Keď sa zhmotní posolstvo, SNN 51-52

SNN 51-52 14 REPORTÁŽ článok hore foto štvorčekTragická a bizarná. Taká bola havária autobusu v Hriňovej, ktorý sa zrútil do rokliny v noci 2. septembra 2007. Posádka folkloristov vracajúcich sa domov z Poľany, kde sa každoročne koná Festival folklórnych hudieb vyšegrádskej štvorky, zrazu stíchla. Ticho sa však v zlomku sekundy premenilo na krik, plač a paniku.

Text a foto: Michal BADÍN

Zlyhané brzdy sa podpísali pod tragédiu, ktorá si namieste vyžiadala životy štyroch ľudí, v nemocnici na následky zranení zahynula ďalšia žena. Folklórne nebo sa rozrástlo o tých, ktorí s láskou v srdci podporovali chod ľudovej kultúry v podpolianskom regióne.

 

Muzikant s dušou

Miestenku v nebi má aj otec dvoch detí – jedenásťročného Eduarda a osemročnej Viktórie, vtedy tridsaťštyriročný Jaroslav Melicherčík z Detvy. Jeho život bol od detstva popretkávaný folklórom. Žil hudbou. Prihováral sa netradične – piesňou. Každým tónom či melódiou rozdával kúsok seba. Malým pohybom rúk dokázal vdýchnuť dušu nejednému hudobnému nástroju. Mal sny a túžil sa nimi dotknúť neba. Odišiel, hoci tak veľmi túžil žiť. Keď ma pred pár rokmi zbadal v Hrušove v dave ľudí obdivujúc jeho hráčske majstrovstvo, s ostychom som prijala mikrofón a okrem nás razom spieval celý dvor. Prvá septembrová sobota mala byť premiérová. Jarko ma chcel vtiahnuť do hudobného sveta. Tejto vízie sa však nedožil. Vedieť, že s ním zdieľam pódium poslednýkrát, spievam oveľa viac. Vždy mal čuch na ľudí, ktorí v srdci nosia folklór a chcú ho šíriť ďalej. Aj zo mňa chcel vytriasť potenciál, ťahať ma, vzdelávať. Posolstvo za neho prebral jeho o rok mladší brat Slavomír Melicherčík.

 

Osudná noc

Obaja súrodenci pochádzajú z muzikantských rodín a hudbe zasvätili život. Slávko v osudnú noc patril tiež k posádke autobusu smrti, ako ho médiá po nešťastí nazvali. Jeho spomienka žije neustále. Z tváre sa mu zračí bezduchý pohľad, sklené oči a zlosť. S ťažkým srdcom sa rozrozpráva. „Sedeli sme v autobuse a jeden tanečník zrazu skríkol – čušte, nejdú brzdy! Nikto ho nevnímal. Ešte raz to zopakoval, v tom nastala panika, všetko stíchlo a každý len čakal, čo sa ide diať.“ Autobus bol plný muzikantov, tanečníkov, baviacich sa ľudí a pred ním sedeli staršie ženy, speváčky. „Videl som na nich veľkú paniku.“ Každý čakal na moment nárazu. Zrazu nastal tresk a ticho vystriedali kriky a stony. „Neviem, či som bol v bezvedomí, ale zistil som, že tam ležím dokrčený a nemôžem sa pohnúť. Nejaká ruka ma škriabala po tvári. Ležal na mne kamarát muzikant Mišo Budinský. Opýtal som sa ho, či sa môže pohnúť. Nemohol, a ja som pocítil v nohách strašnú bolesť. Stupňovala sa. Mišo sa uvoľnil, podal mi ruku, pozbieral som sa a prešiel von.“

Slávko sa však nohám nemohol normálne postaviť. Z rokliny sa na cestu dostal poštvornožky. Tí, ktorí vládali, vyšli tiež, čoskoro prichádzali sanitky.

Čakal, že sa zjaví brat. „Videl som dievčinu, ktorá mala nohu zakliesnenú v úložnom priestore,“ pokračuje. „O pár minút prišli Paprčkovci – muzikanti z Hriňovej – a pán Paprčka skríkol, že Marián, jeho syn, je mŕtvy. To bola prvá informácia o tom, že niekto zahynul.“ Slávko až do druhého dňa nevedel, že jeho brat zomrel. „Nikto mi to nepovedal, nemal som sa to ani ako dozvedieť.“ Celý čas však cítil, že sa niečo deje. „Pýtam sa, prečo sa to stalo? Nehovorím, že na neho myslím každý deň, to by už bolo na psychiatriu, len sa zamýšľam, prečo!“

 

Averzia k šoférovi

Od havárie prešli štyri roky, no aj nenávisť k šoférovi je neustále živá. „Neodpustím mu to! Boli za mnou médiá a všetkým som povedal, že šofér išiel ako blázon. Určite mal veľkú rýchlosť a dobrzdieval. Letel od samého začiatku,“ hovorí s averziou. Nezodpovednému vodičovi nakoniec vymerali trest odňatia slobody v dĺžke piatich rokov. Podobné zvraty v živote zvyknú človeka poznačiť natoľko, že pre následky zanevrie. „Nestalo sa, že by som zanevrel na folklór, normálne pokračujem s hraním. Hudba ma živila a stále živí a tie možnosti ma napĺňajú, ale aj rozčúlia,“ prvýkrát sa pousmeje. Každý z nás niečomu verí. Niekto v Boha, iný nádeji v lepší život, Slávko tak trochu začal veriť v ten posmrtný: „Predtým som neveril, ale okolnosti zmenia pohľad človeka. Brat je vo folklórnom nebi a tou situáciou doplatil na všetko.“ Jarko tu po sebe zanechal ten najväčší poklad v podobe svojich dvoch detí. Malý Edko začal chodiť na husle. Ujo Slávo je jeho učiteľom, ide tak v otcových šľapajach. Stopu zanechal aj vo mne – venujem sa spevu, a to aj vďaka nemu. Spolu s jeho mladším bratom Slávom sa často stretávame na jednom pódiu, hráme a spievame pre ľudí a do neba...



Pridaj komentár