Stav slovenskej čítanosti je varujúci a znamená vážnu hrozbu do budúcnosti
Ján ČOMAJ – Foto: archív
Na jednej strane je tu kríza, a tá velí, že treba udržať štátny rozpočet v prípustných medziach a nezadlžovať ešte viac budúce generácie. Na strane druhej je naše zaostávanie v produktivite práce aj v hrubom domácom produkte na obyvateľa, z čoho sa odvíjajú tragikomicky nízke mzdy a dôchodky v porovnaní hoci len so susedným Rakúskom, a z toho zas plynú absolútne oprávnené požiadavky ľudí na ich zvýšenie.
To je náš kľúčový problém najmenej v najbližšom desaťročí. V takejto situácii môže byť akákoľvek ďalšia požiadavka na štátny rozpočet nezmyselná. Štát však vo svojom poslaní nepredstavuje len kasu, ktorá z daní svojich občanov a rozličných iných platieb rozdeľuje peniažky na potreby spoločnosti, ale má aj povinnosť koordinovať a integrovať. Skúsme teda uvažovať týmto smerom, ak máme na mysli hrozivý vývoj knihy v našom vlastnom štáte. Možno že náprava si ani nevyžaduje veľa peňazí, pričom výsledok môže byť potešujúci.
Ak človek nie je zlomyseľný, nemôže dvadsaťročnú vinu hádzať len na doterajších ministrov kultúry, i keď sa v tom kresle vystriedali rozliční, aj takí, ktorých z literatúry najviac zaujali čierne knihy a z podmienok spisovateľskej práce kaštieľ v Budmericiach. Každý z nich mal však obmedzené prostriedky a z neveľkej disponibilnej sumy sa od vekov sypalo najviac do prepadliska Slovenského národného divadla (o ktorom osobnosti dramatického umenia ako Osvald Zahradník, Anton Kret alebo Milan Polák už neraz zapochybovali, či je ešte vôbec slovenské a národné). Ešte viac peňazí z kasy rezortu spotrebúva ochrana historických pamiatok a kultúrneho dedičstva, hoci by mala byť financovaná z oveľa väčšieho počtu zdrojov, lebo má aj viacero väzieb na súčasnosť, teda aj z ochrany a tvorby prírody a krajiny, z prostriedkov turizmu a cudzineckého ruchu, z peňazí miestnej samosprávy, z investícií podnikateľov, z privatizácie niektorých vhodných objektov (kaštieľov, kúrií, bášt...) s určenými podmienkami, ako je dôstojné využívanie objektu, nenarušenie stavebného slohu a pod. Kniha tieto možnosti nemá.
■ VZÁCNA MYŠLIENKA
Jeden z cieľov vládneho programu, ktorý potešil každého, komu záleží na osude slovenskej knihy v pretechnizovanom, uponáhľanom a odnárodňovanom svete, v cunami mediálnych beštialít, stupídností a ošklivosti, je finančne podporiť podvyživené verejné knižnice. Stane sa tak zrejme až v druhej polovici vládnutia tejto garnitúry, ale aj tak zaplaťpánboh! Je to profesionálny ťah, sofistikovaný, s niekoľkonásobným úžitkom, ktorý pri relatívne neveľkých nákladoch zo štátneho rozpočtu prinesie mnohostranný efekt. Oživí knižnice, ktoré pomaly odumierajú aj pre nezáujem čitateľov, lebo neponúkajú knižné novinky, a neponúkajú ich preto, lebo nemajú na ich nákup. Umožní vydávať pôvodnú slovenskú literatúru v trochu vyšších nákladoch, čím o čosi klesne výrobná cena na jeden výtlačok. Vydavatelia nebudú musieť predávať aspoň časť svojej produkcie za približne štyridsať percent maloobchodnej ceny, keď dnes si vyše polovice z peňazí, ktoré človek dá za knihu, berie distribútor, kníhkupec a daň z pridanej hodnoty, a ak by vydavatelia aj dali knižniciam rabat, ekonomický výsledok pri tituloch, o ktoré budú mať knižnice záujem, bude oveľa lepší ako dnes. Ak sa zväčšia tiráže nových titulov, bude to znamenať aj o čosi lepší honorár pre autora, ktorý sa okrem niekoľko bestsellerov, často nízkej hodnoty, pohybuje zväčša v rozmedzí 500 – 2 000 eur (častejšie päťsto ako dvetisíc), pričom autor na knihe pracuje rok, dva i dlhšie. A autorovi, ktorého novinku si knižnica kúpi, na konci roka pribudne aj pár eur z podielu na požičovnom. Neverili by ste, ako aj sto eur vie slovenského spisovateľa okolo Veľkej noci potešiť, najmä ak vie, že sú to tantiémy za knihy desať rokov staré, lebo na novšie a čitateľsky lákavejšie nemali knižnice peniaze.
Na Slovensku sme voľakedy mali – okrem štátnych vedeckých a iných špecializovaných biblioték – približne osemtisíc verejných (obecných, mestských a školských) knižníc. Dnes ich je asi štvrtina. Splnenie tejto úlohy z vládneho programu môže byť ich poslednou možnou záchranou pred totálnym kolapsom.
■ TROCHU NOSTALGIE
Keď som sa pred pár rokmi sťahoval z Bratislavy na vidiek, musel som sa z priestorových dôvodov rozlúčiť s časťou kníh. Opýtal som sa riaditeľky knižnice v mojom novom domove, o čo by mala záujem. Neváhala s odpoveďou: slovenská klasika, lebo decká si nevedia zohnať knihy povinného a odporúčaného čítania, a ľahké čítanie pre starších pánov, lebo záplava drastických krvákov ich nebaví a limonády pre ženy ich zaujímajú ešte menej. Tak som prišiel o celú moju Hviezdoslavovu knižnicu, Zelenú knižnicu – edíciu klasických detektívok 20. storočia, a veľkú časť kníh z edície SPKK – Spoločnosť priateľov krásnych kníh –, vynikajúco redigovaný vydavateľský program, s vyváženým pomerom literárnych hodnôt a čitateľskej príťažlivosti, ktorý sa akýmsi zázrakom podarilo realizovať už od temných rokov päťdesiatych. Zrejme nie všetko bolo až také temné.
Ak je reč o zaujímavých knižných sériách, na ktoré si slovenský čitateľ aj po rokoch spomína, treba spomenúť aj veľkú česko-slovenskú edíciu troch vydavateľstiev (Mladá fronta – Naše vojsko – Smena) Máj, s prevažne zaujímavými a hodnotnými titulmi, nádherne výtvarne riešený mnohoročný program Kruhu milovníkov poézie, o čosi mladšiu edíciu svetových bestsellerov, bohatú sériu vydavateľstva Smena Mladá tvorba – rad sympatických prvotín slovenských autorov, v ktorej začínalo mnoho dnešných abrahámov slovenskej prózy, a veľa starších čitateľov si istotne spomenie aj na iné slovenské edície, ktoré ich spriatelili a možno aj naveky spútali s knihou. Nič také nemáme. Azda jediný mnohoročný program, čo ma upútal, bola edícia vydavateľstva MARENČIN PT Bratislava – Pressburg a istotne aj edícia Memoáre vydavateľstva Perfekt, ktorému však, žiaľ, po asi pätnástich tituloch vyschli zdroje. Pri súčasnej rozdrobenosti vydavateľstiev (obchodný register ich donedávna evidoval asi osemsto, aktívnych je viac ako sto) veľkorysejšia edícia asi ani nie je možná. To neznamená, že nám nechýba.
■ ABSENCIA KLASIKY
Na príklade pani riaditeľky, ktorá mi pri ponuke podarovať im pár balíkov kníh povedala, čomu by sa najviac potešili, vidno, čo študujúcej mládeži v knižniciach a kníhkupectvách najviac chýba – a mnohí to poznáte z vlastnej skúsenosti: Slovenská klasika. Pravda, od vydávania prvých zväzkov Hviezdoslavovej knižnice uplynulo vyše šesťdesiat rokov, vidno to aj na pravopise, v prvých 
zväzkoch ženy ešte robily – lebo robili až od roku 1956. Slovenská klasická literatúra je už roky ako od macochy, takmer nikto sa o ňu nestará; za povšimnutie stojí azda len aktivita PetitPress a Ústavu slovenskej literatúry SAV Zlatý fond SME. Ak však máme jej odkaz poznať, ak chceme uchovať slovníkové a frazeologické bohatstvo slovenčiny, ak sa nemá zúbožiť aj hovorová reč, je nevyhnutné ju vydávať. Hranice slovenskej klasiky by sa istotne posunuli smerom k nám, klasikou by už bol Ján Smrek, Dominik Tatarka, Alfonz Bednár, dokonca aj nedávno zosnulý Ladislav Ťažký... Pravdaže, to už je vec odborného posúdenia, redakčnej rady alebo komisie, ktorá by robila výber takejto edície. Čo je však dôležité, veľkorysý vydavateľský počin by si neobjednávalo ministerstvo kultúry či školstva zo svojich peňazí, nemyslím si, že by to malo zaťažiť našu biednu štátnu kasu. Potreba týchto kníh, lákavosť mať ich vovedne, v jednej aj formálne príťažlivej, dôstojnej edícii, životnosť záujmu o tieto knihy, ktorú možno odhadnúť najmenej na tri desaťročia, kým čas nanovo preoseje výber diel a autorov a než pribudnú „noví klasici“ , sú dostatočnou zárukou ekonomickej úspešnosti dobre zvládnutého projektu. Možno je to plán na dlhý peniaz, možno by potreboval nejaké štartovné, možno nejakú podobnú výhodu, akú dáva štát zahraničným investorom, neviem. Viem však, že štát tu nie je len na to, aby bol dojnou kravou (z našej paše), ale aby plnil aj úlohu iniciátora, koordinátora a garanta. Možno by sa diela ujalo konzorcium dvoch či troch vydavateľov. To všetko je otázkou ďalšieho cizelovania projektu. Isté je len jedno: slovenská literárna klasika na trhu i vo verejných knižniciach absentuje. Žiakom a študentom zostáva jediné: opisovať si navzájom a od starších súrodencov obsahy z Kukučína, Timravy a Rázusovho Maroška, naučiť sa spamäti prvé verše Vesper dominicae a tváriť sa, že čítali Nox et solitudo.
■ VEČNÁ ŠKODA HREBENDU
Myslím si, že to bol dobrý nápad mať vedľa súkromnej kníhkupeckej siete, patriacej niektorým vydavateľom, zväčša však distribučným firmám a drobným kníhkupcom, aj alternatívnu štátnu sieť knižných predajní zameranú na slovenskú literárnu tvorbu, staršiu i súčasnú, ale aj na notový materiál, zvukové a audiovizuálne nosiče a reprodukcie diel slovenských výtvarných umelcov. Tým, že sieť Hrebenda plnila obe funkcie – veľkoobchodnú i maloobchodnú –, že predajne spravidla sídlili v objektoch patriacich štátu a že štát od nich nevyžadoval zisk, boli ceny všetkých ponúkaných diel najmenej o tretinu nižšie ako inde, v slušnom výbere a ak niečo v predajni chýbalo, radi to záujemcovi do týždňa dodali, stretla sa s veľkým záujmom najmä medzi študentmi a mladými intelektuálmi, teda tou čitateľskou vrstvou, ktorá obyčajne smrdí grošom.
Prišiel však nový minister, vyznávajúci vieru slobodného podnikania a božstvo trhu, a zrušil sieť Hrebenda skôr, ako mohla vojsť do širokého povedomia a rozšíriť sa aspoň do krajských a vysokoškolských miest na Slovensku. Istotne mala realizácia sľubnej myšlienky aj veľa nedostatkov. Pre ľahtikárov však bolo jednoduchšie sieť zrušiť, ako chyby odstrániť. Stalo sa tak na škodu slovenskej umeleckej tvorby a najmä na škodu jej mladých vnímateľov. Nenájde sa po nebohom básnikovi Rudovi Čižmárikovi ďalší nadšenec, ktorý by sa toho chopil v súčasnosti, keď je stav ešte žalostnejší ako za Čižmárikových čias?
Prednedávnom v rozhovore s jubilujúcim Antonom Hykischom na stránkach Slovenských národných novín k otázke, či by nebolo múdre oživiť tento nápad (a zároveň k predchádzajúcej téme), sa majster Hykisch vyjadril takto: „Je to inšpirujúci námet. Lepšej ponuke pôvodnej slovenskej literatúry naozaj treba pomôcť. Združenie vydavateľov by mohlo iniciovať založenie spoločného Knižného klubu. Niečo ako kedysi bol SPKK – Spolok priateľov krásnych kníh. Taký knižný klub by zahrnul do ponuky knihy slovenských autorov, aj často zabudnutých klasikov, z viacerých vydavateľstiev. Ponúkal by knihy raz ročne na záväzný odber. Tým by sa zaručil prílev potrebných financií už vopred. Myšlienky by sa mohli ujať aj internetové kníhkupectvá. Ministerstvo kultúry by mohlo podporiť aj reedície zabudnutých diel slovenských klasikov. Skúste zohnať Vajanského či Kukučínov román, Sládkovičovu Marínu alebo Hviezdoslavovu poéziu ako darček? Nezoženiete.“
■ NAJVYŠŠÍ ČAS
Televízia s pochybným programom sa stala prvým likvidátorom knihy. Ešte väčším – najmä v mladšej populácii – sa stal internet. Tieto vplyvy sú tu, to treba jednoducho rešpektovať. Zároveň sa však musí spoločnosť, a teda aj štát, usilovať zmierniť záplavu ničotností na dušu mladého človeka, sprístupňovať mu hodnoty, ktoré sú nakoniec nezničiteľnou súčasťou jeho duchovného bohatstva, múdrosti, citu, vlastenectva, ba dokonca aj spôsobu reči, schopnosti sa kultúrne vyjadrovať slovom i písmom, mať dôstojnú slovnú zásobu a vkus. A pritom to nemusí stáť veľa peňazí.