ROZHOVOR TÝŽDŇA
V Historickom ústave Slovenskej akadémie vied nie je ani jeden cirkevný historik
Cyrilo-metodské dedičstvo je most medzi Východom a Západom
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív autora
Patrí medzi zanietených cirkevných historikov Slovenska. Organizuje konferencie, sympóziá, aby odkryl slovenskú minulosť. Ale s rovnakou láskou vyučuje svoj predmet na Teologickom inštitúte v Spišskej Kapitule. Odovzdávanie poznatkov spôsobom, ktorý do vedomia poslucháčov zasieva lásku k svojej domovine, je neoceniteľný čin najmä v čase a v prostredí hodnotovo takmer úplne vyprázdnenom. Mladý kňaz a historik HEDr. Ľuboslav HROMJÁK, PhD., (1976) kráča v šľapajach najšľachetnejších duchov národa.
● Hovoríte, že slovenský národ prežil vďaka svojej religiozite. Súčasne však zdôrazňujete význam krajiny. Prečo?
Lebo naša krajina má v sebe úžasný pokoj.
● Fakt? V našej krajine je pokoj? A my to vôbec takto nevnímame.
Lebo sme národ hašterivý.
● V Spišskej Kapitule ste jediný cirkevný historik. Je vás na Slovensku viac?
Áno, v Spišskej Kapitule som jediný, ale na Slovensku je nás dosť. Dokonca pri Konferencii biskupov Slovenska existuje komisia cirkevných historikov, v ktorej sú zástupcovia z každej diecézy.
● Ale akosi o nich nepočuť...
Teologická fakulta v Košiciach vydáva vlastný časopis Notitiae historiae ecclesiasticae, v ktorom cirkevní historici publikujú, ale pripúšťam, že širšia verejnosť o tom nevie. Existuje inštitút cirkevných dejín, ďalej katedry histórie a biblických vied pri každom teologickom inštitúte, kde pracujú cirkevní historici, teda máme ich skutočne veľmi veľa. Paradoxné je, že Historický ústav SAV má sekciu cirkevných dejín, ale tá s nami vôbec nespolupracuje. Doposiaľ nás nikdy neoslovila, aby sme urobili nejakú spoločnú konferenciu alebo nejaké podujatie aj napriek tomu, že v tejto sekcii pre cirkevné dejiny nepracuje ani jeden cirkevný historik.
● A kto tam vlastne pracuje?
Historici, ktorí nemajú vyštudovanú cirkevnú históriu. Je mi ľúto, že HÚ SAV neráta s cirkevnými historikmi, akoby ich považoval za menejcenných. To potom v publikovaných prácach prináša množstvo nepresností, lebo sa používa zlá cirkevná terminológia, a nevenuje sa tomu nijaká pozornosť. Naopak, dobrú spoluprácu mám s Encyklopedickým ústavom SAV, ktorý ma oslovil, aby som robil na heslách z oblasti cirkevných dejín do encyklopédie Beliana.
● Slovensko je religiózna krajina, a preto jeho dejiny nemožno pochopiť bez znalosti cirkevných dejín. Minulý režim však nebol naklonený cirkvi. Zdá sa však, že ešte stále sme v zajatí starých ideologických predsudkov a schém.
V rámci výskumov vo Vatikánskych archívoch môžeme o cirkevných historikoch na Slovensku hovoriť, že sú porovnateľní s partnermi z vyspelých európskych národov. Nemáme vôbec nijaký pocit zakomplexovanosti. Na podnet profesorky Emílie Hrabovec sme sa podujali na systematické spracovanie moderných cirkevných slovenských dejín. Ja som napríklad na základe dokumentov z Vatikánskych archívov spracoval pontifikát Leva XIII. a Pia X. Profesorka Hrabovec Benedikta XV. a spolu sme spracovali Pia XI. Čiže máme systematicky prebádané Vatikánske archívy od roku 1878 do roku 1939, čo ani Maďari, ani Poliaci nemajú, a dá sa povedať, že s takou presnosťou ako my ani Rakúšania.
● A je na Slovensku o túto vašu prácu záujem?
Minimálny. Väčší záujem o naše témy je v zahraničí. Od februára do júna tohto roku som bol v Ríme na troch konferenciách, kde som prezentoval naše slovenské dejiny na základe vlastného výskumu.
● Kto spomínané konferencie organizoval?
Rôzne európske univerzity a jednu z nich kardinál J. Tomko pri príležitosti jubilea sv. Cyrila a Metoda. V tejto súvislosti som mal prednášku o Katolíckom slavizme Leva XIII., čo je veľmi zaujímavý fenomén. Zaoberá sa myšlienkou, ako zjednotiť všetky slovanské národy v lone katolíckej cirkvi pod záštitou a k úcte sv. Cyrila a Metoda. Tejto téme som venoval monografiu, ktorá vyšla v taliančine a bola celkom rozobratá. Zaumienil som si však, že pripravím slovenskú verziu, ktorá samozrejme bude úplne iná, lebo bude vychádzať skôr zo slovenského prostredia. Bude dôležité zohľadniť iné skutočnosti, do ktorých nemalo význam zaťahovať taliansku verejnosť, pre ktorú Slovensko je takmer neznáme. Vzbudzuje však záujem, kým na Slovensku som sa zatiaľ s nejakým mimoriadnym záujmom o tému Katolícky slavizmus Leva XIII. nestretol.
● Ste takpovediac zamilovaný do Spišskej Kapituly. Čím vás oslovuje?
Spišská Kapitula má pre mňa genius loci, ktoré je ťažko vypovedať. Predstavuje v sebe úžasnú hodnotu. Je mi cťou pôsobiť na katedre môjho predchodcu Dr. Jozefa Špirka, zakladateľa modernej cirkevnej historiografie na Slovensku. Spišskú Kapitulu možno považovať za jedno z najstarších cirkevných sídiel na našom území. Je to miesto, kde vyrástli viacerí národovci, kde bol silný bernolákovský pohyb, kde vyšla prvá pedagogika po slovensky. Spišská Kapitula predstavuje jedno odvážne miesto, ktoré aj v čase nastupujúcej maďarizácie dokázalo, že slovenská reč je schopná vstúpiť do vedy. Mali by sme si uvedomiť, že katolícke prostredie pre slovenský národný život urobilo veľmi veľa a pre mňa je to česť, že môžem pôsobiť na tomto mieste a vnášať do budúceho kléru Spišskej diecézy národného ducha.
● Odovzdávať duchovné bohatstvo ďalej je v súčasnosti veľmi záslužný čin, ale má aj mnoho odporcov. Čo vám dodáva silu?
V Spišskej Kapitule existuje tradícia kultúrneho pohybu, na ktorú chcem nadviazať. Či už cez Spoločenstvo Ladislava Hanusa alebo Fórum pre kultúru, kde veľmi aktívne pôsobí Ing. Marek Hrubčo. Občas ma pozýva prednášať mladým intelektuálom do Košíc, ktorí sa chcú hlbšie zamýšľať nad životom. A tam som spoznal, že takto orientovaná generácia mladých ľudí nebude masová. Chceme sa oslobodiť od masy, veď pracovať sa dá aj s jednotlivcami. Aj tak to má význam. Kultúru definujem ako schopnosť rozpoznať hodnotu, nadviazať na ňu a odovzdať ju ďalej. Takto vnímam kultúrny pohyb. A viac ako čokoľvek iné pozorujem nedostatok kultúry v slovenskom prostredí. Máme veľa vzdelaných ľudí, ale chýba nám kultúra. Niežeby tu nebola, ona tu je, ale mnohé veci zostávajú nepovšimnuté. Nikdy nezabudnem na hostí z Talianska, ktorí boli nadšení z tejto krajiny. A ja som im len ukázal hodnotu, ktorá tu je. Odchádzali – ako deti – so slovenskými čiapkami a zástavami, ktoré nikomu nechceli dať. Takých slovenských patriotov som nespoznal, a pritom som nič iné neurobil, len som tým cudzincom ukázal našu kultúru.
● A čo ich tak nadchlo?
Ukázal som im tie najkrajšie zákutia Spiša, Spišský hrad, Spišskú Kapitulu, Spišské Podhradie, ktoré je úžasné, nádherné stredoveké mesto.
● Oslovila ich teda hmotná kultúra, ktorú možno považovať za odraz duchovnosti?
Určite. Slovensko je i dnes schopné rozpoznať hodnoty, ale na akú tradíciu chce nadviazať? To je otázka, ktorá dnes stojí pred spoločnosťou, lebo sme dedičmi rôznych tradícií. Môžeme napríklad nadviazať aj na komunistickú tradíciu a robiť behy okolo Spišského hradu, ktoré kedysi boli protiakciou na podhradský odpust.
● V ústave je jasne povedané, na akej tradícii chceme stavať – na cyrilo-metodskej...
Takže podľa toho by sme sa mali aj správať. Aké kresťanské hodnoty vnášame do spoločnosti? Nemali by sme len deklarovať, že sa viažeme na Cyrila a Metoda, ale na tieto hodnoty nadviazať, rozvinúť ich, obohatiť a odovzdať ďalej. Už to nebude to isté, ale obohatené generáciou, ktorá ich prijala za svoje. Za svoj osobný úspech považujem skutočnosť, že počas môjho pôsobenia na Trnavskej univerzite som sa aj mimo prednášok histórie stretával so študentmi a diskutovali sme o historických témach. Klasicky – v bare. A na konci akademického roka som svojim študentom ponúkol možnosť zúčastniť sa na svätej omši. Bolo zaujímavé, že prišli takmer všetci.
● V roku 2009 ste však z Trnavskej univerzity odišli. Prečo?
Zvolil som si možnosť pôsobenia v Spišskej Kapitule a formovať budúci klérus. Tu mám dostatok možností organizovať odborné konferencie. Napríklad v roku 2009 pri príležitosti osemstého výročia prvej známej písomnej zmienky o existencii spišského prepoštstva, na ktorú sme pozvali aj ostrihomského arcibiskupa, kardinála Pétera Erdöho. Spišské prepošstvo bolo súčasťou ostrihomského arcibiskupstva, spoluvytváralo jeho dejiny. My sa ich nechceme vzdať. Prišlo aj niekoľko maďarských historikov z Nyíregyházy, takže sme vytvorili malé medzinárodné spoločenstvo. A to je to, čo chceme. Priniesť, čo nás spája. Uvedomiť si, že to národné nie je exkluzívne, ale že je zakomponované aj do európskeho prostredia. A je vždy vzájomným obohatením. Ďalšiu konferenciu sme venovali Mons. Štefanovi Nahálkovi, prvému riaditeľovi Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Zúčastnil sa na nej aj kardinál Tomko.
● K tohtoročnému významnému cyrilo-metodskému jubileu ste nepripravili nič?
Cyrilo-metodských konferencií bolo veľa, takže my sme žiadnu špeciálnu neorganizovali. Keď bude väčší hlad po tejto téme a vykryštalizujú sa názory, určite konferenciu na tému cyrilo-metodskej misie zorganizujem. A bude aj príležitosť, keď budem prezentovať knihu o katolíckom slavizme Leva XIII. A aj keď som nijakú konferenciu o cyrilo-metodskej tradícii nezorganizoval, každú nedeľu prednášam vo farnostiach o biskupovi Vojtaššákovi, ktorého Karol Strmeň vo svojej básni nazval druhým Metodom.
● Začo si vyslúžil takéto prirovnanie?
Bol vysvätený v Nitre, hlásil sa k cyrilo-metodskému dedičstvu, nadviazal naň a aj ho odovzdal. Pretože cyrilo-metodské dedičstvo znamená prinášať kresťanskú kultúru do spoločnosti. Ona síce mala politické pohnútky, mala aj rôzne záujmy, ale v prvom rade to bola misia.
● Zaujímavé, že misia z Východu nás pričlenila k Západu.
Cyrilo-metodské dedičstvo je typicky stredoeurópske. My stále zabúdame na to podstatné, že cyrilo-metodské dedičstvo je most medzi Východom a Západom. Vedomie tohto dedičstva v tomto zmysle mali také veľké osobnosti ako Štefan Moyses, Karol Kuzmány, Josip Strossmayer, aj pápež Lev XIII. Cyrilo-metodská misia sa vymyká z kontextu iných misií uskutočnených v tomto období. Ide o misiu prostredníctvom kultúry. Cez jazyk a kultúru vnieslo a zakorenilo kresťanstvo hlboko do života. A čo je na nej podstatné, je fakt, že sv. Cyril to písmo pripravil pre našu krajinu, našich predkov. Z toho vyplýva pre nás Slovákov veľká povinnosť – ostať verní cyrilo-metodskému odkazu. Naším veľkým nešťastím je, že vždy začíname znova. A nedokážeme prijať za osobnosti aj tých, ktorí vo svojom živote zlyhali.
● Akosi nechceme poznať svoj rodokmeň. Aj keď je jasný.
Ale aj Spišská Kapitula je veľmi zaujímavo spájaná s cyrilo-metodským dedičstvom. V spišskom misáli z 15. storočia sa uvádza sviatok sv. Cyrila a Metoda. To znamená, že tento sviatok nemohol tu byť len tak donesený. Ten kult tu musel byť. Máme oltár usnutia Panny Márie v Katedrále sv. Martina, čo prezrádza východný vplyv. Mali sme tu kaplnku Panny Márie radostnej.
● Už nie je?
Nie, pretože bola zbúraná za prvého spišského biskupa Salbecka. Neexistuje, ale tradícia zostala. Jezuita Benedikt Séleši-Rybnický napísal úvod do zbierky Cantus katholici v Spišskej Kapitule a odvolával sa na cyrilo-metodské dedičstvo slovenského národa. Spišská Kapitula a cyrilo-metodské dedičstvo sú veľmi živé. Otázne je dokonca aj, či náhodou Spišské biskupstvo nemá korene ešte vo veľkomoravskej tradícii. Či nešlo o zaniknuté biskupstvo po zapojení sa Spiša do uhorského štátneho celku, ktoré prežilo už iba ako prepošstvo. Lebo nemáme zachovanú zakladaciu listinu spišského prepošstva, prvá zmienka pochádza z roku 1209. A tá hovorí o pozemkoch, nie o jej zriadení.
● Logika napovedá, že ak jestvovali pozemky prepošstva, muselo existovať aj prepošstvo, nie?
Asi áno. Podobne je na tom Bratislava. Nie je vylúčené, že tam bolo nejaké pôvodné biskupstvo a následne prepošstvo. Niektorí cirkevní historici zastávajú tento názor, ale stále je to v rovine hypotézy, ktorej sa treba solídne venovať.
● RTVS uviedla dokudrámu o apoštoloch Cyrilovi a Metodovi. Mnohých Slovákov prekvapilo umiestnenie sídla panovníka Rastislava na Velehrad. Čo si o tom myslíte?
Velehrad je symbolický, ale nie historický. Devín je istý. A Nitra je na sto percent istá...
● A čo Bratislava?
Bratislava už menej, ale niektorí cirkevní historici uvažujú s Bratislavou ako so sídlom panovníka. Pretože vieme, že veľkomoravské sídla sa menili a boli pri rieke. Ale Nitra je historicky doložená všade. Je to jediné sídlo panovníka, ktoré nemožno spochybniť.
● Žiaľ, sme svedkami spochybňovania aj cyrilo-metodskej misie a jej posúvania do oblasti mýtov.
Keby sa nebol našiel register Jána VIII., celé pôsobenie sv. Cyrila a Metoda by sa z historického hľadiska bolo dalo spochybniť. Na túto tému pripravujem konferenciu, lebo ide o jeden z najstarších dokumentov, v ktorom sa nachádza apoštolský list Industriae tuae a všetky historicky nespochybniteľné dôkazy. Dokonca sa tam uvádza, že Metod bol pochovaný vo veľkom Chráme Bohorodičky v blízkosti hradu Deva. A to by mohol byť Devín.
● Alebo Bratislava...
Ak uvažujeme na hypotetickej úrovni, vychádza mi, že veľkomoravské patrocínium mohlo byť narodenie Panny Márie. Patrocínium je titul chrámu a pri Bratislave je takýto v Marianke. Je to mariánske miesto. V Bratislave starým veľkomoravským chrámom bol zrejme Kostol sv. Salvatora Spasiteľa. Kým mariánsky chrám bol asi v Marianke. No a prečo narodenie Panny Márie? Pretože kalendárny rok v Konštantínopole sa začínal oktávou sviatku narodenia Panny Márie prvého septembra. Nie prvého januára. A to isté, sviatok narodenia Panny Márie je aj v Spišskom Podhradí. Niektoré objekty mesta by sa mohli datovať do tohto obdobia. V Michalovciach je Chrám narodenia Panny Márie a rotunda z 9. storočia. Čiže jestvujú niektoré spojitosti, no stále len na hypotetickej úrovni. Lebo aj patrocínium sa mohlo časom zmeniť. Prišlo obdobie protestantskej reformy, obdobie rekatolizácie, no jestvuje príliš veľa náhod, ktoré by mohli vytvoriť a potvrdiť alebo vyvrátiť túto ideu.
● Čím sa momentálne zaoberáte?
Mojou hlavnou témou je v súčasnosti výskum slovenských dejín 20. storočia na základe výskumu vo Vatikánskych archívoch a tiež štúdium a vyzdvihnutie významných osobností Spišskej diecézy, medzi ktoré nepochybne patrí spišský biskup Ján Vojtaššák. Chcel by som tiež v budúcnosti zorganizovať konferenciu o Spiši v čase Veľkomoravskej ríše. Na Spiši máme dostatok indícií a artefaktov, ktoré nás oprávňujú uvažovať o začlenení Spiša do tejto kultúrnej misie. Bol by som rád, ak by sa našli jazykovedci, ktorí by sa opreli do Spišských zlomkov. Ide o kázne zo 14. storočia v reči ľudu. Sú napísané v cyrilike a nachádzajú sa v Olomouci. Spišskú Kapitulu z týchto dejinných ozvien jednoducho nemožno vynechať.