K Oldovým hereckým narodeninám


valo webAKO BOLO, ČO BOLO

K  Oldovým hereckým narodeninám

Peter VALO

Môj priateľ Oldo Hlaváček oslávil osemdesiatku. Vôbec na ňu nevyzerá a stále je okolo neho kopec srandy. Práve preto sme ho v psiarskej Cisárskej akadémii Marca Aurélia vymenovali za prorektora pre srandu. Jeho kariéra sa nezačínala veselo. V júli 1957 zavítali do Bratislavy najvyšší predstavitelia vtedajšieho moskovského režimu Chruščov a Bulganin a Oldo, študent tretieho ročníka herectva, napísal mame list, v ktorom sa zamýšľal nad tým: prečo je takýto malý národ vlezený do zadku obrovskej hyene, ktorá nás chodí vyžierať. Napriek tomu neleníme, vytlieskavame na námestí a kričíme: Nech žijú Bulganin a Chruščov! List hodil do poštovej schránky. V tom čase bol pätnásť dní ženatý. Ktosi ho musel udať, lebo eštebáci list otvorili a pisateľa zatkli. Pri prehliadke internátnej izby našli rukou písaný Štúrov prejav, ktorý sa budúci herci učili v rámci javiskovej reči. Darmo im vysvetľoval, že to je Štúrova reč na uhorskom sneme. Keď sa priznal, že ho odpísal on, povedal vyšetrovateľ: „Tak, toto zodpovedá tomu všetkému, prečo sme tu!“

Vo vyšetrovacej väzbe mu oznámili, že ani jeho manželka nechce žiť s  protisocialistickým živlom, a podstrčili mu list, v ktorom žiada o rozvod. Nástojili, aby ho podpísal. Odmietol. Manželka Božka nevedela o ničom. O jeho uväznení sa dozvedela až po mesiaci. Sudcovia chceli vyrobiť exemplárny prípad. Keď obhajca povedal, že to boli len také mladistvé myšlienky, rozreval sa prokurátor: „Že myšlienky?! To ho neospravedlňuje. Doba je taká, že čochvíľa budeme vedieť aj to, čo si kto myslí, a budeme trestať ľudí aj za ich myslenie.“

Okresný súd, ktorému predsedala Alžbeta Tratnerová, 19. septembra 1957 odsúdil poslucháča VŠMU Oldricha Hlaváčka na rok nepodmienečne. Herec robil v pracovnom tábore v Banskej Bystrici žeriavnika. Po prepustení si nemohol nájsť robotu. Priatelia sa mu vyhýbali. Ponúkol sa za žeriavnika do Slovnaftu. Hľadali vodiča na parný valec. Tak chodil s parným valcom. Náhodou sa stretol so študijnou referentkou rektorátu Marienkou Rutkajovou. O pár dní zatelefonovala, že má prísť k rektorovi Andrejovi Bagarovi. Rozhovor bol krátky. Povstalec a člen ÚV KSS Bagar ho ukončil slovami: „Poď, veď si herec! Doštuduj! Nebudeš predsa robiť na valci!“

Andrej Bagar bol veľkorysý. A nebolo to prvý raz. Gustáv Valach robil po prechode frontu hlásateľa vo vládnom rozhlase v zahraničí. Po návrate do Bratislavy sa náhodou stretol s Bagarom, ktorý sa ho opýtal, či nechce ísť do divadla. Valach prikývol. V SND začínal s dvomi veršami v Shakespearovi...

Nuž položme si otázku, prečo presvedčený komunista Bagar pomohol ľuďom z druhého brehu? Žeby si spomenul na dni, ktoré prežil vo väznici viedenského gestapa? Niekdajší tajomník Alexandra Macha a neskôr konzul vo Viedni Jozef Slivka spomínal, čo urobilo Slovensko pre Bagarovu záchranu. A Bagar vedel, že za neho intervenoval vyslanec v Berlíne Matúš Černák, i to, koľko husí poslali z bohatej Bratislavy do hladujúcej Viedne za jeho vykúpenie, a tiež, že mu život nezachránili odbojári, ale ľudia, ktorí boli pri moci. Podľa všetkého ich viac zaujímal talent človeka ako jeho politické presvedčenie. Napokon, vďaka nim mohol po návrate fungovať pod pseudonymom Minárik v rozhlase a režírovať v divadle. Bagar bol tvrdý komunista, ale ani on nedopustil, aby mu politika, pomsta či stranícka poslušnosť zatemnili mozog. Aj je zásluhou neprišlo Slovensko o dvojicu zaujímavých hercov. Pri takýchto úvahách si zvyknem spomenúť na vetu frontového stíhača Fera Hanovca, ktorú som použil ako motto v mojej knižke Zabíjal som štát: „Človek sa s človekom dohodne, ak mu v tom nezabráni ideológia.“