Marián Tkáč: K mojej temnej minulosti


slovenská vlajkaNiektorí členovia výboru Matice slovenskej vyzývajú predsedu, aby nekandidoval

Marián Tkáč: K mojej temnej minulosti

Spracoval: (red) - Karikatúra: Peter GOSSÁNY

V októbri sa bude konať valné zhromaždenie Matice slovenskej (MS). Matičiari budú kreovať nové orgány ustanovizne na najbližšie štyri roky. Voliť sa bude nový predseda, členovia dozorného výboru MS, ako aj výboru MS. O post nového predsedu sa uchádzajú: súčasný predseda Marián Tkáč, súčasný podpredseda MS Igor Kovačovič a člen výboru MS Roman Michelko. Do uzávierky tohto vydania len títo traja kandidáti splnili nominačné podmienky.

Slovenské národné noviny informovali, že výbor MS prijal uznesenie, ktoré sa premietlo do návrhu volebného poriadku, a to, že spolupracovníci so Štátnou bezpečnosťou  (ŠtB) z minulosti nemôžu kandidovať do akýchkoľvek funkcií.

  • VÝZVA NEKANDIDOVAŤ

Súčasný predseda Matice požiadal dozorný výbor o výklad a právoplatnosť tohto uznesenia. Podľa neho totiž nie je v súlade s matičnými stanovami. Dozorný výbor zasadal 3. septembra, ale vzhľadom na svoju neuznášaniaschopnosť neprijal žiadne meritórne rozhodnutie. Informoval nás predseda výboru Š. Martinkovič. Na valnom zhromaždení delegáti ako členovia najvyššieho orgánu ustanovizne budú definitívne rozhodovať, kto môže kandidovať a kto nie.

Člen výboru MS P. Boroň získal z Ústavu pamäti národa (ÚPN) dokument, ktorý potvrdzuje údajnú spoluprácu súčasného predsedu s ŠtB pred rokom 1989. M. Tkáč sa zase bráni dvoma originálmi lustračného osvedčenia od ÚPN, ktoré potvrdzujú, že ako osoba nespolupracoval s tajnou políciou komunistického režimu. Signatári z výboru MS prijali takéto stanovisko: „Na základe oficiálneho dokumentu ÚPN, ktorý nad všetku pochybnosť dokazuje, že Marián Tkáč bol evidovaný ako vedomý spolupracovník – agent ŠTB, vyzývame predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča, aby sa bezodkladne ospravedlnil celej slovenskej a matičnej verejnosti za to, že ju celých 23 rokov vedome a cynicky klamal poukazujúc na falošné, resp. sfalšované lustračné osvedčenia, ktoré mu umožňovali zastávať vysoké štátne funkcie. Slovenskej a hlavne matičnej verejnosti chceme zdôrazniť, že od roku 2003 je jedinou štátom zriadenou inštitúciou, ktorá má kompetenciu dávať informácie o spolupráci osôb s ŠTB, Ústav pamäti národa. Doklad, ktorý dokazuje evidenciu Mariána Tkáča ako vedomého spolupracovníka ŠTB, podpísal súčasný predseda Správnej rady ÚPN p. Ondrej Krajňák (pozri prílohu). Veríme, že všetci slušní ľudia si uvedomia, že je absolútne neprijateľné, aby človek s takouto temnou minulosťou, a dnes už aj navyše usvedčený luhár, naďalej pôsobil na čele verejnoprávnej inštitúcie, akou je Matica slovenská. Apelujeme preto na všetkých slušných matičiarov, aby si uvedomili, že osoba s takouto povesťou by znamenala pre MS jej izoláciu a ťažké poškodenie jej dobrého mena.

Matica -

Signatári:  

Stanislav Bajaník, Igor Benčať, Pavol Boroň, Ružena Dorčáková, Peter Dragijský, Eva Garajová, Marián Kňažko, Igor Kovačovič, Ľubomír Kraľovanský, Dušan Kubinec, Július Lomenčík, Roman Michelko, Jozef Mižák a MO MS Košice, Vincent Mozdík, Marcel Pecník, Vojtech Porubský, Jozef Steiner, Július Žubor, Ján Bobák, Martin Homza, Anton Hrnko, Ivan Mrva, Ivan A. Petranský, Iveta Nováková Tisovec, doc. Ing. Ján Dudáš, Dr.Sc., RNDr. Ján Dudáš, PhD., Lýdia Benčová, Adriana Konkolyová, predsedníčka MO MS, a 38 členov MO MS v Trávnic

  • Z TEMNEJ MINULOSTI

Predseda Matice slovenskej sa k celej medializácii rozhodol vyjadriť. Jeho text publikujeme v plnom znení: „Už som sa nádejal, že sa budem môcť úplne venovať prítomnosti a budúcnosti, konkrétne prítomnosti a budúcnosti Matice slovenskej, do čela ktorej ma zvolilo jej valné zhromaždenie koncom novembra 2010. Veril som, že v Matici sú „samí dobrí ľudia“, a oni veruže aj sú: radoví členovia, matiční nadšenci, ktorí veľa dávajú a skoro nič nedostávajú. Ale sú v nej aj ľudia, ktorí v nedávnej minulosti oveľa viac od Matice dostávali, ako jej dávali. Ktorí sa až tak veľmi zahľadeli do „peňazí“ a ich rozmnožovania (čo však nikdy nebolo matičným poslaním), až o ne prišli. Pritom to neboli „ich“ peniaze, ale boli to peniaze (a iné hodnoty), ktoré slovenský národ doma i za hranicami vložil do Národného pokladu, ako aj peniaze, ktoré ľudia vložili do Podielového družstva Slovenské investície (PDSI) priamo alebo prostredníctvom Matičného fondu, kam umiestnili svoje kupónové knižky z prvej vlny kupónovej privatizácie. PDSI, v ktorom významné funkcie zastávali J. Markuš (podpredseda predstavenstva), I. Kovačovič (predseda kontrolnej komisie), V. Porubský, P. Boroň a niektorí ďalší, však skrachovalo a peniaze z Národného pokladu sú, zdá sa, nenávratne preč. Moje úsilie o očistu Matice, s ktorým som sa netajil od začiatku vykonávania funkcie predsedu, narazilo na „kameň“.

  • RAST ČLENSKEJ ZÁKLADNE

tkáč mariánJe mi ľúto, že musím konštatovať, že títo predstavitelia Matice a ich „priatelia“, predovšetkým z Nadácie Matice slovenskej (ktorá sa honosí týmto menom, aj keď je od Matice už dávnejšie „odpojená“), robia všetko preto, aby očiste Matice zabránili. Vedú proti mne nenávistnú kampaň, ktorú som zažil zo strany médií s veľmi rezervovaným postojom k slovenským národným záujmom už dvakrát. Prvý raz teda v roku 1993/1994, keď môj švagor Ľ. Černák odmietol ďalšiu účasť vo vláde V. Mečiara, čo vyústilo do môjho preradenia do archívu NBS. Predchádzala tomu známa reč v Zlatej Idke v novembri 1993, kde V. M. povedal, že „pán Tkáč klame, až sa hory prášia“. Druhý raz v roku 2008, keď som sa stal členom Rady Slovenskej televízie a usiloval som sa o „poriadok“ v jej financiách. Toto „tretie zastavenie na krížovej ceste“ zrejme tiež súvisí s peniazmi – ale paradoxne aj s evidentnými úspechmi Matice za posledné tri roky. Počítam medzi ne zásadné zvýšenie úrovne Slovenských národných novín, zlepšenie mena Matice v spoločnosti, o čom svedčí napríklad rast členskej základne či 41 zakladajúcich členov Matice, dobrá spolupráca so samosprávnymi orgánmi, s univerzitami i s cirkvami, úspech osláv matičných výročí, a to aj za účasti dvoch prezidentov, predsedu vlády a ďalších verejných predstaviteľov. Matica pod mojím vedením založila Národnú púť na Devín, pripravila Rok Antona Bernoláka, osadili sme v Košiciach a v ďalších mestách pamätné tabule Timonovi, Bocatiovi, Bernolákovi, v Martine sme založili Park sv. Cyrila a Metoda s ich súsoším a bustami Bernoláka, Moysesa, Kuzmányho, Francisciho, v Zalavári sme postavili súsošie sv. Cyrila a Metoda, konali sa stovky kultúrnych podujatí v obciach po celom Slovensku. Pestujeme cieľavedome vlastenectvo mladých Slovákov.

Udivuje ma, že okrem ideových nežičlivcov Matice vovádza to do zúrivosti aj niektorých členov matičného výboru, ktorí namiesto podpory podrážajú nohy. Podaktorí z nich, ako aj niektorí bývalí zamestnanci Matice, ktorí museli odísť pre absolútne zanedbávanie pracovných povinností, píšu výzvy na moje odstúpenie, na „obrodu Matice“, šíria po internete nenávistné a často vymyslené jedovité informácie. A keďže nemajú nič, čo by mi mohli vyčítať, hovoria o akýchsi mojich „nedemokratických“ praktikách, na rokovaní matičného výboru hlasujú zásadne proti mojim návrhom, prípadne na rokovanie výboru ani neprídu. A to ani na jeho slávnostné zasadanie pri príležitosti 150. výročia Matice slovenskej. A okrem toho pátrajú v mojej minulosti a hľadajú jej „temnotu“. Som teda prinútený reagovať, aby pravdu neprehlušili výkriky, ktoré v konečnom dôsledku škodia predovšetkým našej Matici. Chcem povedať o svojej minulosti všetko, čo treba. Verím totiž, že pravda oslobodzuje.

Mám odložené viac-menej všetky texty, ktoré som od roku 1962 (teda od svojich trinástich rokov) uverejňoval v tlači, neskôr aj v iných médiách. Môžem na nich jednoznačne preukázať, že vždy som bol národne orientovaný. Prikladám ukážku z textu, ktorý som ešte v roku 1986 (teda tri roky pred novembrom 1989) poslal do Nedele, čo bola literárna príloha Nového slova: „... postavme priamo na Bratislavskom hrade alebo aj popri cestičkách na Hradnom vrchu sochy Samovi, Mojmírovi, Pribinovi, Rastislavovi, Svätoplukovi, Konštantínovi, Metodovi, Gorazdovi... A nezastavme sa pri tom, naplňme bratislavské námestia, parky a nábrežie sochami Hurbana, Kollára, Šafárika, Francisciho, Bela, Bajzu, Fándlyho, Bernoláka, Moysesa, Kuzmányho. (...) Využime možnosti, ktoré nám naša spoločnosť nesporne dáva, a dohoňme, čo sme zmeškali vinou neblahej histórie spred 90 – 100 rokov, keď ostatné národy stavali pamätníky svojim hrdinom (a pomáhali sme im pri tom aj my). Naši veľkí muži v ničom za nimi nezaostávajú.“ O mojom zásadnom postoji vo veci národa svedčia napokon moje knihy (napísal som ich dosiaľ dvadsaťpäť, osobitne v tejto súvislosti upozorňujem na Pravdivý slovenský príbeh, ktorý už vyšiel trikrát) a rozsiahla publicistika (viac ako tisíc textov).

  • ZÁPAS S PRAHOU

Národne uvedomelo som konal aj vo všetkých funkciách, ktoré som zastával. Ako riaditeľ štátneho rozpočtu na ministerstve financií (od roku 1986) som zápasil „s Prahou“ o dostatok rozpočtových prostriedkov pre Slovensko, ktoré mu pomáhali, a cenili si to príslušní ľudia na celom Slovensku. Uvádzam citát z Národnej obrody z 19. novembra 1999, kde sa v článku Ako sa rodilo múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach vyjadril jeho zakladateľ Michal Bycko takto: „Vďaka M. Tkáčovi z MF SSR vyhradili na tento účel 6 miliónov Kčs.“ Dňa 19. januára 1990 ma vymenoval minister financií Michal Kováč za svojho námestníka na základe výsledkov hlasovania pracovníkov ministerstva, a to napriek tomu, že som bol členom komunistickej strany (vystúpil som z nej 11. decembra 1989). Mal som potom na starosti ceny a dane a z tejto pozície som napríklad presadil, že už na Silvestra v roku 1990 vydalo slovenské ministerstvo osobitný cenník veľkoobchodných cien, ktorý umožňoval napríklad hlinikárni v Žiari nad Hronom fakturovať ceny zodpovedajúce realite a nevytvárajúce stratu. Dňa 23. októbra 1990 sme v bratislavskom Kryme dokončili text vyhlásenia 61 krokov k slovenskej identite, o ktorom sa Eduard Chmelár vyjadril takto: „Akokoľvek bizarne to znie, popri aktívnych politikoch treba za otcov nezávislosti považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990 Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS, hoci v tom čase Vladimír Mečiar ešte verejne a jednoznačne opakovane deklaroval lojalitu k zachovaniu spoločného štátu.“ (E. Chmelár, Slovo 16. januára 2008). V rokoch 1990 – 1992 bol som členom komisií na prípravu slovenskej i federálnej ústavy, kde som jednoznačne presadzoval slovenskú zvrchovanosť. Na Donovaloch koncom mája 1992 stal som sa jedným z troch hovorcov Kongresu slovenskej inteligencie, ktorý sa jednoznačne vyslovil za slovenskú samostatnosť. Od 23. októbra 1992 (pričom slovenská vláda ma odsúhlasila už 6. septembra 1992) vo funkcii viceguvernéra Štátnej banky česko-slovenskej pre Slovenskú republiku pripravoval som založenie Národnej banky Slovenska a vznik slovenskej meny. Podpísaný som na prvej emisii slovenských bankoviek, pričom som mal vplyv na ich vzhľad.

  • LUSTRÁCIE

                A toto všetko – prospešné pre národ – som mohol robiť na základe dvoch negatívnych lustračných osvedčení, ktoré mi v čase platnosti lustračného zákona vydalo Federálne ministerstvo vnútra v Prahe s podpisom ministra Jána Langoša. Jedno nesie dátum 21. 1. 1992, druhé 28. 2. 1992, obe majú rovnaké č. j.: 1D-2427/1-013/1-LU-91. Časový posun pri vymenovaní do funkcie viceguvernéra ŠBČS (6. september – 23. október 1992) spôsobilo práve overovanie mojich lustrácií kanceláriou vtedy úradujúceho prezidenta ČSFR Jana Stráskeho. Ak som teda „agentom ŠtB“, musel som sa ním stať až po tomto dátume, teda po roku 1992! Neverím, žeby úradníci pražského Federálneho ministerstva vnútra boli takí nedôslední práve pri lustráciách človeka, ktorý sa na verejnosti veľmi aktívne zasadzoval za slovenskú samostatnosť. Zrejme vychádzali zo zachovaného obsahu listín, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v Ústave pamäti národa a ktoré mám k dispozícii. Je to Memorandum z 9. 9. 1988 (3 strany), Správa o získaní k spolupráci z 30. 9. 1988 (4 strany), obal a Seznam dokumentů (3 strany), z ktorého vyplýva, že 36 listín bolo vyškartovaných v roku 1988 – 1989.

Z „Memoranda“ vyplýva, že kontakt so mnou nadviazali v októbri 1987 – dodávam, čo sa v texte neuvádza, že to bolo pod zámienkou výsluchu v súvislosti s brutálnou vraždou kňaza Štefana Poláka, s ktorým som sa náhodou zoznámil na audiencii v Ríme v septembri 1986; ďalej, že mi nebola udelená žiadna odmena, že nemám žiadne skúsenosti a vedomosti „z kontrarozvednej práce“, že som dosiaľ nebol „dekonšpirovaný“ a že „budem“ v septembri 1988 získaný na spoluprácu. „Správa o získaní k spolupráci“ bola napísaná 30. septembra, teda deň po stretnutí na oddelení bezpečnosti v Petržalke, počas stretnutia nikto nič nepísal, správa je podpísaná dvomi prítomnými policajtmi, nie však mnou. Mne ju nedali ani prečítať, napísali teda to, čo chceli napísať. Píše sa v nej síce o „viazacom akte“, ktorý mal byť uskutočnený 29. 9. 1988 v čase od 15.30 do 16.40, z jej obsahu však nevyplýva, žeby k „viazaciemu aktu“ došlo. Svedčí o tom záver dokumentu: „Keďže kandidát už v priebehu verbovky naznačil, že je v časovej tiesni (deti boli bez dozoru – manželka bola v tento deň dlhšie v zamestnaní), bolo od ďalších plánovaných problémov k prejednaniu upustené. Termín ďalšieho stretnutia nebol presne dohodnutý, pretože kandidáta (poznámka: teda stále len „kandidáta“ a nie „agenta“) čaká niekoľko služobných ciest do Prahy, ich termíny však zatiaľ nevedel. Ďalšie stretnutie sa s kandidátom preto uskutoční ešte v prvej polovici mesiaca október, keď bude známy presný termín jeho vycestovania do zahraničia. Na stretnutí budú s KRAJANOM rozobraté otázky jeho chovania sa v zahraničí, ako aj vzťahov pracovníkov MFCM SSR na VC a kapitalistické zahraničie. Výlohy na stretnutí: 15,- Kčs.“ Naozaj som nemal chuť stretávať sa s ľuďmi, ktorí často zašli aj na ministerstvo, a keďže som pracoval s tajnými dokumentmi, išlo akúsi kontrolu dodržiavania príslušných predpisov. Napokon zo „Seznamu dokumentů“ vyplýva, že k ďalšiemu stretnutiu už nedošlo.

  • ZANEPRÁZDNENÝ

Podľa Správy „rozhovor bol orientovaný na jeho (teda moje) pracovisko“. Rozprával som o bežných pracovných problémoch ministerstva. „Kandidát uviedol, že od uskutočnenia štrukturálnych zmien na ministerstve výrazne vzrástla jeho časová zaneprázdnenosť, súvisiaca s častými služobnými cestami, hlavne do Prahy.“ Na toto stretnutie kvôli vydaniu vycestovacej doložky na cestu do zahraničia si pamätám. Keďže v tom čase vrcholili práce na analýze efektívnosti českého a slovenského hospodárstva so záverom presúvať zdroje zo Slovenska do Česka (konkrétne išlo asi o 14 miliárd korún odpisov v nasledujúcich piatich rokoch), úmyselne som zaviedol reč na rokovanie o tomto probléme v Prahe a povedal som (podľa Správy), že „je smutné, ak na takomto fóre z úst zástupcov českých orgánov počuť slová o tom, že ekonomika česká počíta aj po roku 2000, že pracovné sily bude čerpať zo Slovenska a že aj ekonomiku Nemeckej spolkovej republiky podporujú gastarbaitri z Turecka. V tejto súvislosti prameň (teda ja) poukázal na to, že tieto problémy sú zatiaľ známe len úzkemu okruhu odborníkov. Ak by sa však tieto problémy stali známe širokému okruhu osôb a prenikli na verejnosť, je celkom reálne, že na Slovensku by mohlo vzniknúť radikálne hnutie. To by mohlo mať veľmi vážne dôsledky a mohlo by ohroziť základy nášho federatívneho štátu.“ Chcel som teda v záujme obrany slovenských záujmov poslať signál aj týmto smerom.

Verím, že sa v Matici dodrží „matičný zákon“, teda stanovy, ktoré obmedzujú voliteľnosť do všetkých funkcií iba vekom (viac ako 18 rokov) a trestným stíhaním. Budem teda kandidovať na funkciu predsedu, lebo je naozaj ešte veľa toho, čo treba zlepšovať, aby si Matica zastala v národe tú rolu, ktorá jej patrí. Svoj osud chcem zveriť do rúk delegátov valného zhromaždenia.“

Medzititulky SNN

 

 

 



Pridaj komentár