Keď Budapešť jasala a Slováci smútili


arbitráž - štvorecMladý historik o slovensko-maďarských vzťahoch v jeseni 1938

Keď Budapešť jasala a Slováci smútili

Ján MITÁČ – Sken titulnej strany dobového denníka SLOVÁK

Rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie po prvej svetovej vojne znamenal vznik nových nástupnických štátov v strednej a juhovýchodnej Európe. Zatiaľ čo menšiny žijúce po neustálym asimilačným tlakom v Uhorsku tento fakt prijali s uspokojením, pre Maďarov a najmä ich politickú reprezentáciu znamenal traumu, ktorá je ešte podnes prítomná vo veľkej časti maďarskej spoločnosti. Trianonskou zmluvou bola určená konečná hranica, s ktorou sa maďarské elity nevedeli a nechceli zmieriť.

Preto sa medzivojnové vlády Maďarska snažili o revíziu hraníc, pričom túto otázku forsírovali najmä na medzinárodnom poli. Ich snaha priniesla svoje ovocie s nástupom totalitných režimov v Taliansku a Nemecku.

DESTABILIZÁCIA ČESKOSLOVENSKA

Maďarská vláda sa snažila v úzkej spolupráci s Nemeckom destabilizovať Československo, ktoré pomaly opúšťali  jeho spojenci. Jasne sa to ukázalo pri uzavretí dohody v (juhoslovanskom, dnes slovinskom) Blede v auguste 1938 so všetkými tromi malodohodovými štátmi, a to takým spôsobom, že za právo na zbrojenie prijíma Maďarsko záväzok o neútočení. No na druhej strane dohodu o menšinách podpísala maďarská vláda len s Juhosláviou a Rumunskom. Tým si ponechala voľnosť spoločne s Poľskom a Nemeckom postupovať proti Československu.

Ešte pred Mníchovom tlačil Hitler na Maďarov, aby spoločne s Nemeckom vojensky vystúpili proti ČSR. Maďarská politická reprezentácia si však uvedomovala, že v prípade napadnutia ČSR a následnom zásahu jeho spojencov nemôže Maďarsko viesť boje na troch frontoch, načo upozorňoval politické kruhy najmä náčelník generálneho štábu gen. Henrik Werth. Maďarsko preto ponuku na priamy zisk územia Slovenska vojenskou cestou nemohlo prijať, čím vyvolalo sklamanie na nemeckej strane. Jediné, čo minister zahraničných vecí Kálman Kánya prisľúbil Hitlerovi, bolo: pokiaľ sa s maďarskou menšinou nebude zaobchádzať rovnako ako so sudetskými Nemcami, maďarská vláda vystúpi proti takejto diskriminácii nielen diplomatickými prostriedkami, ale bude podporovať na Slovensku vážne nepokoje. Pričom Kánya potvrdil, že akcie tohto charakteru už prebiehajú.

NEPOKOJE NA JUHU

K nepokojom na južnom Slovensku prispeli i regulárne teroristické skupiny vytvorené v apríli – septembri 1938, podporované maďarskou vládou a vyzbrojené zo skladov maďarskej armády. Poznáme ich pod názvom Szabadcsapatok (slobodné oddiely) alebo Rongyosgárda (garda otrhancov). Základnou organizačnou jednotkou boli malé skupinky   (5 – 15 členov), ich úlohou bola diverzná činnosť proti systému československých pevnôstok, preniknutie za pevnôstky a ich zlikvidovanie z tyla. Poprípade mali byť nasadené do boja spolu s armádou. Svojou činnosťou narúšali hranicu najmä na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Medzi najznámejšie incidenty patria udalosti v obciach Feledince (dnes Jesenské) – 5. 10., Parkan (dnes Štúrovo) – 7. 10., Kráľovský Chlmec – 13. 10., Ladomír (dnes Ladomírov) – 26. 10. Tieto akcie sa skončili fiaskom, väčšina teroristických skupín bola zahnaná za hranice, resp. ich členovia boli zadržaní československými bezpečnostnými jednotkami a následne boli odtransportovaní do väznice v Ilave. Neskôr na základe bilaterálnej dohody ich prepustili späť do Maďarska.

PROPAGANDA SĽUBOV

Maďarská vláda využívala politických predstaviteľov maďarskej menšiny na Slovensku (ZMS) na stupňovanie svojich požiadaviek. Títo počas mobilizácie agitovali medzi vojakmi maďarskej národnosti, aby prešli do Maďarska, sabotovali vojenské rozkazy alebo organizovali diverzné akcie. Poplašné správy, iredentistická agitácia a protičeskoslovenská propaganda nezostali pochopiteľne bez ozveny medzi obyvateľmi maďarskej národnosti. Maďarskí predstavitelia ich presviedčali o tom, že sa neobnoví stará vláda slúžnych, nebude rozdielu medzi Maďarmi, Slovákmi a Rusínmi a že im nebudú vládnuť takí, ktorí nie sú priateľmi ľudu. Propagandou ohlupovanému obyvateľstvu dokonca sľubovali vlaky plné potravín. V obciach a mestách miestni funkcionári ZMS spisovali dávno premlčané i vymyslené krivdy „spáchané Čechmi.“ Dopredu si medzi sebou rozdeľovali úrady, dobre platené miesta, funkcie, majetky a zostavovali zoznamy osôb, s ktorými si chceli vybaviť staré účty alebo im stáli v ceste.

IŠLO O SLOVENSKO

arbitráž  1

J. Tiso a K. Kánya na rozhovoroch o hraniciach v Komárne, október 1938. Nedohodli sa.

Maďarské politické kruhy sa netajili tým, že chcú získať územia na južnom Slovensku, resp. po rozbití Československa pripojiť celé územie Slovenska. Slovákov si chceli získať tým, že im ponúknu autonómiu. Preto maďarská strana začala rokovať s rozhodujúcou politickou silou na Slovensku – s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS). Predstavitelia tejto strany na ponuku reagovali zdržanlivo a napokon ju odmietli. V máji 1938 sa v Budapešti uskutočnil eucharistický kongres, na ktorom sa zúčastnil aj Jozef Tiso. Pri tejto príležitosti sa stretol s ministrom zahraničných vecí Kálmanom Kányom, ale podrobnosti rozhovoru zostali utajené. Vie sa len toľko, že rokovanie sa skončilo neúspechom a že na Tisu zapôsobilo mimoriadne zlým dojmom. Neskôr v septembri Tiso na nátlak Poliakov žiadal v prípade pripojenia Slovenska k Maďarsku, aby Slovensko malo svoj vlastný zákonodarný zbor, správnu a výkonnú moc, rozpočtovú kvótu, zaručené používanie slovenčiny ako úradného jazyka.

Neúspech rokovania možno pripísať najmä tomu, že u najvyšších politických predstaviteľov Maďarska nedošlo k žiadnemu prehodnoteniu základných politických postojov voči Slovensku. Väčšina oficiálnych maďarských politikov úplne ignorovala politický vývoj, ktorým prešiel slovenský národ za dvadsať rokov spolužitia s Čechmi v republike. Časť z nich sa naivne domnievala, že Slováci boli spokojní v Uhorsku, a preto nebude problém ich návrat do „starej vlasti.“ Protimaďarské nálady na Slovensku chápali len ako dôsledok oficiálnej politiky Československa, ktoré podľa nich nemali hlboké korene medzi slovenským obyvateľstvom.

MNÍCHOV A NAŠE MENŠINY

Otázka maďarskej menšiny na južnom Slovensku sa dostala na pretras na rokovaniach veľmocí v Mníchove v septembri 1938. Tu sa podarilo dostať do jedného z dodatkov mníchovského protokolu, že: „Hlavy vlád štyroch veľmocí vyhlasujú, že problém poľskej a maďarskej menšiny v Československu – pokým nebude vyriešený do troch mesiacov formou dohody medzi zainteresovanými vládami – sa stane predmetom ďalšieho stretnutia tu prítomných hláv vlád štyroch mocností.“ To, že sa otázka maďarskej menšiny v ČSR priamo nevyriešila Mníchovskou dohodou, znamenalo značné rozčarovanie nielen v politických kruhoch Maďarska, ale aj v radoch samotného obyvateľstva.

Napriek tejto trojmesačnej lehote sa maďarská vláda snažila destabilizovať pomery v Česko-Slovenskej republike, a to všetko v snahe prinútiť česko-slovenskú vládu k čo najskoršiemu rokovaniu. Tá sa pod nátlakom dohodla, že 9. októbra 1938 začne s maďarskou vládou v Komárne rokovať. Ministerská rada v Prahe rozhodla, že delegáciu budú tvoriť slovenskí a rusínski zástupcovia. Predsedom delegácie sa stal Jozef Tiso, predseda slovenskej autonómnej vlády. Za ďalších členov delegácie vymenovali Ferdinanda Ďurčanského a generála Rudolfa Viesta, Ministerstvo zahraničných vecí reprezentoval Ivan Krno a Ivan Parkányi zastupoval Podkarpatskú Rus. Česko-slovenská delegácia sa snažila ubrániť vtedy aktuálny stav.

ZMANIPULOVANÁ ŠTATISTIKA

Keďže štatistika z roku 1910 bola neprijateľná, delegácia navrhovala, aby sa zobrala za základ najbližšia štatistika, t. j. z roku 1930. Keď Maďari tento návrh radikálne odmietli, česko-slovenskí zástupcovia navrhli druhý variant – údaje z roku 1880, keď uhorské štatistiky ešte neboli poznačené silnou maďarizačnou vlnou. Maďarská delegácia nepristúpila ani na tento variant. Česko-slovenská delegácia ponúkla viaceré konkrétne riešenia problému. Najprv navrhla odstúpenie Žitného ostrova s tým, že Komárno by sa stalo slobodným prístavom. V záujme vyváženia menšín navrhla ešte výmenu obyvateľstva. Keď maďarská delegácia zamietla tieto návrhy, česko-slovenská delegácia predstavila svoj oficiálny návrh, ktorý vo všeobecnosti vychádzal z etnickej zásady, no zároveň rešpektoval aj hospodárske, dopravné a strategické aspekty, a to v takej miere, aby sa udržalo železničné spojenie západ –východ a zachránili sa mestá na južnom Slovensku a na východe Košice.

POŽADOVAČNÝ POSTOJ

Vyvrcholením dlhodobej koncepcie maďarskej revizionistickej politiky bolo zloženie maďarskej delegácie, ktorá bola na rokovania veľmi dobre pripravená. Na jej čele stál Kálman Kánya, minister zahraničných vecí. Dôležitým členom komisie bol Pál Teleki, minister školstva a cirkevných vecí, uznávaný geograf, znalec etnických pomerov v niekdajšom Uhorsku. Maďarská delegácia sa prejavovala na rokovaniach nekompromisne, nastolila si tvrdé územné požiadavky (žiadala územie, kde podľa uhorskej štatistiky z roku 1910 žilo vyše päťdesiat percent obyvateľstva maďarskej národnosti) a riadila sa pokynmi svojej vlády, ktoré zneli: „Nerokovať, ale žiadať.“ Z tohto dôvodu sa vzájomná dohoda ukázala ako nemožná. Rokovania ukončil 13. októbra K. Kánya s tým, že si maďarská vláda bude uplatňovať svoje územné nároky u signatárov Mníchovskej dohody.

ORTIEĽ Z BELVEDERU

Keďže sa komárňanské rokovania skončili neúspechom, obidve vlády oznámili, že rozhodnutie prenechajú veľmociam. Arbitrážne konanie prebehlo vo Viedni 2. novembra 1938 v paláci Belveder. O hraničnej čiare a veľkosti územia ktoré mala odstúpiť ČSR, rozhodli ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska Joachim von Ribentrop a Galeazzo Ciano. Slovensko stratilo územie s rozlohou 10 390 štvorcových kilometrov s 854 218 obyvateľmi. Z nich sa podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1930 hlásilo 503 980 osôb k maďarskej a 272 145 osôb k slovenskej národnosti. Proklamovaný etnický princíp bol voči Slovensku porušený odtrhnutím 62 slovenských obcí so sedemdesiatšesťtisíc obyvateľmi v okolí Nových Zámkov, Vrábeľ a Hurbanova, stratou územia so štyrmi tisíckami Slovákov v okolí Jelšavy a napokon určením hraničnej čiary v oblasti Košíc, kde v 79 odtrhnutých obciach žilo popri sedemnásťtisíc maďarských obyvateľoch aj osemdesiatpäť tisíc Slovákov.

JASOT V BUDAPEŠTI

arbitráž 2

Maďari s jasotom odstraňovali hraničné stĺpy medzi Maďarskom a Slovenskom.

Vyhlásenie arbitráže prijalo obyvateľstvo trianonského Maďarska s obrovským nadšením. Ešte v ten večer vystúpil v rozhlase premiér Béla Imrédy so štvorminútovou rečou, kde oznámil viedenské rozhodnutie. Zvlášť vrúcne prijali správu v divadlách, kde sa o nej dozvedelo publikum a herci v priebehu predstavení. Napríklad na konci prvého dejstva hry Francúzska komorná autora Jacqua Duvala sa publikum chystalo do foyeru, keď sa zrazu odtiahla opona. Vo svetle sa objavila figúra herca Artúra Somlayho, ktorý s dojatým hlasom oznámil, že Felvidék sa pripojil k „materskej zemi.“ Ako modlitbu vymenoval názvy späť pripojených juhoslovenských miest a potom nastali neopísateľné scény. Publikum dlhé minúty oslavovalo, neznámi ľudia si podávali ruky a objímali sa. Vo večer vyhlásenia arbitráže sa podobné scény odohrali vo všetkých budapeštianskych kinách a divadlách. Podľa komentára v denníku Pesti Napló: „Budapešť nikdy nemala taký šťastný, nadšený a ohromný divadelný večer.“ Oslavy pokračovali aj na druhý deň. Valéria Dienes spolu so študentmi hudobnej akadémie na oslavu územných ziskov pripravila drámu Patrona Hungarie, ktorá bola predstavením maďarskej histórie v sprievode tanca a hudby. V poslednej scéne hry roztrhali zlaté telo veľkého Maďarska na kusy. Vtom však prišla Panna Mária a svätý Štefan so strážnymi anjelmi a anjelmi odtrhnutých území. Andrea Imrédy (neter premiéra) ako anjel Felvidéku zobrala odtrhnuté územie a pripojila ho k „zmrzačenej“ krajine. Pri tejto scéne vypukol nadšený potlesk. Predstavenie sa prerušilo, obecenstvo zúrilo a bolo počuť rytmické skandovanie: Mindent vissza!

SMÚTOK NAD DUNAJOM

U Slovákov vládol smútok a depresia. Výsledky boli národu oznámené prostredníctvom rozhlasu. Najprv hlásateľ uviedol základné informácie a prečítal jednotlivé body arbitráže. Nasledovalo emotívne až tragickým hlasom podfarbené pomalé vymenúvanie významnejších obcí a miest, ktoré pripadli Maďarsku, medzi jednotlivými názvami prestávky, akoby rečník musel prekonať vnútorný nesúhlas s tým, čo číta. Najväčšia prestávka bola pred uvedením Košíc. Predseda slovenskej autonómnej vlády Jozef Tiso vystúpil v rozhlase neskoro večer po 23. hodine, pričom výsledok arbitráže pripisoval zlej československej vnútornej a najmä zahraničnej politike. V dňoch medzi vyhlásením viedenského rozhodnutia a príchodom maďarského vojska viacerí slovenskí politici urobili okružné cesty po slovenskom juhu a ubezpečovali tamojšie slovenské obyvateľstvo, že viedenské rozhodnutie nie je definitívne a skoro sa vrátia späť do vlasti.

Príspevok odznel na diskusnom večeri ÚPN Horúca jeseň 1938

NA MARGO

Dušan D. KERNÝ

Ladislavovi Deákovi...

Keď sa slovenská verejnosť pred dvomi rokmi v polovici novembra lúčila so slovenským historikom Ladislavom Deákom, poctu mu vzdávali aj historici o jednu-dve generácie mladší. Bolo to na dejinný zápis a tiež bolo očividné, aká medzera je na Slovensku – v slovenskej vede a aj v slovenskom vedomí – o vlastných dejinách. S Ladislavom Deákom sa nelúčil ním vychovaný nástupca, nehovoriac už o nástupcoch. Táto generačná medzera sa stala výzvou: Urobiť všetko, aby dielo Dr. Ladislava Deáka, nenahraditeľne podopreté archívnymi výskumami, neostalo opustené.

Až v roku 2003 to bola Matica slovenská, ktorá vydala dvojdielne dielo o Viedenskej arbitráži – dokumenty a dokumentáciu o následkoch arbitráže na južnom Slovensku podľa výpovedí svedkov. V stredoeurópskych pomeroch sa to zdá takmer neuveriteľné: od roku 1945 až do roku 2003 nevyšlo podobné dielo o jednom z najdôležitejších medzinárodných aktov týkajúcich sa Slovenska a Slovákov, prakticky presahujúce až do dneška. Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 ako dôsledok Mníchovskej dohody z 30. septembra 1938, desaťročia nenazývanej inak len Mníchovský diktát.

Je na neuverenie, že keď v besede televízie TA3 moderátor P. Bielik vyzval vtedajšieho podpredsedu vlády a predsedu SMK Pála Csákyho, aby odpovedal na argumenty historika Dr. L. Deáka, vtedajší ústavný činiteľ Slovenskej republiky P. Csáky to zmietol zo stola ráznou vetou, že Ladislav Deák je preňho nevierohodný! Jediného slovenského, naslovovzatého odborníka na problematiku Viedenskej arbitráže (len zdanlivo paradoxne nikdy nenazývanej viedenský diktát) znevažoval politik, ktorý nijakú kvalifikáciu na odborné posúdenie dejín nemal. Zrejme mal inú dejinnú optiku na vnímanie toho, čo bolo medzi rokom 1938 – 1945...

Po škandalóznej scéne sa Matica slovenská, ktorá publikáciu L. Deáka a dokumenty o Viedenskej arbitráži nielen vydala, ale aj jediná predávala vo svojej predajni v Liga pasáži v centre Bratislavy, neozvala. Matica sa neohradila proti tvrdeniam P. Csákyho, aj keď Dr. Deák bol členom jej Historického odboru. Neviem, prečo by som o tom mlčal; urobil som tak v rozsiahlom článku pre vtedy ľavicové periodikum, podporované opozičným SMER-om. Prečo o tom znovu píšem? Teraz po desaťročí (!) SNN uverejnili verejnú výzvu vedeniu verejnoprávnej RTVS, že obišla mlčaním dátum 2. november 1938 – 75. výročie Trianonskej arbitráže. Potupného dohovoru, ktorý znamenal okupáciu tretiny Slovenska, vrátane Košíc, vtedajším maďarským režimom so súhlasom Nemeckej ríše na čele s A. Hitlerom.

Zápas o Slovensko, ako hovorí historik A. Hrnko, sa neskončil. Preto je potrebná pozornosť dejinám, ktorú im venujú SNN. Ukazuje, ako o dôležitých historických medzníkoch mlčia nielen súkromné, ale aj verejnoprávne médiá. Preto sme zaradili o tejto udalosti stať historika Jána Mitáča (1983).

 



Pridaj komentár