Kde leží naša pravá bieda, SNN 49


POZNÁMKA

Ivan BROŽÍK

   Ivan BrožíkAk nám naši pseudopolitici, pseudoanalytici a pseudonovinári neustále a do omrzenia omieľajú, že takzvaná dlhová kríza je prapôvodcom všetkého zla, nechutne nás voličov a obyvateľov Eurozóny podvádzajú. Nedá sa totiž predpokladať, že by boli naozaj až takí hlúpi a nevedomí. Náš minister financií veľmi rád používa slovo populizmus. Len v jednej jedinej televíznej diskusii ho počas necelých štyridsiatich minút dokáže v rôznych podobách vysloviť vyše šesťdesiatkrát a to už je naozaj výkon, ktorý svedčí buď o mimoriadne chudobnej slovnej zásobe, alebo o mimoriadne chudobnej argumentačnej výbave. Odmietať všetko, čonevzišlo z mojej hlavy alebo z mojej straníckej centrály označkovaním, že ide o populizmus, je natoľko pozoruhodné, že naozaj stojí za to pozrieť sa bližšie na populizmus ako taký.

   Nie v sémantickom zmysle, tam je každému jasné, že ide o čosi populárne, páčiace sa, podliezavé. Od ministra financií by sa očakávalo, že sa vyjadruje o ekonomike ako takej  a že populizmom v nej nazýva také ekonomické myslenie a konanie, ktoré jej v záujme zapáčiť sa ľuďom môže škodiť. Všetci však dobre vieme, že nám vždy najviac uškodí lož a zastieranie si očí pred skutočnosťou. A to platí tak v bežnom živote, ako aj v ekonomike. Dlhová kríza - refrén každej mediálnej debaty o súčasných problémoch Európy - je vyslovovaná moderátormi, ako aj politikmi u nás s priam drzou neznalosťou. Nevedno, či si my občania zaslúžime až také ponižovanie. A ak, tak prečo? Dlhová kríza totiž vôbec nie je prapríčinou všetkých, takmer až existenčných ekonomických problémov Európy a jej štátnych podmnožín. Dlhová kríza je iba zastierací manéver. Pravou príčinou ekonomickej krízy v súčasnosti je – napísané pekne po slovensky – nenažranosť. To si však nijaký „akože“ pravičiar na Slovensku neprizná. Pozná iba prázdnu tézu o tom, že trh je všemocný, má byť slobodný a že štát sa doň nemá čo starať. Pozrime sa teda na to, ako sa v uplynulých mesiacoch vyvíjal tento trhový fenomén. Ekonomická nálada v hospodárstvach eurozóny začala padať oveľa skôr, ako nastal takzvaný dlhopisový výbuch po júlovom zverejnení výnosov zo španielskych a z talianskych dlhopisov. Práve tento, v ekonomike mimoriadne dôležitý index začal klesať už v období, keď „trh“ samozrejme svojvoľne a bez zjavných príčin začal dvíhať ceny takmer všetkých dôležitých komodít. Ak napríklad ropa stojí okolo 110 dolárov za barel, ekonomiky táto cena brzdí natoľko, že nielenže sa nerozvíjajú, ale výroba sa spomaľuje, a samozrejme nasleduje rast nezamestnanosti. Odhliadnuc od toho, že ide o klasickú špirálu opísanú už Marxom, potvrdzujú to aj štatistické údaje. Jednoducho – ak sú ceny tovarov a služieb vysoké, neúnosné pre samotný trh, ak občania, ktorí sú bez práce, nedisponujú kúpnou silou, potom nastáva kríza spotreby. Popredné svetové firmy vo svojich priebežných uzávierkach už po druhom štvrťroku tohto roka vykazovali pokles výroby, prepúšťanie a prípadne aj obrovské finančné straty. To bolo naozaj ešte pred takzvanou dlhovou krízou. Len na dokreslenie – podnikateľ Tomáš Baťa po veľkej svetovej kríze ešte v roku 1932 vyhlásil: „To, čomu sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iné meno pre morálnu biedu. Morálna bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok. Hrozím sa dôsledkov tohto omylu. V postavení, v ktorom sa nachádzame, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme morálne postoje k ľuďom, k práci a k verejnému majetku. Potrebujeme nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nevymieňať hodnoty za nič a nevydierať pracujúcich.“

   Minister financií Ivan Mikloš by Baťu určite nazval populistom. A hneď niekoľkokrát. To je tá naša pravá bieda.