Komu slúžia čierno-biele dejiny?


Peter VALO štvorecAKO BOLO, ČO BOLO

Peter VALO

Slovenské dejiny museli byť čierno-biele. Ich obraz nám nanucovalizvonka. To, čo nevyhovovalo Budapešti, Prahe či neskôr Praho-Moskve, muselo ostať čierne. Epizódy a osobnosti vedúce k slovenskej samostatnosti museli byť najčernejšie, kým tým, čo boli proti nej, sazvykol prepáčiť aj nejaký ten zločin. Režimy sa valili – ľudia
ostávali.

Čiara, ktorá oddeľovala dobro a zlo, je zvyčajne veľminejasná až hmlistá. Neraz tí, ktorí boli na nesprávnej strane, konaličestne, a tí „na správnej strane“ sa zachovali nečestne, stojí v úvodeknižky Žandár troch režimov, ktorú vydal Ústav pamäti národa. V ÚPNvyšlo viacero pozoruhodných knižiek. Historici nemodelovali osudysvojich hrdinov podľa ideologických schém, ale nechali prehovoriťľudí. A tí, nezaťažení degenerovanou politikou, porozprávali, čovideli na vlastné oči. Ctení historici sa uskromnili na záznamautentických rozprávaní a pridali poznámkový aparát, ktorým dokreslilisituáciu a zasadili rozprávanie do dobového kontextu.Tak je to aj v spomínanej knižke, ktorej autormi sú Marián Lacko a JánSabo.

Gustáv Polčík začínal v žandárskom zbore prvej Slovenskej republiky, pôsobil medzi povstaleckými a povojnovými četníkmi, neskôr v Zbore národnej bezpečnosti, ako aj v Štátnej bezpečnosti. V kapitolke Pod hlavičkou odbojárov spomína partizánov, ktorí mali na svedomí nejeden zločin. Jeden z nich, známy ako Želenský, bol členom
partizánskej brigády M. R. Štefánika a neskôr náčelníkom štábu III. práporu  Čsl. partizánskej brigády pplk. Lichnera. Po vojne sa ako predseda Okresného koordinačného výboru odbojových zväzov v Prievidzi stal v meste samovládcom. Terorizoval obyvateľov a oberal ich o majetok. Údajne sa podieľal aj na vysídľovaní, okrádaní a vraždení Nemcov, ktorých odsúvali zo Sudet. Keď sa už toho nahromadilo priveľa, zatkli ho za „neoprávnené zhromažďovanie vojenských zbraní, úklady o republiku a krádež osobného auta“ a odsúdili. Jeho tajomníka Jaroslava Haroníka zaistili tiež. Z pracovného tábora ho prepustili, keď prisľúbil Štátnej bezpečnosti spoluprácu pri zlapaní nepohodlného partizánskeho veliteľa Viliama Žingora. Krátko na to ušiel z väznice v Ilave aj Želenský. Od priateľov v ŠtB dostal falošné doklady a dožil v pohode v Prievidzi. Partizánske legendy ostali neporušené.

V poslednom minuloročnom čísle SNN som si prečítal reportáž Jána
Čomaja Krvavé Vianoce nad Ladcami a Považím. Autor sa po rokoch vrátil k príbehu partizánov, ktorí mali na svedomí okrem iného aj vyvraždenie židovských rodín, ktoré sa schovávali v lese. Po vojne ich postavili pred súd. Do súdnej siene vtrhla skupina partizánov, ktorej veliteľ vyhlásil: „Zväz slovenských partizánov proces zastavuje, lebo poškodzuje povesť Slovenského národného povstania!“ A obžalovaných si odviedli. Pri ďalšom súdnom procese v roku 1947 ich oslobodili. Prípad sa nikdy nevyšetril. V rokoch dubčekovského oteplenia – ktoré sa začalo na Slovensku, a preto mu hovoria „Pražské jaro“ – doplnil Čomaj dôkazy a príbeh publikoval v denníku Smena. Vzápätí pripravil scenár na televízny dokument. Nasledovala séria intervencií z vysokých miest a výrobu filmu na jar 1969 zastavili. Zaujímavé je, že o tento typ partizánov sa čierno-bieli historici nezaujímali. Po posledných útokoch na ÚPN to vyzerá tak, ako keby mal ktosi záujem, aby sa takéto videnie dejín zachovalo aj temer štvrťstoročie po „nežnej revolúcii“. Žeby mali napokon pravdu tí, ktorí tvrdia, že vtedy išlo vlastne o prevrat tajných služieb a tie si svojich ľudí vždy zvykli chrániť?




Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.