Kde leží naša slovenská športová bieda


S Tomášom Kuťkom o putovaní hádzanárskym svetom a o spievaní hymny

Kde leží naša slovenská športová bieda

Zhováral sa Peter VALO – Foto: autor

Hádzanársky tréner Tomáš KUŤKA začínal s dorastenkami v krajskej súťaži. Ako 32-ročný oslávil svoj prvý majstrovský titul s Iskrou Partizánske, ako 37-ročný sa ako prvý slovenský tréner so Štartom Bratislava prebojoval do finále Pohára EHF. Keď mal pred štyridsiatkou, zverili mu ženskú reprezentáciu a o päť rokov neskôr viedol svoje prvé bundesligové družstvo. Je jediným trénerom, ktorého zverenkyne získali majstrovský, vicemajstrovský titul v samostatnej ČR i samostatnej SR a vyhrali Československý pohár.  

V hlavnej časti Ligy majstrov viedol poľského majstra Montex Lublin, s hádzanárkami Dortmundu hral vo Final four Nemeckého pohára. S juniorkami ČSSR obsadil na MS šieste miesto, s juniorkami ČR na ME siedme miesto a s akademičkami Slovenska získal na MS bronzové medaily.

Prešli ste s hádzanou takmer celý svet. Ukážky vašich tréningov sledovali kolegovia v Montreale i v Tokiu, prednášali ste na seminároch v Saarbruckene, Oldenburgu, ako aj poslucháčom štúdia telesnej kultúry univerzity v Bochume. Nie nadarmo sa však hovorí, že doma nikto nie je prorokom. V čase, keď ste boli na vrchole, nepredĺžilo vám vedenie slovenského zväzu hádzanej zmluvu. Pár týždňov po tomto rozhodnutí ste vybojovali so Sláviou Praha český majstrovský titul. Teraz ste trénerom interligového družstva Šale. Kto sa zaslúžil o to, že sa v malom meste, akým je Šaľa, tak dlho drží vrcholový šport?

K zopár zapáleným nadšencom sa postupne pridalo mesto, závod Duslo a neskôr väčší i menší sponzori, ktorí pomáhali podľa možností. S úspechmi pribúdali aj ďalší mecenáši. Je potešiteľné, že Duslo hádzanú aj naďalej podporuje, mesto dáva síce menej ako kedysi, ale vytrvalo pomáha ďalej a zopár menších sponzorov aj v ťažkých krízových časoch aspoň malými sumami dokazuje hádzanárkam svoju vernosť.

V Šali vyrástlo, ale aj odišlo viacero kvalitných hráčok. Keď ste tam nastúpili ako tréner, mnohí nad družstvom lámali palicu. Ako vidíte situáciu teraz, aká je atmosféra v klube?

Je pravda, že hráčky ako Czaníková, Vidiečanová, Píleková, Bahýlová a Weibelová v kádri veľmi chýbajú, na druhej strane družstvo posilnila iba kvalitná Súkenníková. Treba však povedať, že máme mladé a dobre poskladané družstvo, ktoré má skvelú perspektívu. Okrem prehier u favorizovaných celkov vo Veselí a v Porube sme zatiaľ (v čase tohto rozhovoru) všetky zostávajúce stretnutia s prehľadom vyhrali, takže atmosféra je dobrá. Pre mňa je teraz podstatné, že hádzanárky Dusla Šaľa sú historicky najúspešnejším družstvom, keď po troch federálnych majú vo svojej zbierke aj deväť slovenských titulov. Chcel by som s nimi vyhrať ten jubilejný, desiaty, aj keď to bude v konkurencii suverénnych Michaloviec, ktoré majú plno hráčok zo zahraničia, veľmi ťažké.

V minulosti ste trénovali bundesligový klub z Mainzlaru. Je to len malá obec a jej hádzanárky hrali v najvyššej súťaži. Žeby to v Nemecku nebolo len o peniazoch?

V Mainzlare vládli výborné medziľudské vzťahy a priam rodinná atmosféra. Šokom bolo zistenie, že hráčky sa sprchovali spolu s vedením a trénermi, na čo som si dlho nevedel zvyknúť. Raz sme v bujarej nálade cestovali z víťazného zápasu od súpera, nad ktorým Mainzlar nikdy predtým nevyhral. Môjho, vtedy ešte malého syna Tomáša si rozjarený a spievajúci autobus podával hore-dolu. Keď sme ho doma s manželkou vyzliekali, vypadlo z neho vari tristo mariek. Prijali sme to s rozpakmi, ale funkcionári ma ubezpečili, že to bol iba preddavok na dar k narodeninám, ktoré som skutočne o dva dni oslavoval...

V dortmundskom veľkoklube ste iste mali ešte lepšie podmienky...

Tam boli hádzanárky závislé od výkonov futbalistov Borussie a keďže tí boli vtedy majstri, všetko fungovalo vzorne. V realizačnom tíme som mal aj lekára od futbalistov MUDr. Georga Sonderna, ktorý ako hádzanár hrával bundesligu za Bayer Dormagen, kde bol tento nebezpečný ľavák najlepším strelcom. Bundesligu hrával aj môj asistent Detlef Austermann. Mal som k dispozícii troch fyzioterapeutov, spomedzi nich bol skutočným guru Angličan Richard York, ktorý sa oženil s Nemkou. Manželstvo mu síce nevyšlo, ale chcel ostať svojim deťom nablízku. Zostal v Nemecku, aj keď mal ponuky z celého sveta. Vo svojej brandži patrí k najprogresívnejšej svetovej špičke. Stabilizačné a kompenzačné cvičenia, ktorými ohuroval Klinsmann počas futbalových MS v Nemecku, poznali moje hráčky vďaka Richardovi už pár rokov predtým. V moderných laboratóriách mi na požiadanie kedykoľvek spracovali akékoľvek výsledky a v mamuťom Reha-centre sa dalo nielen dobre posilňovať, ale aj skvele rehabilitovať po zraneniach či operáciách. Neraz sme sa tam stretávali s futbalistami, či už to boli Brazílčania Amoroso, Dede či Evanilson alebo Česi Rosický s Kollerom. Práve v Reha-centre som sa pri kávičke zoznámil aj so špičkovým kontroverzným brankárom Jensom Lehmannom, ktorý sa v súkromí ukázal ako veľmi príjemný človek.

Trénovali ste hráčky rôznych národností, vierovyznaní, sexuálnej orientácie či farby pleti. Boli medzi nimi rozdiely?

Globalizačný proces relatívne rýchlo všetky rozdiely stiera. Až ma mrazí pri predstave, čo bude na svete o päťdesiat rokov. Ale našťastie to už môj problém nebude. Zatiaľ ešte žijeme v čase, keď sa aj v hádzanej dá z rôznych škôl zosúladiť nádherný, multikultúrny herný prejav, čo je absolútne v súlade s mojou, dlhé roky nemenenou trénerskou filozofiou – zabávať ľudí! Mal som v družstve viacero majsteriek sveta i olympijskú víťazku a bolo zaujímavé, že čím bola hráčka slávnejšia, tým mala v sebe viac pokory a disciplíny.

Slovenských trénerov, ktorí viedli svoje družstvo v hlavnej časti Ligy majstrov, spočítate vo všetkých športoch na prstoch jednej ruky. Vy ste v Lige majstrov účinkovali s poľským  šampiónom z Lublina. Čím vás zaujali Poľky?

Vedel som, že sú dravé, bojovné a odolné, ale sú aj slušne vychované a pobožné. V krajine Jána Pavla II. má kresťanstvo silné korene a ťažko skúšaná zem v ňom počas celého historického vývoja hľadala a nachádzala pevný bod. Všetky hráčky chodia do kostola a pri zápasoch vonku som s nimi chodil do kostola aj ja. Mali sme „dvorného“ kňaza . Otec Klobaska chodil pred zápasmi aj do šatne a udeľoval požehnanie. Často mi vravieval – máš dobrú auru, chlapče, želám ti šťastnú ruku pri koučovaní a urobil mi na čele krížik. V Poľsku som obdivoval hráčky, ktoré takmer desať mesiacov nevideli ani groš, ako statočne všetko znášali, k funkcionárom sa správali zdvorilo a slušne a slovo trénera bolo pre ne zákonom! U nás by za takýchto podmienok hráčky určite štrajkovali. Ruská legionárka Ina Silantieva ma privítala so slovami: Tak čo, tréner, budete s nami aj vy hladovať? Nuž, hladoval som, ale po skončení Ligy majstrov som Lublin opustil, rovnako ako ďalšie štyri hráčky (vrátane Silantievovej).

Môžete porovnať Poľky a Slovenky.

Hráčky ako hráčky. V technike a taktike niet prakticky rozdiel. Poľky sa však vedia ruvať ako chlapi a majú tvrdý charakter. Naše dievčatá, najmä pri tréningoch, sa nevedia prinútiť svoje kolegyne a priateľky až tak pritlačiť.

V čom vidíte či cítite krízu slovenského športu?

Šport je dlhodobo finančne poddimenzovaný a rozhodujú o ňom väčšinou laici z radov politických nominantov a karieristických obmedzencov. Držím palce novému ministrovi školstva Dušanovi Čaplovičovi, aby existujúce štruktúry poriadne prevetral a dal priechod vytvoreniu lepších podmienok v kvalitnejšom legislatívnom prostredí.

Dobre že spomínate ministra školstva, pretože najväčší úpadok sme zaznamenali v mládežníckom športe. Aký podiel má na súčasnom stave nízka úroveň telesnej výchovy na školách?

Všetko sa začína na školách, počnúc výplatami učiteľov. Školstvo je prefeminizované, onedlho za katedrami nenájdete chlapov, mužské „nehysterické“ vzory, s ktorými by sa malí chlapci identifikovali. Zanikol systém školských súťaží, z ktorých najlepších jednotlivcov by vyberali do športových tried a stredísk. Chýba spolupráca s klubmi, ktoré zanikajú. O potrebe zaviesť regionálne kurikulá, ktoré by zohľadňovali miestne podmienky a tradície v učebných osnovách, sa roky len hovorí. Tréningový proces sa dnes musí platiť a mnohí rodičia talentovaných detí na to jednoducho nemajú. A tak sme svedkami toho, ako niektorí skorumpovaní mládežnícki tréneri pretláčajú do základných zostáv rozmaznaných, často pohybovo negramotných potomkov bohatých podnikateľov alebo štátnych úradníkov.

Počítače, kult diskoték, drogy a štýl degenerovaného  života „ostarkov“ z amerických seriálov pôsobia aj inde. Nezdá sa vám, že  je naša mládež pre šport čím ďalej tým viac nespôsobilá?

Tu azda najviac vidno následky omylu liberálnych ekonómov, ktorí tvrdia, že všetko vyrieši všemocná a neviditeľná ruka trhu. Je to nezmysel. Nikto predsa nechce, aby štát dotoval prvoligové kluby, ale starostlivosť o mládež a zdravie národa  musí byť psou povinnosťou každej vlády. Investície do mládeže a masového rozvoja športu sa spoločnosti vrátia najmä v podobe nutnosti vynakladania oveľa menej prostriedkov na zdravotníctvo. Toto si neuvedomujú politici, ktorí sa na jednej strane radi nechávajú fotografovať s olympijskými víťazmi, ale na strane druhej sú hrobármi nášho športu. Tempo, s akým z povrchu zemského zmizli stovky športových objektov len preto, že stáli na lukratívnych pozemkoch, je závratné. Spomínam si, ako ma raz ešte ako branca z okresu Nitra zavolali do Jelenca na branné sústredenie. Bolo nás tam 34 brancov z celého okresu. V rámci sústredenia nás nechali bežať necelých 10 kilometrov. Z tridsiatich štyroch túto vzdialenosť nezabehli len dvaja. Jeden z nich mal papier od lekára, že má choré srdce. Nechcem ani pomyslieť, koľko dnešných 18 –19-ročných chlapcov by zabehlo túto vzdialenosť bez problémov...

Niekedy mám pocit, že sa naši športovci, nielen hádzanári, nevedia pobiť o víťazstvo. Nie je v tom aj roky deformované a zanedbávané historické povedomie, ktoré vedie k tomu, že sa našinci nedokážu zapáliť za národné farby?

Stopercentne. V čase, keď som viedol slovenskú reprezentáciu, bol každý prejav vlastenectva označovaný za hejslováctvo, nacionalizmus či šovinizmus. Pri tónoch našej hymny som neraz premýšľal, čo sa preháňa hlavami mladých dievčat s dvojkrížom na hrudi. Do akej miery sú identifikované so svojou vlasťou, ktorú mnohí ich rodinní príslušníci vari ani nechceli. V auparkoch a vo všelijakých „toweroch“ sa mladý človek ľahko cíti byť Európanom. Každý Francúz, Nemec alebo trebárs Maďar je však najskôr vlastencom a až potom Európanom. Sranda je, že tí, čo tento štát nechceli, sa neraz rozťahujú vo významných funkciách v štátnej správe a vrcholom schizofrénie je, keď niekto, kto samostatnú Slovenskú republiku nechcel, teraz chce byť slovenským prezidentom.

V živote ste dosiahli veľa úspechov, ako ste sa vyrovnali s prehrami?

Úspechy nie sú na to, aby sme zaspali na vavrínoch. Treba si ich s bohémskym šarmom (ako vravia Česi – když to umíš, tak je to sranda) užiť a potom na ne rýchlo zabudnúť, lebo zvyknú kaziť tvorivú optiku a potrebný nadhľad. S neúspechmi som sa zasa nikdy dlho nezožieral. Povedal som si: Buď pokojný, starec, pán Boh má s tebou asi iné plány. Napokon som vlastne šťastný človek. Celý život som prežil v teplákoch medzi peknými mladými babami.



Pridaj komentár