého vatikánskeho koncilu, že cirkev sa nesmie stotožňovať so žiadnym politickým systémom, so žiadnou stranou. To je jednoducho zásada. No faktom je, že mnohí katolíci sú organizovaní v rozličných politických stranách. Ak tá strana nemá program, ktorý by bol v rozpore s kresťanstvom, tak majú právo sa rozhodnúť, aký politický subjekt podporovať. A to treba rešpektovať. A že aj my biskupi komunikujeme s kresťanskými laikmi v tej alebo onej politickej strane, tak to netreba vnímať ako podporu tej strane ako takej, ale ako komunikáciu alebo určitú spoluprácu s tými členmi cirkvi, ktorí sa v tej či onej strane nachádzajú.

Stali ste sa predsedom Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru. Vo všeobecnosti je však vytváraný názor, že veda sa nezlučuje s vierou. Ako sa cirkev s touto otázkou vyrovnáva?

Konferencia biskupov Slovenska od minulého roku udeľuje cenu Fides et ratio (viera a rozum) a jej prvým nositeľom je profesor Július Krempaský. Tohto roku ju získali profesori Jozef Tiňo a Ján Letz. Pri príležitosti odovzdávania ceny mal Jozef Tyňo prednášku práve o tom, že podmienkou vôbec rozvoja modernej vedy je kresťanstvo. Teda človek s určitými princípmi, ktoré práve kresťanstvo prináša, má predpoklady na to, aby mohol tvoriť modernú vedu. Uviedol množstvo citácií vedcov z celého sveta podporujúcich jeho názory. V časoch komunizmu to bola skôr taká axióma, ktorá sa nám otĺkala o hlavu, že veda a viera si protirečia. To sme už jednoducho otvorene nazvali demagógiou. V tomto roku sme si pripomenuli desiate výročie encykliky pápeža Jána Pavla II. o vzťahu medzi rozumom a vierou Fides et ratio. V jej úvode píše: „Viera a rozum sú akoby dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša k nazeraniu pravdy.“ Ľudský duch teda potrebuje obe krídla. Pravdaže prístupy a spôsoby, akými je viera v pravde a akými je veda v pravde, sú odlišné, no pravda je jedna a tá istá.

Július Krempaský vynaložil veľké úsilie na propagáciu komplementárneho prístupu k vede a viere. Máme aj ďalších takýchto vedcov?

V  rámci Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru sa s vedcami trikrát ročne pracovne stretávame. Na stretnutiach sa zúčastňuje okolo 25 osobností z oblasti vedy. Zvyčajne nadnesú aktuálnu tému a potom z viacerých vedných odborov sa k tejto téme vedie diskusia. Je to naozaj malá skupinka vedcov, ale už teraz máme mnohých profesorov na univerzitách i na Slovenskej akadémii vied.

 

Boli ste veľmi blízko kardinála Korca. Vybral si Vás do Nitry ako pomocného biskupa. Ako si na neho spomínate?

Naša komunikácia sa začala ešte v roku 1982, keď som pôsobil v jeho rodisku, v Bošanoch. Z Bratislavy každý mesiac prichádzal za svojimi rodičmi ešte ako robotník. Stretávali sme sa na fare, samozrejme že tajne. Neskôr sme sa stretávali v Nitre, kde chodil navštevovať brata. V tom čase vyvíjal režim tlaky, ktorým sa mladý človek potreboval brániť. No a na rozhodovanie, akým smerom, bola nevyhnutná spoľahlivá orientácia. V tomto mi Korec veľmi pomohol. Potom došlo k blízkej spolupráci, keď ma pozval za generálneho vikára. Obdobie, keď som sa stal pomocným biskupom, môžem označiť za časy obrody aj Nitrianskej diecézy. Lebo všetko sa budovalo z ruín. Venoval som sa predovšetkým cirkevnému školstvu. Zakladali sme školy, organizovali školenia pre katechétov, venovali sme sa kňazom, farnostiam, bol to taký dynamický život.

Slovenská historiografia sa dodnes nespamätala zo závislého postavenia voči politickej moci či už  Budapešti alebo Prahy. Oblasť vedy, vzdelania a kultúry bez objektívneho zhodnotenia histórie sa nezaobíde. Čo v tomto smere robí Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru?

Jedným členom našej Rady je aj profesor Robert Letz, ktorý je historikom. Podľa okolností pozývame aj ďalších odborníkov na históriu. Faktom je, že nejaký čas trvá, kým sa prebádajú jednotlivé dejinné obdobia, najmä z  nedávnej minulosti. Ale myslím si, že už by sme nemuseli hovoriť o bielych miestach v histórii.

Nemáme napríklad učebnicu dejín obdobia 1939 – 1989. Alebo obdobie rokov 1939 – 1945, keď na čele štátu bol kňaz, je na Slovensku tabu.

Tabu ani nie, ale spracováva sa skôr disidentským spôsobom než oficiálne. Tomuto obdobiu sa venujú profesori Vnuk a Ďurica. Mapujú ho, publikujú, dá sa už zorientovať, ale oficiálne miesta to ešte akoby neprijali za svoje.

Svätý Šebastián je patrónom Ordinariátu OS a OZ SR. Vy sa významnou mierou venujete životopisom svätých, výsledkom sú zaujímavé diela. Napríklad Štafeta viery. Dvojzväzková publikácia nie je len monografiou svätcov, ale precíteným výkladom ich poslania vo viere. Kde ste čerpali presvedčenie, že práve na základe týchto pohnútok, ktoré opisujete, naozaj aj konali?

Publikáciu som pripravoval ešte v časoch hlbokého socializmu. Chcel som mládeži pomôcť ukázať peknú tvár cirkvi, pretože vtedy sa na ňu nazeralo veľmi negatívne. No a práve na životoch svätých som chcel priblížiť to, ako pozitívne sa veriaci integrovali do spoločnosti. Pri písaní som vychádzal samozrejme zo strohých historických materiálov. Beletristické zábery na nejaké úseky zo života tej-ktorej postavy som spracoval skôr preto, aby si na základe toho dokázal mladý človek urobiť predstavu doby, jej kolorit. Neboli to však podstatné fakty. Na postavách svätcov vidno, že ľudia, ktorí sa snažili o dokonalý kresťanský život, samozrejme v kontraste svojej doby a svojho poslania, sa stávali aj veľmi veľkými, významnými a krásnymi osobnosťami. Napríklad mladý rímsky mučeník Pankrác. Cisár, keď už nevedel ako s ním, lebo pochádzal zo šľachtického rodu, si ho predvolal a pýtal sa ho: „Tak mi teda povedz, si kresťan, alebo si budúci rímsky občan?“ Tým ho chcel postaviť pred dilemu, že kresťan jednoducho nemá budúcnosť. A Pankrác odpovedal: „Som budúci rímsky občan, pretože som kresťan.“ Stálo ho to krk, ale pravda je taká.

Ako hodnotíte vývoj spoločnosti na Slovensku z hľadiska jej tradičného ukotvenia?

Prichádza zrejme obdobie, ktoré by som nazval turbulentným. Objavuje sa veľmi veľa nových vplyvov, ktorým sú ľudia vystavení. Zoberme otvorenosť pre bližší či vzdialenejší svet. To sú kultúrne, hospodárske a iné idey a hodnoty. Potom sú to existenčné záležitosti, ktoré nútia našich ľudí emigrovať, čo takisto je veľký problém, lebo sa odráža na životoch rodín. Ďalej je to vplyv masmédií, často intenzívny a  zákerný. Bežný človek sa v tom ťažko zorientuje, a to ho vnútorne rozleptáva. No a je tu aj tradičná viera v spoločenstve cirkvi, ľudia si uvedomujú spoľahlivé kresťanské hodnoty, ale tie turbulencie sú veľmi intenzívne. Považujem to za veľmi náročné obdobie života nášho národa a ja by som sa veľmi tešil, je to aj mojou veľkou snahou, aby jubileum v roku 2013, teda 1 150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie, bolo príležitosťou pre zorientovanie sa podľa možnosti všetkých našich obyvateľov. Predovšetkým v tom, aké hodnoty priniesli. Tí, ktorí sa ich držali, udržali národ až do dnešných dní. Za 1 150 rokov sa tie hodnoty ukázali ako pevné. Bolo by treba, aby sme sa s nimi znova oboznámili a aby sme na nich budovali svoj život.

Obdobie Vianoc sa vo výzdobe miest prejavuje už od začiatku novembra. Je to marketingová stránka sviatkov, významná pre biznis. Čím sú Vianoce pre kresťanov?

Tým, čím boli od začiatku. To by si bolo treba znova a znova uvedomovať a znova a znova prežívať. Išlo doslova o nepochopiteľnú skutočnosť, o dôkaz toho, ako sa Boh stará o človeka, aký má k nemu vzťah. Že sám vo svojom synovi sa stáva človekom a to nie tak, aby sa nejako predieral na výslnie života v spoločnosti, ale utiahne sa na to posledné miesto. Narodí sa v maštali a jednoducho takto nenásilne, akoby po špičkách, vchádza do ľudskej histórie. Aby aj ako človek sa mohol rozličným spôsobom prejavovať a dávať pocítiť ľuďom svoj záujem, lásku, starostlivosť, usmerňovanie... Napriek tomu všetkému, že to vyústilo do konfliktu vyvrcholiaceho na kríži. Základné posolstvo Vianoc je v nežnej láske Boha k človeku, a súčasne je i posolstvom o rodine. Ježiš Kristus spečatil význam rodiny tým, že sa chcel stať človekom v rodine.  Vianoce by mali byť hlavne popri náboženskom aspekte sviatkami rodín. Rodiny by mali čo najviac času stráviť spolu a prehlbovať rodinné vzťahy.

Čomu sa venujete v tomto období?                    

Žijem prípravou na cyrilometodské jubileum. Sv. Cyril a Metod prišli s veľkou láskou a obetavosťou z vrcholnej kultúry Byzancie. Sv. Cyril sa za tých pár rokov zodral na smrť a ako 42-ročný zomiera vyčerpaný prácou. Metod napriek väzneniu v Nemecku, napriek prekážkam, ktoré sa mu tu stavali, dokončil preklad Svätého písma, vybudoval štruktúru cirkvi, vysvätil asi 200 kňazov a takisto tu pôsobil až do smrti. To, čo všetko priniesli, vrátane právneho poriadku, to samozrejme treba poznať a transponovať do súčasnosti. Uvedomiť si, že toto sú tie podstatné hodnoty. A najmä krásna nezištnosť našich vierozvestov je obrovským vzorom pre verejných činiteľov. Lebo zdá sa, že málokto má ešte ako hlavný motív službu spoločnému dobru, službu ľuďom.

 

Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY