Martin RÁZUS - Osudové osmičky v živote Martina Rázusa


Rázus - štvorecOd Matice chcel, aby bola rozhodnou a odhodlanou strážou našich záujmov

Osudové osmičky v živote Martina Rázusa

Text a foto: Igor VÁLEK

Neprehliadnuteľné miesto v našej literatúre a kultúre medzi dvomi svetovými vojnami patrí evanjelickému kňazovi, talentovanému básnikovi, prozaikovi, dramatikovi a esejistovi Martinovi Rázusovi, ktorý bol nekompromisný obhajca národných i sociálnych práv a predstaviteľ slovenskej literárnej moderny. Vo svojich esejach, uložených do knihy vlastnej životnej filozofie s názvom Argumenty, si povzdychol: „Mojím osudovým číslom je osmička... Osmička nie je najnižším, ani najvyšším číslom a taká je i pečať na dosť podivnej púti môjho života.

Keď si pripomenieme, že sa narodil 18. 10. 1888 vo Vrbici (dnes ide už o súčasť Liptovského Mikuláša), pochopíme, aké osmičky mal na mysli. Znie to priam „nostradamovsky“ prorocky a z dnešného pohľadu ponad čas až mrazivo, no pri písaní tohto svojho povzdychu – keďže tak urobil v roku 1931 – ešte netušil, že jeho nedlhý život sa uzavrie 8. 8. 1937 v Brezne! V tom (Chalupkovom) stredoslovenskom Brezne, kde prežil sedem posledných plodných rokov života a odkiaľ jeho telesné pozostatky odviezli na nie príliš vzdialený evanjelický cintorín v Banskej Bystrici. Tam si v pietnom tichu dôstojného miesta posledného odpočinku môžeme na túto výraznú osobnosť s pohnutými životnými osudmi spomenúť aj v tomto roku pri 125. výročí jeho narodenia. Hoci aj pri veršoch vytesaných na dôstojnom náhrobníku: „Ja už pod mohylou budem sniť – no čujne,/ chápuc, že čo mrelo – rastie, ženie, bujnie/ a keď pôjdu vďační hrob môj polievať – / precítim to, že preds hodno bolo trpieť, hodno bolo spievať.“

Z VRBICE DO SVETA

Vráťme sa však do víru života mladého Martina Rázusa (hoci jeho nositeľ v žiadnom prípade nebol ľahkovážnym „vírivcom“!) a čítajme vzácne autentickú spomienku: Už trojročný som dobre rečnil Chalupkovho Valibuka. Niekedy zobrali ma chlapi i do mikulášskej krčmy na Rohu, postavili na sud a ja za trochu sladkého a hrubý medenák, groš, zarečnil som im, čo som vedel. Prisahali, že musím byť kňazom. Kde však, aký kňaz? Otec tichý, trpezlivý sedliak, pracovitý do úmoru, ale skoro bez rolí.... Detí na žive šestoro a ja z nich najstarší. Hľadel som na najtvrdšiu borbu o chlieb od malička. Chystal som sa na remeslo a chcel som byť zámočníkom alebo kováčom. Vtedy, kde sa vzal, tu sa vzal pán Ján Borbis, evanjelický farár v nemeckom Hamelne, založil pri evanjelickej cirkvi v Liptovskom Svätom Mikuláši štipendium pre chlapca z príbuzenstva, aby sa vyučil za kňaza. Tým študentom stal som sa ja. Keď som skončil v Bratislave, zas – kde sa vzal, tu sa vzal – pán Seton-Watson a umožnil mi vidieť šíry, vzdelaný svet. Nuž, dosť podivné, pravda? Tí chlapi v krčme sa márne nedušili.“

Rázus portrét RázusVeru, nebolo bežné, aby chudobná a navyše početná rodina dávala svoje deti do škôl. Chlapcov po skončení ľudovej čakali zväčša učňovské roky, dievčatá často ponižujúca služba v bohatých rodinách. Vďaka múdrosti a prezieravosti Rázusovej mamky bol však jedenásťročný Martin výnimkou, keď pokračoval štúdiami na mikulášskej meštianke. Obvinenie z panslavizmu a vylúčenie zo školy však spôsobili, že do 4. ročníka gymnázia nastúpil v Banskej Bystrici. Staroslávne gymnázium, ba vlastne lýceum v Kežmarku absolvoval v rokoch 1903 – 1907. V jeseni 1907 sa Martin zapísal na teologickú akadémiu v Bratislave, ktorú úspešne ukončil v roku 1911. Krátko kaplánčil v Modre pri Samuelovi Zochovi a koncom roka odišiel (spolu s budúcim básnikom Vladimírom Royom) na niekoľkomesačný študijný pobyt do škótskeho Edinburghu. Vďaka štipendiu, ktoré sprostredkoval Slovákom naklonený významný historik Setoni Watsonalias Scotus Viator, obaja spomínaní mladíci pokračovali v teologickom štúdiu na tamojšej univerzite. Po ročnom pobyte v Anglicku, počas ktorého Rázus podnikol viaceré podnetné cesty po západnej Európe, vrátil sa na pôvodné kaplánske miesto do Modry. No čoskoro – od začiatku roku 1913 – dostal už samostatné farárske miesto v Pribyline. Znova bol v Liptove nielen na dohľad slovenských veľhôr, ale aj neďaleko rodiska. Tu pôsobil celých deväť rokov až do leta 1921, potom ho preložili na faru v neďalekom Moravskom Lieskovom, kde ho zhodou okolností čakala ďalšia deväťročnica. V máji v roku 1930 sa stal farárom v Brezne. Tu, ako už vieme z predchádzajúceho rozprávania, po siedmich rokoch kňazského pôsobenia a vyčerpávajúcej literárnej i politickej činnosti predčasne zomrel vo veku štyridsaťdeväť rokov.

TVORIVÁ SÚVAHA

Akýmsi (skrytým) motívom celej tejto spomienky na Martina Rázusa sú návraty. Vráťme sa teda opäť do horehronského Brezna z úvodu, lebo išlo naozaj o plodné roky Rázusovho života. Dôkazom nášho tvrdenia je fakt, že už po piatich mesiacoch pobytu v meste (pôsobil tu, pravdaže, ako evanjelický kňaz), v októbri 1930 ponúkol vydavateľovi Mazáčovi do Prahy dopísaný román Júlia. V marci 1932 k tomu istému prajnému vydavateľovi v „stovežatej krásavici“ (mimochodom, stojacemu aj pri vydávaní legendárneho periodika Elán, redigovaného Jánom Smrekom) smerujú rukopisy autobiografických románov Maroško a Maroško študuje... Z Brezna do Mazáčovho a iných vydavateľstiev toho od tvorivého Rázusa smerovalo v ďalších rokoch ešte oveľa viac. Spomenieme veselohru Malý detektív, veršovaný román (ba doteraz vlastne posledný, knižne vydaný, slovenský epos a či hrdinskú báseň!) Bača Putera, zbierku lyriky s názvom Cestou i zbierku veršovaných modlitieb a piesní Pred tvárou božou. V Brezne privítal i dodnes čítaného a známeho Krčmárskeho kráľa, na jar 1936 napísal aj posledné písmeno románu Odkaz Mŕtvych a na jeseň toho istého roku aj dramatickej básne Ahasver... V roku 1937 bol už ťažko chorý, no predsa napísal veľkolepú báseň Stretnutie a nadiktoval aj novely Bombura a Surovcovci, ba – ako spomínajú publicisti Alžbeta Prepletaná a Pavol M. Kubiš – pustil sa ešte do filozofickej dramatickej básne Prométeus, z ktorej však stihol položiť na papier iba úvodný prológ... Úplne poslednú báseň s viac ako symbolickým názvom Neporozumený, akýsi literárny testament i rekapitulačný pohľad na svoj vlastný život, Martin Rázus napísal v nočnom tichu breznianskej evanjelickej fary doslova pár hodín pred odchodom na večnosť... Po Rázusovej predčasnej smrti (veď nemal ani 49 rokov) napísal jeho priateľ Ján Smrek do Elánu precítený nekrológ pod titulkom Básnik-apoštol a bojovník-gentleman, ktorý uzatvára slovami:... bolesť naša je ešte priveľmi živá..., aby sme... mohli už povedať o Rázusovi všetko, vlastne kdeže všetko... Tu musia nasledovať nie články, ale štúdie, ktoré sa rozrastú v knihy.“

Ďalším návratom je pohľad medzi stránky Rázusových románov Maroško a Maroško študuje s podtitulom Príbehy zo študentského života (1932, 1933). Ide o na seba nadväzujúcu dvojicu autobiografických próz určených najmä mladému čitateľovi, no predovšetkým svojou dokumentárnou výpovednou hodnotou – o spoločenskom systéme a mieste výchovy detí v ňom – presahujúcich hranicu tvorby pre deti a mládež. Aj z literárno-kritického pohľadu je zaujímavá hlavne prvá z nich, označovaná podľa epického vývoja charakteru postavy hlavného hrdinu za vývojový román. Pre bežného (podotýkam, že aj dnešného) čitateľa zas použité štylistické postupy a výrazové prostriedky z neho robia pútavé dielo. Martin Rázus tu verne vykresľuje svet priateľstva ako základnú kategóriu v živote Maroška Plajbása (autorský priemet), ktorý už odmala dostal dobrý základ národnej a plebejskej príslušnosti. Hovorí o postupnom formovaní sa dieťaťa na dospelého človeka pred prvou svetovou vojnou v už spomínanom, dobre zaznamenanom národnom živote priemyselného mesta, kde panuje silné odnárodňovanie. Prichádzajú štúdiá v Prešporku, kde sa po pôvodnom zámere stať sa právnikom nakoniec stáva kňazom, ale je napríklad redaktorom študentského časopisu Plameň, prežíva prvú veľkú lásku, odchádza na študijný pobyt do Škótska a po návrate je konfrontovaný so smrťou otca. Nad jeho rakvou (presvedčene a presvedčivo) prisahá vernosť biednym, z ktorých vzišiel aj sám. V románoch ide nielen o umelecké zobrazenie rokov detstva a štúdií, ale aj o autentický dokumentárny pohľad na dobové pomery a významnú kapitolu v živote jednej časti rodiacej sa inteligencie.                                                          Mimochodom, dielo bolo ocenené aj literárnou cenou a Rázus sa zachoval príznačne – finančný „obnos“ spojený s ocenením rozdelil na národné a cirkevné aktivity. Ktovie, okrem sociálneho a národného cítenia, svetonázoru i filantropie si možno spomenul aj na svoje mladé roky a na Scotusom Viatorom sprostredkované štipendium, ktoré mu pomohlo zveľadiť vzdelanie i poznať svet...                                                                                                     

ŽIVÉ DIELO

Skrytým – a či skôr priznaným – motívom tejto spomienky na Martina Rázusa boli viacnásobné návraty. Plátno, na ktorom sa zväčša odohrávali, zase predstavovalo stredoslovenské mesto Brezno. Spisovateľ, ktorý pre súčasné i ďalšie generácie zanechal naozaj v mnohom poučné a živé dielo, vo svojich knihách a článkoch viacnásobne zasvätene sprítomnil jeho históriu. Brezňania sa tiež zachovali tak, ako sa na vďačných ľudí patrí, a v lete v roku 2006 mu slávnostne odhalili v centre mesta sochu. Potešiteľne znie aj skutočnosť, že architektonicko-urbanistické riešenie pomníka (výtvarné riešenie akad. sochár Jozef Barinka) je dielom Rázusovej vnučky, architektky Viery Lichardovej. Aj v týchto dňoch, keď sa jeseň ako skúsená maliarka opäť zahráva s farebným spektrom lístia a ono sa potom za predlžujúcich sa večerov stelie na plecia tejto sochy v historickom mestskom parku na Horehroní, môžeme sa aspoň na chvíľu pri nej zastaviť. Preťať chvátanie za každodennými radosťami a starosťami a za všetky si spomenúť aspoň na tieto Rázusove slová: Prečo by teda nebolo možné kresliť i naše v krásach bohaté Slovensko? A keď kraj, prečo nie i ľud? A keď ľud, prečo nie aj ideovú krásu a pravdu, od abstraktných pojmov až po záhady života, čo všetko azda k tomu nášmu Slovensku i patrí?“                                                                

Na Rázusa treba, veru, spomínať a aktuálne hodnotiť jeho – nielen literárny – odkaz. Aj preto – ako uvádza literárny historik a vynikajúci znalec Rázusovho diela i života Michal Gáfrik ­– „... že stelesňuje v sebe nielen svoj individuálny osud, ale kus novodobej slovenskej duchovnej histórie, novodobého slovenského myslenia a zápasov. Išlo najmä o obhájenie slovenskej národnej individuality (a o jej dotvorenie) v zápasoch s agresívnou ideológiou etnického čechoslovakizmu...“ Treba zároveň dodať, že – hoci sme sa venovali najmä literárnemu odkazu – jeho tvorca bol (okrem aktívneho politického pôsobenia) živo prítomný aj v kultúrnom a spoločenskom dianí svojej doby. Známy je napríklad jeho kategorický nesúhlas s deformatívnym vydaním Pravidiel slovenského pravopisu českého prof. Vážneho v roku 1931. Vtedy Rázus dôrazne Maticu slovenskú žiadal, aby bola „rozhodnou a na všetko odhodlanou strážou našich rečových záujmov“. Našťastie jeho slová padli na úrodnú pôdu. Spomínate si, ako sa Smrek v nekrológu právom domáhal zhodnotenia Rázusovho diela? Postupne sa tak chvalabohu deje, i tento rok prebieha séria spomienkových a odborných podujatí, stále „funguje“ súťaž Rázusovie Vrbica... Namiesto bodky dajme slovo odborníkovi naslovovzatému, literárnemu vedcovi Stanislavovi Šmatlákovi, ktorý napísal aj tieto slová: „Martin Rázus ako básnik je idylikom intímneho osudu a rodinného šťastia, skúmateľom vlastnej duše i svojho básnického poslania, prírodným lyrikom, veršujúcim epikom a baladikom, básnikom širokej mravno-filozofickej i aktuálnej polemickej vervy, patetickým žalmistom i úsečným epigramatikom.“

                                                                            

 



Pridaj komentár