Kasíno, kde za naše peniaze hrajú iní


peniaze 2Vstali noví Mojžišovia a v dnešných časoch prichádzajú s vlastným desatorom

Jaroslav HUSÁR

Ktosi nás núti, aby sme rešpektovali finančné trhy a ratingové agentúry – S&P, MOODY'S, FITCH. Tie podľa môjho názoru majú na starosti len to, že strašia vlády a usmerňujú investovanie. Ale na čí prospech? Dnes sa racionálna analýza dostala na druhú až tretiu koľaj. Agentúry vyvíjajú svoje aktivity bez akejkoľvek kontroly. Umne maskujú svoje škandalózne a neoprávnené praktiky. Privatizujú si zákonné pravidlá, ba žiaľ aj hlboké poznatky viacerých spoločenských vied. Zrodila sa nová etika. Mojžišovia globalizácie zverejňujú v dnešných časoch svoje vlastné desatoro.

 Z tohto súdka sú aj ustavičné tvrdenia, že také alebo hentaké opatrenie by „trhy neprijali...“ Podčiarkujú prevládajúci názor, že trhy sú všemocné, že vždy majú pravdu. Ja zaujímam opačný postoj. Predpokladám, že trhy sa vždy mýlia. Hoci to občas nemusí byť pravda. A tak hľadím aj na finančné trhy a rôzne ich „spolupracujúce“ organizácie, trebárs dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS). Nechcem, aby iní, nezodpovední ľudia manipulovali s mojimi úsporami (peniazmi) na samej hrane – čo sú špekulatívne obchody, ktoré sa dejú na finančných trhoch v podobe rôznych derivátov – ako to teraz pomenúva finančná veda. 

■ EKONOMICKÁ ABECEDA

ratingové agentúryAko som už vyššie spomenul, dnes sa utiekame k akejsi S&P, Moody´s či Fitch agentúre a k ich označeniam Aaa, AAA, Aa2... Prečo? Ktorá z týchto agentúr zanechala také hlboké stopy vo vede ako ekonomickí velikáni, ktorí nám okrem iného odkázali poznatky aj o tom, ako evidovať finančné toky ekonomiky? A v nich je podstata rozumného správania sa ekonomiky. Ani nevieme, kto je tá S&P či iná agentúra. AAA vraj treba čítať ako minimálne riziko a Ba predstavuje podstatné riziko. Čo to je minimálne? Čo je podstatné? Ekonóm sa nepotrebuje učiť abecedu a napísať vedľa seba tri A. Predstavme si pilota, ktorý by hlásil kontrolnej veži: letím veľmi vysoko, je tu asi dosť chladno a máme zvyčajnú rýchlosť. Dispečeri na veži by určite celkom inak vnímali situáciu, keby pilot povedal: letím vo výške 10 000 metrov, je tu mínus 27 stupňov Celzia a letím rýchlosťou 720 kilometrov za hodinu.

Od čias Platóna, ktorý kládol veľký dôraz na miery a váhy, sa každá veda usiluje o kvantifikáciu. Odmerané hodnoty nám dovoľujú objektívne sa podľa nich riadiť. Aj pilot, čo v januári 2006 viezol našich vojakov z misie v Kosove a havaroval pri maďarskej obci Hejce, si vypol výškomer a potom nevedel, kde je. Kameň sa meria kilogramom a voda litrom. Len preto sa vieme zorientovať.

Ekonomická veda je usporiadané poznanie vecí o ekonomickom systéme, získané z evidentných faktov pomocou „svetla prirodzeného rozumu“. Teda nie je to súhrn neistých domnienok (rating S&P), pochybných špekulácií (index Lehman and Brothers) a od iných ľudí prevzatých nepodložených svedectiev. Zaiste sa ťažšie meria veľkosť hrubého domáceho produktu (HDP) ako hmotnosť materiálnych predmetov. To však neznamená, že sa nedá merať.

■ VIZITKY ŠPEKULANTOV

Akí sú ľudia z agentúr, ľahko zistíme po citáte z knihy G. Sorosa: „ Keď Michael Milken („úspešný finančník“, poznámka autora) zavesil remeslo na klinec, vzniklo v podnikaní s rizikovými obligáciami vákuum. Veľmi ma lákalo a veľmi sa mi žiadalo vstúpiť do tohto sveta vákua, pretože sa v ňom dalo zarobiť veľa peňazí. Pohovoril som si s viacerými ľuďmi z Milkenovho podniku ako s potenciálnymi externými manažérmi. Ale zistil som, že majú amorálny postoj…“ Z toho vidieť, o čo im ide – aby sa o peniaze ľudí nestarali obchodné banky, sporiteľne, iné depozitné podniky a vlády, ale akísi hazardéri, napríklad aj DSS.

Finančné trhy sú vlastne ako kasíno, kde za nás hrá ktosi iný. Vlády sa menia, preto sú učňami majstra hazardu – finančných trhov – lebo tie už majú dlhú históriu.

Ide na finančných trhoch naozaj o všeobecný prospech? Nie je to nejaké nenásytné, falošné dobro? Pozná obyčajný človek ekonomické sily, ktoré pôsobia na finančných trhoch? Nedokonalé chápanie má aj samotná ekonomická teória. Ľudia robia rozhodnutia o svojich peniazoch: kúpim si auto, idem na dovolenku, niečo usporím…, ale rozhodnutia o úsporách sa nezakladajú na racionálnom, reálnom poznaní skutočnosti, ale na tom, ako ich bankový úradník či finančný poradca usmerní. Ale aj pre finančného poradcu je skutočnosť na finančných trhoch pohyblivým terčom. A treba povedať, že aj pre vlády. Vidíme, ako čakajú, čo im povedia trhy. Ale načo nám je Wall Street? Veď každá krajina má obchodné banky, depozitárne inštitúcie, centrálnu banku; máme Európsku centrálnu banku a máme Medzinárodný monetrárny fond. Máme OECD a máme EHK, kde som bol v roku 1996 podpredsedom Výboru starších ekonomických poradcov vlád. Štruktúru štátneho rozpočtu sme tu schválili takto: časť A – príjmy vlády, časť B – výdavky vlády, časť C – saldo rozpočtu a časť D – z čoho sa uhradí deficit. Fungovanie ekonomického systému nič viac nepotrebuje. Teda nie finančné trhy. Tie by si mali uvedomiť, že peniaze majú tri funkcie: sú prostriedok výmeny, jednotka účtovania a uchovávateľ hodnôt. A tieto funkcie nevyžadujú forwardy či opcie.

■ BOĽAČKY KAPITALIZMU

Dnešným problémom je, že kapitalizmus nerieši spoločensko-ekonomický problém, a to výrobu, distribúciu a akumuláciu produktu (output). Populácia využíva zdroje a výsledkom je výroba produkcie (output). Treba ho však dostať k ľudom a k zdrojom – rozdeliť a akumulovať. Za feudalizmu sa o problém distribúcie postaral feudál. On povedal nevoľníkovi, že každý desiaty petrenec (kôpky nedosušenej trávy, red.) je jeho. Vystriedal ho kapitalizmus a ľudstvo sa začalo spoliehať na trh, vlastníctvo a ceny. V trhovej ekonomike trh (?) distribuuje čo, komu? Ale ako vidíme, kapitalizmus v plnení funkcie výroby, distribúcie a akumulácie úplne zlyhal. Nemusia to písať v ekonomických knihách. To človek cíti, obrazne povedané, na vlastnej koži. Konkurencia, vraj ako spása fungovania ekonomiky, v skutočnosti nie je to pravé orechové. Už v päťdesiatych rokoch minulého storočia to povedal nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu profesor J. Nash. Vyjadril sa lapidárne: ekonomická súťaž, nie konkurencia, musí byť základom fungovania ekonomického systému.

■ REVOLVEROVÉ METÓDY

Konkurencia už svojím jadrom vyvoláva nevraživosť. Ekonomická súťaž, podľa Nasha, vyžaduje určitý typ uvažovania – a síce racionálne kalkulovanie výhod a nevýhod. Ilustroval to hrou v šachy. Pri nej súper nechytí pištoľ a neodstrelí protivníka. Musí mať lepšiu stratégiu na výhru. Princípom práce podniku nie je zisk, ale maximalizácia svojich výhod a minimalizácia nevýhod. To platí aj pre jednotlivca. Nash definoval aj rovnováhu ekonomického systému tak, že každý z hráčov sa drží optimálnej stratégie, pričom predpokladá, že ostatní hráči robia to isté – ako šachisti. Teda že hrajú na základe svojej najlepšej stratégie, ktorá nie je nutne najlepším riešením z hľadiska výhod všetkých hráčov jeho skupiny. A to je práve to, čo je v rozpore s metaforou neviditeľnej ruky v ekonomike. Totiž, ak každý z hráčov sleduje iba svoje osobné záujmy (súčasný kapitalizmus), nemusí nevyhnutne presadzovať záujmy kolektívu. Princíp zisku nerieši optimálne fungovanie ekonomiky, nezabezpečuje optimalizáciu finančných tokov v ekonomike. A práve neexistencia optimálnej veľkosti finančných tokov je základom ekonomickej krízy. Tú prináša nenásytné dobro boháčov; G. Soros už zarobil milióny dolárov...

Kapitalizmus má alternatívu. Treba opustiť známe tvrdenie, že práca má odmenu, mzdu, pôda rentu a kapitál zisk. Už takto vnímaná distribúcia prejudikuje zlé postavenie pracujúcich. Zbožňované faktory výroby: práca, pôda, kapitál patria do starého železa. Tie nové sú: človek, technológie a zdroje. Ekonóm je správcom možností civilizácie.

Autor je univerzitný profesor.

 



Pridaj komentár