Keď boli za mrežami politického žalára celé národy


hlinka andrejČernovská tragédia vyplavila na svetlo sveta pravdu o národnostnom útlaku v Uhorsku

Peter SLIACKY – Foto: archív SNN

Černovská tragédia je memento doby, ktoré odhalilo svetu pravdu o národnostnej politike v Rakúsko-Uhorsku. Dátum 27. október 1907 je pre nás významný, pretože poukázal na útlak Slovákov, ako aj iných národov, ktoré boli dovtedy dusené v žalári národov, ako sa zvykla monarchia označovať. Tento rok uplynulo od černovskej masakry už 105 rokov. Rokom 1867 sa začína definitívny obrat vo vývoji a charaktere monarchie. Štátoprávne vyrovnanie v tomto roku nastoľuje obdobie dualizmu dvoch politických táborov – uhorsko‑maďarského a rakúsko‑nemeckého.


Politiku maďarskej vlády charakterizovali nepatrné ústupky voči národnostiam. V apríli 1868 sa vytvoril tridsaťčlenný národnostný výbor snemu, v ktorom boli zastúpení Srbi, Rumuni i Rusíni (Slováci svojho poslanca v sneme nemali), ktorý mal pripravovať návrh národnostného zákona.

POLITIKA MAĎARIZÁCIE

Snem sa konal 6. decembra 1868 a zákon schválil, ale poslanci národností hlasovali proti nemu. Za úradný jazyk v štáte sa vyhlasovala maďarčina; pripúšťalo sa aj používanie jazyka národností, a to na súdoch a v cirkevných školách, na rokovaniach župných výborov, v obciach a v cirkvách. V štátnych školách malo vyučovací jazyk vyhlasovať ministerstvo školstva. Malo sa zabezpečiť aj pestovanie národných jazykov a na univerzite v Budapešti sa mali zriadiť katedry jazykov a literatúry uhorských národností. Národnostiam sa povoľovalo zriadiť si spoločnosti a spolky slúžiace rozvoju jazyka, umenia, vedy, hospodárstva, obchodu a priemyslu, ale tento zákon do praxe nikdy nevošiel.

Po roku 1867 sa stáva maďarizácia dôležitou zložkou štátnej politiky a ideológie. Tu by bolo vhodné spomenúť aj Hornouhorský vzdelávací spolok, známy pod skratkou FEMKE, ktorý vznikol v roku 1882 a založili ho Maďari. Ten si dal za cieľ urobiť z každého obyvateľa Uhorska Maďara. Činnosť spolku sa zameriavala najmä na mládež, ktorú mala podchytiť už v útlom detskom veku.

NOVÁ GENERAČNÁ VLNA

Černová  Pohreb obetí černovskej tragégieSlovenské národné hnutie sa začalo diferencovať. V hlavných mestách monarchie – v Prahe, vo Viedni a v Budapešti – vyrástla nová generácia slovenskej inteligencie, ktorá chcela zasiahnuť do politického života a dať mu novú tvár. Práve tu sa objavuje nová osobnosť – Andrej Hlinka, farár v Sliačoch na Liptove, ktorý neskôr pôsobil v Ružomberku. Prihlásil sa k Zičiho strane, ale neprerušil ani styky s Národnou stranou. Pomáhal slovenskému ľudu. Úspešný bol najmä v boji so židovskými úžerníkmi a s krčmármi, ktorí ovládli mnohé dediny. Zakladal ľudové družstvá a ľudové pohostinstvá, ktoré mali vytlačiť nesvedomitých podnikavcov zo slovenských dedín. Nevytváral len úverové spolky a potravinové družstvá, ale aj spolky miernosti, čitateľské krúžky a iné združenia. Svoje názory uverejňoval v Národných novinách, Katolíckych novinách a Ľudových novinách, ktoré vznikli koncom roku 1897 a redigoval ich s Antonom Bielikom. Prihlásil sa aj k myšlienke česko-slovenskej vzájomnosti, pravda, pod zástavou katolicizmu, ku ktorému sa hlásila väčšina slovenského národa.

V roku 1907 sa v plnej nahote ukázalo, aká národnostná politika vlastne v Uhorsku panuje. Hneď v januári sa gróf Albert Apponyi, minister školstva a hlavný predstaviteľ národnostnej politiky, vyjadril na uhorskom sneme v Budapešti takto: „Tí učitelia, ktorí nevychovávajú deti tak, aby z nich boli dobrí Maďari, nebudú môcť učiť. Každý náš občan sa musí skloniť pred zásadou, že v tomto štáte sú pánmi Maďari.“ (Slovenské pohľady 2007, roč. 124, č. 10, s. 32). Na tento cieľ mali slúžiť aj kostoly.

KRVAVÁ NEDEĽA

Z týchto aspektov vyvstáva udalosť, ktorá sa stala v nedeľu 27. októbra 1907 v obci Černová pri Ružomberku. Tu si dedinský ľud vybudoval vlastný kostol, ktorý mal vysvätiť rodák, kňaz – a ten čo podstatne priložil ruku k dielu – Andrej Hlinka. Lenže ten bol pre svoje národné zmýšľanie a aktivity suspendovaný. K odňatiu všetkých kňazských práv cirkevným nariadením – biskupom Alexandrom Párvym, došlo preto, že vo voľbách v roku 1906 agitoval za Vavra Šrobára. Proti vôli občanov biskup nariadil, aby kostol vysvätil likavský farár. Veriaci z Černovej sa usilovali zabrániť vstupu delegácií na kočoch a žandárov do dediny. Na základe toho dal ružomberský slúžny príkaz strieľať. Žandári zastrelili pätnástich veriacich, desiatich ťažko a šesťdesiatich ľahšie zranili, súdy uväznili bez dvoch štyridsiatich veriacich. Táto udalosť sa zaradila medzi najväčšie krvipreliatia v Uhorsku v čase dualizmu a vyvolala značný odpor európskej verejnosti.

Túto udalosť v Slovenských pohľadoch vystihuje nórsky novinár a publicista Egil Lejon takto: „Po tomto októbrovom dni bolo každému jasné, že ak národ má zostať pevným a bojovať za slovenskú vec, bude musieť za to platiť. Vyslovenie jednoduchej vety: „Som Slovák a domáham sa svojho práva konať a žiť ako Slovák!“ sa rovnalo ohrozeniu vlastného života...“ (Slovenské pohľady 2007, roč. 124, č. 10, s. 32).

KAUZA ČERNOVÁ

O tri dni sa prípad Černová dostal na program uhorského snemu v Budapešti. Úradnú správu čítal predseda stoličného súdu Chudovský, maďarón, ktorý sa dopustil falšovania faktov spolu s politickým aktivistom Markovičom. Samozrejme, vyšiel z toho bez akejkoľvek kompromitácie. Správa tohto muža sa telegraficky dostala do všetkých mienkotvorných novín Európy. Hovorí sa v nej, že obyvateľov Černovej zavádzali a podnecovali panslavistickí agitátori, z čoho vyplýva, že to bola obyčajná vzbura proti zákonu a poriadku a žandári museli strieľať na ochranu svojich životov...

Správu s týmto obsahom predložil snemu aj minister vnútra gróf Andrássy. Slovenský poslanec Milan Hodža trval na tom, že chce predložiť svoju verziu udalostí a žiadal o odvolanie žandárov z dediny a tiež, aby sa skutoční vinníci za masaker postavili pred súd, nie nevinní obyvatelia. Vzápätí dostal slovo gróf Andrássy, ktorý zopakoval to, čo bolo v oficiálnej správe, ktorú mal k dispozícii, a vyhlásil, že skutočnými vrahmi boli Andrej Hlinka a Milan Hodža: „Je to poslanec Hodža, kto zavádza ľudí, vedie ich k tomu, aby zišli zo správnej cesty,“ vyhlásil minister.

Rokovanie snemu jednoznačne ukázalo dvojtvárnosť maďarskej vládnej moci. O tejto politike hovorí aj E. Lejon, keď cituje z prejavu baróna Dezsö Bánffyho, známeho reakcionárskeho poslanca, ktorý o národnostiach povedal: „Národnosti treba rozpučiť. Rozpučiť národnosti podľa zákona a keď to nebude možné, proti zákonu!“ (Slovenské pohľady 2007, roč. 124, č. 10, s. 37). Toto vyjadrenie už nikto do sveta netelegrafoval.

REAKCIE NA MASAKER

Ohavný čin brachiálnej uhorskej moci v Černovej odsúdili aj také osobnosti ako francúzsky slavista E. Denis, anglický novinár R. W. Seton-Wetson (Scotus Viator), nositelia nobelovej ceny B. Björnson či L. N. Tolstoj.

Odsudzujúco reagovali aj viaceré noviny. Napríklad Volksbatt vo Viedni uviedol: „Nórsky spisovateľ Björnson nedávno pozdvihol svoj hlas proti vládnucej kaste v Uhorsku pre veľké násilie páchané na Nemaďaroch. Gróf Apponyi sa usiluje odvrátiť obvinenia, ale ako vinníci, ktorí všetko úmyselne spôsobili, pred Európou stoja on a gróf Andrássy.“

Frankfurter Zeitung dodali: „V Budapešti obviňujú Björnsona, že má nesprávne informácie – teraz sa jeho slová potvrdili takým spôsobom, že to musí otriasť aj tým najzaťatejším maďarským nacionalistom.“ Deutsche Zeitung: „Výkriky rozhorčenia sa ozývajú po celom civilizovanom svete. Krv nevinných sa vyliala na slovenskú zem. Maďari sa v parlamente stále ponosujú, že ich vláda nevystupuje dostatočne tvrdo proti národnostiam. Vraj Björnson je zle informovaný! Dôkaz o tom, že bol mimoriadne dobre informovaný, vidíme v černovskom masakre.“ (Slovenské pohľady 2007, roč. 124, č. 10, s. 41). Podobné názory obviňujúce bezohľadnú maďarskú národnostnú politiku zaznievali z novín aj v iných krajinách.           



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.