POZNÁMKA
Ivan BROŽÍK
Minister kultúry nie je v závideniahodnej situácii. Bude musieť prísť s inými nápadmi, ako len vyhnať na naše hradné zrúcaniny armádu nezamestnaných. Najmä s nápadmi, ktoré si nevyžadujú veľké investície. V kultúre sa predsa veľké peniaze nikdy nekrútili. Teda závisí od uhla pohľadu.
Niektorí jej činovníci si z nej urobili celkom umne zlatú baňu a iba sa povýšenecky prizerajú na nás, ako sa my prizeráme úplne bezmocne na to, čo oni napáchali, páchajú a celkom bez zábran spáchať chcú. Na kultúre a kultúrnosti.
Slovenská verejnoprávnosť vznikala na Slovensku ešte v časoch, keď vlastne ani samotné Slovensko neexistovalo. Vtedajší vynikajúci zahraničnopolitický komentátor Slovenského rozhlasu a neskôr zástupca jeho generálneho riaditeľa Michal Berko prišiel s myšlienkou, že by sme na Slovensku potrebovali médium, ktoré sa takpovediac odreže od štátu, že mu prestane byť zle platenou slúžkou, že začne produkovať to, čo britská verejnoprávna BBC, nemecká Deutsche Welle či vtedy verejnoprávny rakúsky ORF. Berko v tom čase ešte zrejme netušil, že verejnoprávnosť sa dá vysvetliť aj inak. Trebárs ako svojvôľa...
Predseda vlády Robert Fico si pri inaugurácii nového ministra kultúry Mareka Maďariča dovolil niečo nepredstaviteľné. A čo viac – veľmi civilizovane, jemne, zaobalene a zmierlivo, v rovine úvah si dovolil prezentovať svoj názor na súčasný stav verejnoprávnych médií na Slovensku aj minister Maďarič. To v situácii, keď o verejnoprávnosti RTVS možno už len snívať. Dávno je iba mizerne platenou dievčinou, stojacou kdesi na E 15 (pardon, na Mýtnej 1) a čakajúcou na ďalší kšeft. No, dávno. Odvtedy, čo sa isté zoskupenie, vtedy ešte Rozhlasovej rady, dohodlo, že po politickej stránke bude OK, ak za šéfku SRo zvolia Miloslavu Zemkovú a Ľubošovi Machajovi zalepia ambiciózne ústa tým, že ho Zemková po istý čas bude musieť strpieť ako svojho zástupcu – štatutára. Nechajme však bokom verejnoprávnosť takzvane politickú – jej podoby v rôznych čistkách v radoch tvorivých pracovníkov, inšpirovaných zrejme samotným Berijom, a následné nominácie politických aktivistov, členov politických strán a dokonca aj ich predstaviteľov do rozhodovania o výrobe programu, samozrejme spravodajstva a publicistiky. Na menej významných okruhoch sa uchytili ako šéfovia hoci aj koncipienti prejavov predsedu vlády (M. Dz.). Pripomínam, ide o personálnu politiku Miloslavy Zemkovej, nie nejakého „Nižňanského“, nech mi tento pán prepáči.
Minister Maďarič spolu s Robertom Ficom, obaja zvolení v demokratických voľbách ako zástupcovia tých, ktorí ich volili, vyjadrili názor, ktorý v parafráze znie, že by naša slovenská verejnoprávnosť mala byť predsa len verejnoprávnejšia. Teda nie Fico ani Maďarič, ale všetci tí, ktorí ich volili, chcú iné spravodajstvo, ale aj iný obsah vysielania všeobecne. Verejnoprávnosť je totiž aj o tom, akou mierou sa dané médium podieľa na pozdvihnutí kultúry a kultúrnosti národa. Zákon to definuje síce zdĺhavo, ale jednoznačne. Bolo by načase, aby si ho konečne oprášili aj na Mýtnej. Hoci to pravdepodobne od manažmentu pani Zemkovej nemožno veľmi čakať. Tam sa skôr oprašujú katastrálne mapy a doklady o vlastníctve nehnuteľností, s ktorými sa dá ešte pohnúť. A keď to aj nie sú pozemky, dobré sú aj budovy. Ak v tejto atmosfére Fico s Maďaričom volajú po skvalitnení verejnoprávnosti, jej súčasná majiteľka na Slovensku pani Zemková na nich v reakcii nabrýzgala ako adolescentná deva na svojho yorkshira počas večernej prechádzky. Radní však žiaľ budú tradične hluchí. A spravodlivosť slepá.