Kto prikyvuje do Bruselu, má aspoň o problém menej


Kozlík-štvorecEkonomika pôžičiek a spotreby sa musí zmeniť na ekonomiku sporenia a výroby

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Sergej KOZLÍK (1950) je absolvent Ekonomickej univerzity v Bratislave a od jej skončenia nepretržite pracoval v hospodárskej sfére. Začínal v Slovenskom cenovom úrade, bol riaditeľom odboru hospodárskej politiky na Úrade vlády SR, podpredsedom vlády, ministrom financií a od roku 2004, už druhé volebné obdobie, je poslancom Európskeho parlamentu (EP). V roku 1998 mu prezident SR Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Stotožnil sa s programom HZDS a až dosiaľ je v tejto strane. V Európskom parlamente je členom frakcie Aliancia liberálov a demokratov za Európu (ALDE), členom výboru pre rozpočet i Európskej demokratickej strany. V súčasnom volebnom období je jedným z trinástich europoslancov zo Slovenskej republiky.

● Nedávno sa minister diplomacie Miroslav Lajčák kriticky vyjadril o neúčasti europoslancov zo Slovenska na rokovaní petičného výboru EP o Benešových dekrétoch. Oprávnene?

Kritika je len čiastočne oprávnená. V Európskom parlamente je nás 13 a výborov 18. Ja som ekonóm, prioritne sa sústreďujem na otázky šiestich ekonomických výborov. Ale je mi ľúto, že zasadnutie tohto petičného výboru som nezachytil. Musím však povedať, že som dodatočne požiadal ministerstvo zahraničných vecí o poskytnutie podkladov k tejto téme, ale nič neprišlo. To len naznačuje, že máme ohromné rezervy v komunikácii medzi poslancami EP a národnými ministerstvami. V tejto súvislosti musím pripomenúť, že ani Matica slovenská nerobí, čo by mohla. Nevidel som nijakú petíciu v EP z MS, napríklad k maďarským gardám alebo v boji o Slovenský dom v Maďarsku. Takéto aktivity zo strany slovenských inštitúcií nejestvujú. V tom sú Maďari oveľa účinnejší. Nie poslanci, poslanci nemôžu podávať petície.

Azda najpálčivejšou témou EP v súčasnosti je kríza. Únia prijala rad jej riešení. Kríza však ďalej pokračuje.

Kozlík-autorizovanýIMG 7761aKedysi bol pre Slovákov ideál spoločnosti socializmus s ľudskou tvárou. Skončil sa pod pásmi tankov. Dnes máme reálny kapitalizmus, ale je tu iný problém, problém kríz a sociálneho statusu. Podstatou  kapitalizmu je, že silnejší potláča slabšieho, peniaze, zisk sú hybnou silou. Globálne plánovanie sa vytratilo. Nečudujme sa, že je kríza. Iba sa napĺňajú klasické poučky o kapitalizme – každých desať rokov je kríza. Prijímané opatrenia zatiaľ nedostatočne riešia podstatu problému, utiekajú sa k vytváraniu nových inštitúcií. Ekonomika pôžičiek a spotreby sa musí zmeniť na ekonomiku sporenia a výroby.

Ste v politike od začiatku slovenskej štátnosti. Pôsobili ste v ekonomickej sfére. Malo Slovensko možnosť vyhnúť sa tejto ceste?

Nemalo. Ľudia potrebovali slobodu a kapitalizmus im ju dáva. Ale s rizikami, že silnejší berú slabším, bohatí sa stávajú bohatšími, chudobní chudobnejšími. Absentuje   globálne plánovanie, všetko má riešiť trh. No a trh nemá dostatok síl. Dokonca šéf WTO, najvyššej organizácie pre slobodný trh vo svete, sa vyjadril, že voľný trh nie je všeliekom a že jednoducho v istých segmentoch treba pristúpiť k nejakým regulačným opatreniam. Hľadá sa teda kapitalizmus s ľudskou tvárou, ktorý by mal aj sociálne prvky a nevzdával sa organizovania spoločnosti. Ukazuje sa, že niektoré veci z hľadiska voľnej súťaže sú prekonané. Ale štáty so zakódovaným modelom sociálneho statusu a s modelom riadenia tu predsa máme. Napríklad Nemecko, Rakúsko, severské štáty. Lebo aj kapitalizmus potrebuje niektoré veci riadiť.

Hovorí sa o tom v Európskom parlamente?

Začína sa aj o takých veciach diskutovať a tlačí nás k tomu realita. Momentálne je akútnym problémom poľnohospodárska politika. Staré členské krajiny úplne vedome jednoznačne prevalcovali nové. Tak si túto politiku nastavili už pred rokom 2004. Strašne sa báli potenciálu východného poľnohospodárstva. Nastavili ju diskriminačne a boli vlády, aj u nás, ktoré ju prijali. V poľnohospodárstve a potravinárstve sme pritom stratili stotisíc pracovných miest a na trhu máme len 45 percent vlastnej produkcie.

Teda zlyhali politici, ktorí viedli predvstupové rokovania?

Aj to, ale skôr by som povedal, že sa uplatnil princíp – silní tlačia na tých slabších. Teraz máme príležitosť veľmi otvorene sa postaviť k debate o kohéznej politike, čiže k politike súdržnosti. Pred nami je ďalšie rozpočtové obdobie a opäť existuje snaha silných krajín zobrať slabším peniaze z kohézie.

Považujete za efektívne spôsoby riešenia krízy, ktoré predkladajú čelní predstavitelia EÚ?

Podľa maastrichtských kritérií horná hranica štátneho dlhu nesmie byť vyššia než 60 percent HDP. Slovenský dlh dosahuje okolo 40 percent a väčšina nových členských krajín má dlh pod 60 percent. Všetky ostatné členské štáty okrem Švédska, Luxemburska a Nemecka vysoko prekračujú limit zadlženia. V niektorých krajinách je miera zadlženia taká vysoká, že nevedia riešiť svoje financovanie. Pritom sa ukazuje, že problém ich dlhov je problémom tých krajín, ktoré požičiavali. Napríklad v Grécku, Španielsku a v Írsku sú najväčšou mierou angažovaní práve Nemci a Francúzi. A teda vyvstáva otázka, koho to ideme zachraňovať. A nezabúdajme, že aj my sme sa v Grécku angažovali, len sa o tom mlčí. Slovensko cez banky a dôchodcovské správcovské spoločnosti malo v Grécku, keď kríza naplno vypukla, teda v rokoch 2009 až 2010, okolo 1,5 miliardy eur.

Veď slovenské banky nejestvujú.

Bola jedna. Slovensko je príliš malý veriteľ, tak sa o ňom nepublikuje v európskych médiách. Časť dlhov sa Grécku odpísala a aj cez zainteresovanosť Európskej centrálnej banky (ECB) klesla angažovanosť Francúzov a Nemcov v Grécku na štvrtinu. Ak by dnes Grécko aj zbankrotovalo, tak strata zainteresovaných veriteľov by už nebola taká ako v  kritickom roku 2009. Čo sa týka vytvárania eurovalu, nie som proti, lebo môže byť účinný voči špekulantom na finančných trhoch. Prekáža mi, že nemá dobre nastavené mechanizmy.

Navonok Únia vyzerá, akoby problémy neriešila, iba ich odsúvala.

Logo-ADLE-SKÚnia namiesto vecného riešenie problémov sa začína inštitucionalizovať. A to sa mi vôbec nepáči. Vytvorili sa dohľady nad bankami, poisťovňami, kapitálovými trhmi a v každom z tých veľkých štátov (Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko) je sídlo jednej z tých organizácií. Samozrejme s množstvom dobre platených ľudí. Zasa strapec úradníkov a zasa niekde v pozadí sa presadzujú politické záujmy. Už teraz sa realizujú cez politiku ECB. Tá je pod tlakom a nakupuje dlhopisy problémových krajín, čo my nevieme ovplyvniť. Čaro ECB je v tom, že naberie do portfólia zlé dlhopisy a odpíše ich. Má na to nástroje – infláciu a kurzovú politiku. To znamená, že na základe inflácie – poklesu kurzu, odpisuje dlhy, ale zaplatí to celá spoločnosť. No a veľkým krajinám to ešte nestačí a objavujú sa rôzne návrhy ako tzv. redemption fond, ktorý mi však veľmi prekáža. Ide o to, že krajiny, ktoré majú vyše 60 percent dlhu, majú presahujúce čiastky previesť do fondu, ktorý zasa majú garantovať všetky štáty Únie. Pýtam sa, čo my s tým máme pri našom 40-percentnom zadlžení. Takéto rôzne, akože úžasné riešenia idú každú chvíľu na stôl.

A kríza je tu ďalej...

            Áno, kríza funguje ďalej, pretože sa neodpisujú dlhy. Do 90. rokov každú krízu riešila inflácia. Vyrovnala ponuku a dopyt, slabí padli, silní vydržali a ekonomika na tej vypálenej tráve začala znovu rásť. To sa teraz nedeje, lebo v 90. rokoch sa prešlo na monetárnu politiku. Centrálne banky prestali mať dvojjedinú úlohu – strážiť infláciu a podporovať výkon ekonomiky.

Prečo sa na Slovensku tak málo hovorí o tejto veľmi aktuálnej európskej politike, veď sa dotýka každého z nás?

Proste tie témy sú príliš komplikované. Jednoducho ten, kto prikyvuje smerom do Bruselu, má aspoň o jeden medzinárodno-politický problém menej. Faktom však je, že dlhové problémy sa nedajú tlačiť do nekonečna. Raz musí vyjsť pravda von a ono na ňu dochádza. Veď Gréci už odpísali 50 percent dlhov a ďalšie svoje záväzky rozložili do dlhšieho časového obdobia  s nižším úročením. To nie je nič iné, len forma bankrotu, ktorá je akceptovaná a platená veriteľmi.

Takmer všetci politici na Slovensku tvrdia, že z EÚ stále dostávame viac peňazí, než do nej odvádzame.

To práve nemáme spočítané. Od roku 2002, teda od predvstupových fondov až doteraz, sme z EÚ dostali 9,5 mld. eur. Z rozpočtu sme zaplatili 4,5 mld. eur, ale zároveň spolufinancovaním sme museli na projekty priplatiť ďalších 3,5 mld. eur. Teda doposiaľ sme 9,5 mld. získali a 8 mld. zaplatili. Čo je podstatné, že tých 9,5 mld. pretieklo cez ruky úradníkov a rôzne mechanizmy. V poľnohospodárstve cez ten diskriminačný model, regionálne štrukturálne fondy, platobné agentúry. Peniaze na projekty, ktoré si spolovice zaplatíme sami, podliehajú všelijakým schvaľovačkám, režimom a nakoniec sa ukáže ich sporná efektivita. Závisí to od domácich vlád. Dzurindove vlády zaviedli množstvo programov, prostriedky rozptýlili, hodili na súkromné agentúry. Takže hneď na začiatku urobili najhoršie rozhodnutie. Nepoučili sa z Nemecka a iných krajín, ako fungujú štátne agentúry. Briti, Nemci, severania skvele čerpajú prostriedky z EÚ.

A to je preto, že sa hádame, alebo to nevieme robiť?

Aj sa hádame, aj to nevieme. Aj chceme z toho čo najviac ukradnúť, lebo čím sa programy viac rozdrobia, tým sa dá lepšie uchmatnúť. Ešte na seba aj donášame... Jednoducho, od začiatku mali byť programy postavené na niekoľkých veľkých projektoch, najmä na infraštruktúre. Je pekné, že dedina má nový chodník, ale ak nemáme diaľnice, regióny nám padajú.

Hovorí sa o federalizácii Európy, o bankovom dohľade,  spoločnej fiškálnej politike EÚ a v tejto súvislosti aj o tom, že máme zabudnúť na dostavbu diaľnic. Sú tieto úvahy reálne?

Vysoko hodnotím bratislavské stretnutie, že konečne 15 slabších členských štátov sa dostalo za jeden stôl. To mali urobiť už pred rokmi, keď nás rozoberali po jednom. V súčasnosti na rad prichádza poľnohospodárska politika a mala by byť postavená úplne na hranu. Buď urobíme také pravidlá, že sa skončí diskriminácia, alebo ideme preč z Únie. Načo je nám jednotný trh, na ktorom nás tí silní okrádajú. Oslavujeme 20 rokov jednotného trhu. Tak si musíme povedať, kto na tom trhu zarobil a kto stratil. Nuž silní zarobili, slabí stratili. A kryje sa to pláštikom kohézie. V  poľnohospodárstve ide o  stotisíc pracovných miest, ktoré sme len od  roku 2000 priamo stratili. Veď ide o obrovské sociálne náklady, to je strata produktivity, to sú rómske osady. Veď to je vidiek a my sme najvidieckejšia krajina Európy. Takže ak chceme financovať diaľnice, musíme si peniaze odblokovať niekde inde. Absolútnou hybnou silou by mali byť agrosektor a potravinárstvo. Nielen výroba automobilov. Ak, tak iba ako doplnok. Kľúčová je bazálna zamestnanosť. EÚ obsadila naše trhy ešte predtým, než sme vstúpili do Únie. Nemci vykúpili naše cukrovary a zavreli ich. Rovnako v Česku a Maďarsku. Dnes nám vozia cukor drahšie, ako sme si ho vtedy dorobili. Nie je to je prejav sily? A takýchto príkladov by sa našlo viac.

Politici na Slovensku vôbec neotvárajú témy týmto smerom...

kozlíkLebo to nie je populárne. Ale treba to vyskúšať. Vytypovať segmenty, kde musí byť nejaká regulácia. Veď dnes na európskom trhu poznáme meno každej kravy. Vieme, koľko sa urodilo na ktorom áre pšenice. Pokojne môžeme povedať, že trh má právo na 70- až 80-percentné samozásobenie. A predmetom spoločnej poľnohospodárskej politiky by malo byť len 20 alebo 30 percent priestupnej produkcie, ktorá koluje medzi krajinami. V tom momente by sme zjednodušili problém, lebo by sme poskytli všetkým krajinám možnosť zásobovať si trh. Veď ak by prišlo k veľkému suchu alebo nejakej ekologickej katastrofe, kto by nám dodal pšenicu alebo mäso?

Teda zabezpečenie potravinovej bezpečnosti. Prečo až teraz?

Lebo potravinová kríza je dnes na prvom mieste. Nie fiškálna. Ak si to upraceme, môžeme začať vytvárať tzv. bazálnu, čiže základnú zamestnanosť a nielen v poľnohospodárstve.

To je východisko aj pre Slovensko?

Samozrejme, veď kto nám tu rabuje zdroje? Zo Slovenska len za minulý rok odišli po zdanení tri miliardy eur. Mikloš v rokoch 2003 – 2004 sprivatizoval sieťové odvetvia a ešte im daroval nízku rovnú daň. A Sulík na nej spolupracoval. Takže deje sa tu doslova rabovačka, lebo energetika či banky pôsobia v nekonkurenčnom prostredí a zisky nereinvestujú. Premiér Fico už urobil nejaké drobné opatrenia, posunul mieru zdanenia na 23 percent, no stále je to málo. Potrebujeme zaviesť motivačný daňový systém, ako sme ho mali za Mečiara. Pravda, nebol dotiahnutý. Chceli sme zavádzať také položky ako odpočet investícií zo základu zisku a vyhnúť sa tým štátnej pomoci. Motivačný systém má Nemecko, Kanada, severské krajiny. Horná sadzba priamej dane je tam 40 až 50 percent. Samozrejme, že majú odpočítateľné položky, o ktorých naši chytrí pravicoví ekonómovia hovoria, že zneprehľadňujú daňový systém. Figu borovú. To sú odpočítateľné položky na investície, vedu a techniku, vzdelanie, čím podnikateľov motivujú. A zároveň toho, kto to neinvestuje a chce zisk vyviezť trebárs na Kajmanské ostrovy, zdaňujú 50 percentami. My dávame jednotných 19 percent a ostatné neriešime. Plyn, energia, telekomunikácie sú výzvou, ale uznám, že to nie je politicky ľahké. Ale ak sa o tom nezačne hovoriť, ak sa politici nezjednotia a kým nepošlú na smetisko dejín všetkých tých neoliberálov ako Mikloš, Kaník, Dzurinda či Sulík, tak budeme si tu pestovať neoliberalizmus z 80. rokov. Aj Briti za Thatcherovej zaviedli nízku daň, privatizovali veľké odvetvia a veľmi skoro z toho vycúvali. Reprivatizovali a znovu majú progresívnu daň. Len Slováci a pár ďalších malých pomýlených s tým prišli sto rokov za opicami.          



Pridaj komentár