POZNÁMKA
Kam sa podela ľudská tvár?
Ivan BROŽÍK
Slovensko si vychováva, ba až pestuje protislovenských politológov! Jeden z tejto sorty v roku 2007 napísal: „Socializmus s ľudskou tvárou je rovnaké oxymoron ako fašizmus s ľudskou tvárou....“ A takýchto, akože znalcov, ktorým nie politologický diplom, ale rodný list vystavili po roku 1989, je u nás až inflačne veľa. A čím je ich viac, tým menej je tých, čo o socializme s ľudskou tvárou naozaj niečo vedia, a ešte menej pamätníkov, čo pokus o zavedenie socializmu s ľudskou tvárou do spoločenskej praxe u nás aj zažili. Napriek tomu deň čo deň zo všetkých strán propagandisticky počúvame, že za všetko zlé, s čím sa v našej každodennosti stretávame, môže komunizmus (ktorý napokon vlastne nikdy ani neexistoval), a za všetko dobré, za čo máme velebiť naše vlády, volených a vyvolených či samozvaných lídrov v posledných desaťročiach, zas môže kapitalizmus. V tomto marazme volať po návrate ľudskej tváre, keď mnohí už ani netušia, ako taká tvár vyzerá, je utopizmus prevyšujúci teórie Roberta Owena. Nuž, a pokúsiť sa publicisticky apelovať o potrebe štátu, vlády alebo zriadenia pre ľudí sa rovná profesijnej samovražde alebo donkichotizmu 21. storočia. Ale je to naozaj až také nepatričné?
Prizrime sa lepšie len jednému zo zaklínadiel súčasnosti, ktorému sa na inom mieste v týchto novinách venuje akademický ekonomický expert prof. J. Husár. Ten všemocný šém či sezam je známy pod skratkou HDP. Ním prepočítavame, ako sa nám malo dariť, darí a bude dariť; cez HDP dokazujeme, ako sme investične zaujímaví a rozpočtovo zodpovední a ako inak úspešní. HDP je všeobjímajúcou, ale nanajvýš prázdnou frázou, pod ktorú obratný politik schová ešte aj neveru v rodine.
S veľkým záujmom som si v tejto súvislosti pred dvomi rokmi prečítal názory istého, vtedy sedemdesiatročného pána. Bolo to v roku nástupu socialistov k vládnej moci u nás – to len na pripomenutie.
„Z ročne vytvoreného HDP na Slovensku (okolo 70 miliárd eur) odhryzla hŕstka kapitalistov vo forme zisku až 54 percent a na pracujúcu väčšinu u nás zostalo len 38 percent. V Nemecku je tento pomer opačný – 55 percent HDP ide na mzdy pracujúcich a 35 percent na zisk kapitalistov.“ Nijako som tento citát neupravoval, slúži na myšlienkové premostenie ku konštatovaniu, že nám naozaj chýba socializmus s ľudskou tvárou. Mentálne menej disponovaných asi netreba presviedčať, že ide o čosi iné ako komunizmus. S ich „kapitalistickými“ klapkami na očiach to nikdy nepochopia. Chýba nám demokratický socializmus, ktorý bol vyhlásený ako program na frankfurtskom kongrese Socialistickej internacionály v roku 1951. Demokratický socializmus ako mravný ideál, ktorý je rovnako prístupný všetkým spoločenským vrstvám, mal vznikať postupne a výlučne demokratickou cestou.
Touto filozofiou sa inšpiroval aj Alexander Dubček v roku 1968, keď presadzoval socializmus s ľudskou tvárou. A poriadne tým nasrdil ortodoxných komunistov zo všetkých kútov Európy. Nahneval ich až tak, že namiesto argumentov pritiahli s tankami a obrnenými transportérmi. Už aj v tom je dôkaz, že sa zrejme nedá spojiť socializmus s ľudskou tvárou s tým, čo dnes teoretizujúca omladina verejne nazýva komunizmom. Veľmi zjednodušene konštatované, v Európe dnes väčšinou vládnu socialisti. Na Slovensku, najmä podľa ich vlastných hodnotení , tiež vládnu socialisti. Len tá ľudská tvár sa kdesi stratila.
„Pojmy – pravda, spravodlivosť, česť – strácajú význam, demokracia je škrtená oligarchiou, chudobní majú zachraňovať bohatých, krachujúce, nezodpovedné banky a štáty,“ aj to som si prečítal pred dvomi rokmi z úvah spomínaného starca. Na jeho mene ani tak veľmi nezáleží, aj keď sa vyjadruje vzácne múdro. A dokonca – ako ukázal vývoj – aj nadčasovo.
V roku 1968 vízia Alexandra Dubčeka o socializme s ľudskou tvárou našla veľkú celospoločenskú podporu. Väčšina ľudí v Československu odmietala diktatúru stalinského typu, ale aj diktatúru kapitálu. Koncom augusta 1968 sa však túžby ľudí o socializme s ľudskou tvárou skončili. Nastúpila normalizácia a diktatúra brežnevovského typu. A teraz tu máme opäť diktatúru kapitálu. Kde zostal sen o slušnom živote? Sen o socializme s ľudskou tvárou? Rozkradnuté, demoralizované Slovensko s vysokou nezamestnanosťou a chudobou, rastúcou polarizáciou medzi chudobnou väčšinou a superbohatou menšinou, nedôvera ľudí v politickú moc, ktorá by im mala slúžiť, ale neslúži, to je naša súčasnosť. Ale HDP rastie...