Kultúra jazyka


JAZYKOVÁ PRAX

Július LOMENČÍK

Hlavnou úlohou jazykového vzdelávania detí a mládeže je pestovať a upevniť v žiakoch a študentoch aktívnu znalosť spisovného jazyka, ktorý je súčasťou národnej kultúry a svedectvom jej úrovne. Ovládanie spisovného jazyka v spoločenskom styku je neodmysliteľnou súčasťou kultúrnosti každého človeka. A v tomto zmysle jazyková prax jednotlivcov vo verejnom vystupovaní sa stáva výrazným indikátorom jazykovej kultúry celej spoločnosti.

Používatelia jazyka v súčasnosti, na konci prvého desaťročia 21. storočia, reagujú na problematiku jazykovej kultúry neraz protichodne. Na jednej strane sú tí, ktorí ignorujú odporúčania jazykovedcov, resp. stavajú sa polemicky k všetkým hlasom upozorňujúcim na nekultúrnosť vo verejných prejavoch. Na strane druhej sú používatelia jazyka, ktorí pri sledovaní príspevkov venovaných tejto téme poukazujú na stále viac klesajúcu úroveň jazykovej kultúry. Často zaznievajú aj kritické hlasy o neuspokojivom stave v jazykovej výchove, a to najmä na stredných školách.

Vo všeobecnosti sa konštatuje, že absolventi stredných škôl náležite neovládajú spisovnú slovenčinu slovom i písmom. Aj v samom školskom prostredí sa zjavujú liberalistické názory odrážajúce ľahostajný a nevšímavý postoj značnej časti spoločnosti k národnému jazyku, najmä k jeho spisovnej podobe. Takýto postoj má viaceré príčiny, ktoré vo svojich dôsledkoch vedú k podceňovaniu, resp. priamo až k znevažovaniu národno-kultúrnych hodnôt. V školskej praxi sa to prejavuje vo viacerých podobách.

Jazyková kultúra v školskom výchovnom a vzdelávacom systéme plní kľúčovú spoločenskú funkciu tým, že sa výrazne podieľa na celkovej úrovni spoločnosti, ktorá prostredníctvom spisovného jazyka rozvíja rečové dorozumievanie predovšetkým vo verejnom prostredí. Súčasný stav verejných jazykových prejavov z hľadiska jazykovej kultúry však viacerí jazykovedci, ale aj spisovatelia, publicisti, predstavitelia slovenskej inteligencie a širšia verejnosť charakterizujú ako neuspokojivý. Požiadavka učebnej osnovy „naučiť žiakov používať prostriedky spisovného jazyka“ sa však dostáva do rozporu s mnohými verejnými prejavmi, ktoré nezodpovedajú kritériám kladeným na jazykovú kultúru, na verejnú komunikáciu v spisovnom jazyku. Jazykové chyby sa vyskytujú aj v prejavoch verejných činiteľov, možno ich nájsť aj v periodickej či neperiodickej tlači, v odbornej, popularizačnej a umeleckej literatúre, ako aj v rozličných tlačivách, formulároch, oznamoch a pod. Tieto skutočnosti negatívne pôsobia najmä na školopovinnú mládež. Takto sa marí úsilie svedomitých učiteľov slovenského jazyka smerujúce k poznávaniu a osvojovaniu si normy spisovného jazyka. Tento súčasný problém jazykovej kultúry je predmetom rôznych, neraz aj protichodných názorov, v ktorých je podľa učiteľov slovenského jazyka ťažké sa orientovať.

Z uvedeného vyplýva, že súčasné stredoškolské vyučovanie slovenského jazyka trpí značnými nedostatkami a za tohto stavu len ťažko môže napomáhať rozvíjanie jazykovej kultúry. Pritom škola ako inštitúcia práve cez vyučovanie slovenského jazyka nesie výraznú zodpovednosť za úroveň jazykovej kultúry. Dochádza k neznalosti jazykových noriem ako dôležitého predpokladu ľahkej a bezporuchovej spoločenskej komunikácie u značnej časti dospievajúcej generácie, pretože najnovšie jazykovedné poznatky sa jej nesprostredkúvajú v primeranej podobe vo výučbe slovenského jazyka. Ukazuje sa, že sa začína prehlbovať priepasť medzi kultúrou jazyka, t. j. stavom teoretického rozpracovania a jazykovou kultúrou. V oblasti jazykovej kultúry tak vznikla zložitá situácia, ktorá aj v podmienkach školskej praxe si vyžaduje systematické riešenie v záujme zvyšovania jej úrovne ako nevyhnutnej podmienky vyššej kultúrnej úrovne spoločnosti.

                                                                                    

 



Pridaj komentár