KOMENTÁR
Roman MICHELKO
V týchto dňoch si pripomíname dvadsiate výročie našej samostatnosti. Prvého januára 1993 sa zavŕšil národno-emancipačný proces, ktorý nakoniec vyústil do vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Cesta k samostatnosti však nebola ani ľahká, ani bezproblémová. Prvým symptómom toho, že česká politická reprezentácia vnímala Slovensko len ako provinciu svojho unitárneho štátu, bola tzv. pomlčková vojna, čo sa jasne ukázalo už na jar 1990 na pôde FZ.
Odvtedy bolo jasné, že Česi i Slováci vnímajú spoločný štát odlišne. Potom nastalo dvojročné, krvopotné hľadanie nového modus vivendi, teda nového usporiadania vzťahov medzi republikami a spoločnou „federálnou strechou“. Prvé rokovania medzi českou a slovenskou politickou reprezentáciou sa začali v lete 1990 v Trenčianskych Tepliciach. Vychádzali z toho, že pôvodný model federácie z roku 1969, ktorý bol ako-tak vyvážený a funkčný, bol v čase nastupujúcej normalizácie v roku 1970 zásadne oklieštený. No a potom nasledovalo dlhé hľadanie konsenzu po rôznych hradoch (Kroměříž, až po Milovy) a Hrádečkoch, ktoré sa skončilo neúspešne.
Ukázalo sa, že prijatie federácie v roku 1968, resp. od 1. 1. 1969, malo zásadný vplyv na celý proces. Slováci mali vďaka tomu vlastnú politickú reprezentáciu, vlastné politické orgány, vládu, parlament a vďaka prezieravosti tvorcov ústavného zákona o federácii z roku 1968 vo FZ platil princíp zákazu majorizácie. Vďaka tomu česká väčšina vo FZ nemohla slovenskú časť FZ prehlasovať. Práve tento princíp zákazu majorizácie bol najväčším tŕňom v oku českej politickej reprezentácie. Z toho potom vyplývalo, že skrotiť Slovákov silou nebolo možné a jediným východiskom z patovej situácia sa tak mohla stať len dohoda.
Ako sa neskôr ukázalo, hádanku o ďalšom štátoprávnom usporiadaní nakoniec rozriešili voľby v roku 1992 . V nich sa jasne ukázalo rozdielne mentálne nastavenie českej a slovenskej časti federácie. To, čo nasledovalo v druhej polovici roka 1992, potom už len logicky nadviazalo na poznanie, že zosúladiť slovenské a české názory na spoločný štát nie je možné. Sedemnásteho júla 1992 SNR prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a následne na to 1. septembra 1992 prijal slovenský parlament Ústavu Slovenskej republiky, ktorá s niekoľkými novelizáciami platí až dodnes. Jeseň roku 1992 sa potom už viac-menej niesla len v znamení rokovaní o technických aspektoch rozdelenia spoločného štátu. Dohody o spoločných krokoch síce na chvíľu naštrbila deklarácia FZ o príprave komisie na vznik Česko-Slovenskej únie. Napokon však FZ koncom novembra prijalo ústavný zákon o zániku federácie a 1. septembra 1993 vznikli dva nové samostatné štáty Česká republika a Slovenská republika.
Pri hodnotení dvadsaťročného obdobia našej samostatnosti musíme konštatovať, že napriek všetkým ťažkostiam je príbeh samostatnej SR v podstate príbehom úspechu. Nenaplnili sa katastrofické scenáre, že Slovensko vo veľmi krátkom čase ekonomicky skolabuje, že bude mať autokratickú vládu, že sa svojou politikou vylúči z okruhu civilizovaných krajín Európy a bude vnímané podobne ako Lukašenkovo Bielorusko.
Iste, politický a ekonomický vývoj nebol bez problémov. Slovensko v prvých rokoch samostatnosti bolo politicky extrémne polarizované. Koncept filantropickej a zodpovednej národnej kapitálotvornej vrstvy sa neujal. Dnes predovšetkým pre zlyhanie politických elít už nie je v slovenských rukách takmer nijaký významnejší priemysel či bankový sektor, „dobrovoľne“ sme sa vzdali kontroly nad strategickými podnikmi, politická a ekonomická moc, najmä v čase druhej Dzurindovej vlády, prerástla do obludných rozmerov. Politici postupne zdegradovali na úslužných vykonávačov úloh tých najskompromitovanejších oligarchických skupín.
Dnes, dvadsať rokov po vzniku Slovenskej republiky síce máme vlastný štát, ale boj o jeho charakter je stále pred nami. Verím, že v najbližších dvadsiatich rokoch úspešne zavŕšime boj za to, aby SR bola nielen samostatným, ale aj demokratickým a spravodlivým štátom a dobrým miestom pre život pre našu a nasledujúce generácie.