Keď sa o nás v zahraničí hovorí ako o probléme, vždy ide o Rómov


BelousovovaSo strachom, s alibizmom, neochotou a amaterizmom rómsku reformu neurobíme

Keď sa o nás v zahraničí hovorí ako o probléme, vždy ide o Rómov

Zhováral sa Ivan BROŽÍK – Foto: archív SNN

Keďže sme našim čitateľom v siedmom čísle Slovenských národných novín sľúbili, že s niekdajšou predsedníčkou Výboru pre ľudské práva a menšiny NR SR Annou Belousovovou pripravíme rozsiahlejší rozhovor na tému, ktorú mala v kompetencii, sľub plníme a ponúkame jej názor na to, čo by sa riešiť malo a dalo, keby...

● Nedávno sme v našom týždenníku uverejnili rozhovor s Oskarom Dobrovodským z Malaciek. Okrem mnohých iných tém spomenul aj vás a vašu úprimnú snahu riešiť známy problém Družstevnej ulice v Malackách.

Problémom Dobrovodský som sa aktívne začala zaoberať ešte v čase pôsobenia v spomínanej funkcii v slovenskom parlamente. Nestačili mi iba informácie z médií, aj keď v tých časoch ich bolo naozaj veľa. Preto som sa s pánom Dobrovodským stretla. Mala som, aj stále mám úprimnú snahu mu pomôcť. Ešte v parlamentnej funkcii som ho pozvala aj na výbor, mali sme prijať nejaké východiskové stanovisko. My sme však vtedy boli v opozícii a výstupy z výborov sú výsledkom hlasovaní v nich. A tak dopadol aj ten môj zámer – reálny a účinný výstup nebol žiaden.

 ● To je dosť biedna vizitka práce vtedajších členov takého dôležitého výboru parlamentu...

Ale veď to je iba obraz vtedajšej pštrosej politiky štátu voči asociálnym občanom a následkom ich správania sa či prevencii takéhoto správania. Vtedy sme na výbor pozvali aj splnomocnenca pre rómsku menšinu – predchodcu dnešného pána Polláka, hoci, myslím si, nijaký rozdiel medzi nimi nie je. Aj on „to“ zahral dostratena. Viete, kompetencie poslanca si neraz voliči zveličujú. Ja môžem iba vyvíjať tlak či takmer nátlak na príslušné orgány a ich predstaviteľov, nemôžem ich však riadiť.

● Na koho ste sa teda obrátili?

Bola som u prezidenta Policajného zboru SR, apelovala som na podpredsedu vlády pre národnostné menšiny R. Chmela, oslovila som ministra práce, sociálnych vecí a rodiny J. Mihála a všetkých som prosila v podstate o jediné. Aby vytvorili podmienky pre svojich podriadených, aby sa tí následne nebáli uplatniť iba to, čo im umožňuje a vlastne aj prikazuje zákon. Chcela som len, aby sa úrady správali v zmysle právnej záruky, že všetci sú si pred zákonom rovní. Pri riešení problému Oskara Dobrovodského, ale aj z celospoločenského pohľadu – zisťovanie a postihovanie asociálneho konania niektorých občanov sprevádza až obmedzuje strach úradníkov a strach štátu. Alebo pokrytectvo.

● A dôvod?

Malacky by sa mali posudzovať ako susedský problém, konflikt obyvateľov susedných parciel. Ale nerieši sa nič, lebo na jednej strane plotu sú Rómovia. Alebo cigáni – ako chcete. Radšej teda nerobme nič, veď čo keby nás niekto obvinil z neadekvátneho uplatnenia inak platných zákonov? Alebo nebodaj dokonca v snahe domôcť sa dodržiavania zákonov nás mnohí a ľahko, ba dokonca aj radi obvinia z rasizmu.

● Ako sme sa mohli dostať až do situácie, že sa bojíme vyžadovať dodržiavanie zákonov, ktoré prijal náš parlament?

Viete, za tých dvadsať rokov, ktoré máme za sebou, navštívilo Slovensko množstvo rôznych komisárov, európskych a kadejakých iných z najrôznejších organizácií a končín sveta. Vždy sa ako závažný problém odkiaľsi vynorilo posudzovanie ľudských práv na slovenský spôsob a vždy to bolo iba o rómskej menšine. Toto v nás vypestovalo naozajstné pokrytectvo. Dá sa to nazvať aj autocenzúrou v správaní sa a v posudzovaní skutkov niektorých členov rómskej menšiny. Tohto strachu by sme sa mali v našom vlastnom existenčnom záujme čo najrýchlejšie zbaviť. Táto cesta je totiž cestou do nášho spoločného pekla. Rómsky problém na Slovensku je tikajúca časovaná bomba.

● Aktuálny vývoj kauzy Dobrovodský to iba dokazuje. Odsťahovať sa bude musieť občan, ktorý platí dane, žije riadny usporiadaný život, pracuje, zveľaďuje svoje obydlie. Naopak, nemusia sa odsťahovať asociáli, hoci terorizujú celú ulicu.

Pritom samospráva je v zmysle výkonu moci a záruky práva u nás prvá na rade pri riešení problémov svojich občanov. Toto je jasný dôkaz nerovnakého prístupu, teda diskriminácie. Lenže – diskriminácie Oskara Dobrovodského, a to zo strany samosprávnych orgánov Malaciek. Ak sa to už deje, potom je na ťahu súčasný splnomocnenec vlády pre rómsku menšinu. Keď už teda existuje a berie peniaze od štátu, keď jeho úrad má na rok od štátu schválených ešte v starých korunách 50 miliónov, keď na tom úrade pracuje okolo 50 ľudí – viete si vôbec predstaviť, aký je to veľký úrad, veď všetko sú to manažérske funkcie s obrovskými platmi –, kde je teda výsledok práce splnomocnenca?

● Nevidíte teda nejaké zmeny v porovnaní s jeho predchodcom.

Zmenila sa osoba splnomocnenca. Teraz je tam poslanec za Matoviča, ale ja po jeho uvedení do funkcie som zaznamenala iba to, že absolvoval dve alebo tri zahraničné cesty.

Belousovovou● A najnovšie vyhlásil, že pripraviť rómsku reformu nie je také jednoduché, ako si myslel. Dokonca, keď nastupoval do úradu, jasne definoval, čo treba od Rómov žiadať. Teraz tieto stručné a jasné body premenoval na „rómsku reformu“, čo je v podstate už len obohratá, prázdna, nič nehovoriaca a nič neriešiaca fráza.

Ale to je obraz strany, z ktorej on pochádza. Najskôr veľa kriku a potom „skutek utek“. Na jednej strane kritika všetkých a všetkého, ale keď už treba niečo konkrétne dokázať, dosiahnuť, a nielen plamenne si v národnej rade otvárať ústa najmä pre bulvárne médiá, vtedy sa nič nedeje. Ja som ako poslankyňa aspoň navrhovala riešenia. Navrhla som dokonca zrušiť aj tento – zjavne zbytočný úrad. Jeho existencia je totiž neprínosná.

● Logicky, ak nechceme nikoho pozitívne diskriminovať, pretože aj to je v rozpore so zákonmi, mala by táto problematika patriť pod úrad pre menšiny.

Myslím si to. Alebo keď už musí existovať, tak nech tá inštitúcia nielen je, ale aj funguje na východnom Slovensku. Už aj to, že úrad riadi poslanec... To naozaj každý z nich musí hrabať z toľkých funkcií? Má Slovensko málo schopných ľudí – aj pracovitých, aj vzdelaných, aj šikovných, dokonca aj nezamestnaných? To už skutočne nemáme medzi sebou šikovnejšieho človeka – nehovorím Róm či Slovák... Neznášam ten výraz Róm a Neróm – my nie sme Nerómovia, my sme Slováci – to naozaj musí byť zas len jeden z tých 150? A vlastne, kedy pán Pollák chce robiť tú reformu? Raz sa ide pozerať na amerických Indiánov do rezervácií, raz sa poberie do Indie či kam vlastne, no v každom prípade neplní vlastné slovo. Nekomunikuje ani s Dobrovodským!

● Ani s našimi novinami, už sme ho viackrát oslovili so žiadosťou o reakciu či rozhovor a nič, bez akejkoľvek odpovede.

Potom je to len o hrabaní funkcií.

● Na Slovensku máme aj akúsi Rómsku úniu, ktorá sa premiérovi verejne vyhráža rabovačkami – zaujímavé, že nekoná žiadna inštitúcia, aj keď zo zákona tak urobiť už dávno mala – a potom si táto skupinka ľudí dovolí predložiť akýsi zoznam požiadaviek – dajte nám to a tamto a toto a hento, zabezpečte nám, poskytnite nám, venujte nám, zaplaťte nám, ale ani riadok o tom, aká bude protihodnota.

Pýtam sa, čo doteraz dali? Čo spoločnosti dáte odteraz? Typický príklad, ako by nemala vyzerať reforma, sú aktivačné práce v Jarovniciach. Predsa nemôže 1 181 ľudí byť zamestnaných v jednej obci na aktivačných prácach! Pritom nie sú ochotní ani len vlastnú osadu zbaviť odpadkov. Veď tá osada by mala byť za tie platy a pri tom počte ľudí doslova vyčistená zubnou kefkou.

● Veď tam je rómsky starosta...

Ale on ich jednoducho kryje. Proste si užívajú peniaze od štátu. V národnej rade som podala zákonnú iniciatívu, ktorú však kolegovia poslanci zámerne zablokovali, aby starosta mal mať minimálne ukončené stredoškolské vzdelanie. Veď nemôže nevzdelaný starosta riadiť riaditeľa školy s vysokoškolským vzdelaním...

● Starostovanie je dnes o manažovaní, o práci s grantovými prostriedkami a o získavaní financií z eurofondov...

Potom sa nečudujme, že o pár rokov nám na východe obce ovládnu rómski starostovia, ktorí sotva vyšli z piateho ročníka základnej školy. A na východe hrozí nielen to. Treba si uvedomiť, že rozpočty obcí sú tvorené najmä z podielových daní. Podielové dane sú časťou daní, ktoré do rozpočtu odvádzajú pracujúci ľudia. Zdôrazňujem – pracujúci. Tu už narážame na hranicu amorálnosti.

● Hovoríme tomu solidárnosť.

belousová 1Tu je veľká skupina ľudí, ktorí nepracujú, ktorí početne v obci prečíslia tých, ktorí pracujú a odovzdávajú dane a v podobe podielových daní ich poskytujú obci, a tí, ktorí nič nevytvorili, si zvolia svojho nominanta, ktorý napríklad aj cez aktivačné práce tieto peniaze rozdáva na to, aby sa za ne mohlo celý deň sedieť v krčme. Toto mi pripadá ako čistý parazitický systém. Lenže, taký je už súčasný stav. A bude to čoraz horšie. Veď rómska reforma – tak ako som sa o ňu zaujímala – je čosi, čo nám tu vyvolá iba populačnú explóziu Rómov. Napríklad od troch rokov veku dieťaťa by výchovu počas dňa mala prevziať škola, školský systém. A dieťa sa na noc vráti rodičom. Umyté, nakŕmené – zadarmo – odvšivené a dezinfikované. Akú starosť potom oň majú vlastne jeho rodičia? Iba tú, že preberú prídavky naň. O deti sa teda bude od troch rokov starať štát a ich rodičia budú mať vo forme prídavkov platené za to, že ich narobia čo najviac. Prečo iní rodičia musia platiť za súkromné škôlky, lebo ich dieťa sa nedostalo do štátnej, prečo musia pracovať, aby to zaplatiť mohli? Prečo si musia platiť pestúnov alebo robiť nočné, len aby sa mohli starať o deti, vychovávať a kultivovať ich?

● Dieťa „patrí“ dokladovo rodičom.

Tým rodičom, ktorí poberajú prídavky a všetky dávky. Tým, ktorí svoje dieťa budú iba prenocovávať. Teda náklady na deti budú mať naozaj minimálne. Pretože štát vezme na seba všetko. A úplná hlúposť od istého politika – vraj to dieťa bude prevychovávať vlastných rodičov. Toto je neuveriteľne nebezpečný a najmä hlúpy experiment. Prečo nejdeme cestou internátnych škôl?

Aj podľa Amnesty International je to porušenie ľudských práv...

Figu borovú, nech sa idú pozrieť, ako sú „porušené ľudské práva“ v amerických indiánskych rezerváciách. Veď z tej krajiny majú sponzorov. Tak to musia vedieť. Tam sú porušované ľudské práva, tu nie. Naše zákony hovoria o tom, že ak rodič nevie zabezpečiť primerané podmienky na výchovu dieťaťa, musí nastúpiť štát.

● To isté platí vo Veľkej Británii – a veľmi dôrazne – vo Francúzsku, v Nemecku...

Štát už mal dávno konať. Vráťme sa na začiatok, k Oskarovi Dobrovodskému. Bola som na jeho dvore. Fajnovky obvykle nazerajú len cez plot. Doteraz si pamätám výraz tváre pána poslanca Dostála, ktorý tam videl behať potkany veľké skoro ako ľudská noha. Ako môžu v týchto podmienkach tie deti žiť a vôbec čo i len fungovať? Čo robia sociálne pracovníčky mesta? Čo robia úradníci z úradu práce? Boli sa tam už na tých ihličkových topánkach pozrieť? Dvor plný výkalov, holé deti aj v zime, na štyridsiatich štvorcových metroch žije vyše štyridsať ľudí... Ako tí ľudia spia? Zavesení ako netopiere, aby sa tam pomestili?

● Vo veľkej Británii nikto ani len nemukne proti postupu ich sociálnych úradov.

Tí konajú „natvrdo“.

● V čom je teda u nás na Slovensku problém?

Vo vypestovanom strachu sociálnych úradníkov robiť to, čo majú v pracovných náplniach, a v neochote ich nadriadených na všetkých stupňoch až po ministrov nastaviť chrbát, keď ide do situácií, ktoré sa tak či onak týkajú výhradne asociálnej časti rómskeho etnika.

 

 

 

 

 

 



Pridaj komentár