O ČOM JE REČ
Matica v pohybe za slobodou
Drahoslav MACHALA
Matičné hnutie, lebo to je ten motor diania v Matici, musí nájsť sily na to, aby vedelo obhájiť a objektívne posúdiť svoje postavenie v slovenskom spoločenskom dianí. Priam vizionársky zhmotnil matičnú myšlienku profesor, sociológ Alexander Hirner, ktorého manželka pochádzala priamo po rodovej línii z rodiny Andreja Sládkoviča. Hirner vedel aj rozumel, že oživotvorenie Matice v roku 1919 bolo vytvorením riadiaceho centra kultúrnej sebarealizácie Slovákov. Ale tento mladý intelektuál sa musel postaviť aj k pohybu, ktorý chcel zmiesť v roku 1944 nacistami obsadené Slovensko. Pre neho a pre jeho priateľov sa „potreba renesancie matičnej myšlienky pociťovala preto, lebo na jednej strane bolo treba vypäť všetky sily za víťazstvo spoločného protifašistického boja, ale s dôrazom na nedotknuteľnosť už raz vydobytej relatívnej suverénnosti slovenského národa, a na druhej strane matičná myšlienka národného zjednocovania nebola nikdy taká aktuálna ako pri ideových a organizačných prípravách SNP“.
Hirner priznáva, že sa od Ursínyho, ktorý bol z Rakše, teda z Turca, dozvedeli, že sa konštituovala SNR ako ústredný orgán, ktorý bude riadiť celú povstaleckú operáciu. Spolupráca komunistov s občianskym krídlom odboja stála na tenkom ľade. Občianske krídlo Letricha a Ursínyho nebolo veľmi nadšené programom ľavičiarov, ktorí chceli uskutočňovať dôsledný triedny boj. Preto matičiari ľavičiarov okolo Novomeského upozorňovali, že najskôr treba medveďa lapiť a sústrediť sily na porazenie Hitlera. „Otvárať ideový front zápasu medzi ľavičiarmi a občianskym blokom práve v čase príprav Povstania,“ píše Hirner, „sa mi javil doslova ako nešťastie.“ Podľa inštrukcií, ktoré Hirnerov brat Anton a jeho radista Vincent zo Sovietskeho zväzu priniesli, bolo podstatné zapájať na slovenskom území do odboja čo najširší okruh ľudí a štátoprávne a politické vzťahy sa mali riešiť až po porážke fašistov.
O týchto otázkach sa diskutovalo medzi pracovníkmi Matice slovenskej. Platil v nej tichý dohovor, „že individuálna iniciatíva v tomto smere je vecou každého osobitne, preto sa individuálne aj postupovalo. Už pred Vianocami 1942, keď sa ukazovala potreba pomáhať slovenským vojakom, ktorí sa začínali grupovať v slovenských horách ako zárodky budúcich partizánskych oddielov, preto sme sa niekoľkí z nás iniciatívne zišli a formálne sme sa konštituovali ako ilegálna bunka podzemného odboja. Tvorili ju Ivan Turzo-Nosický, Ján Bodenek, Július Barč-Ivan a ja“. Aj z tohto vyjadrenia je zrejmé, že matičiari dobre rozmýšľali nad tým, do akého zápasu sa vlastne pustiť. A zmysel tohto matičného usilovania celkom presne vysvetlili Vlado Mináč, ale najmä Roman Kaliský, ktorý vyslovil ako ozbrojený bojovník povstania o ňom túto myšlienku: „Povstanie bola vlastenecká vojna proti nacistom, nie proti vlastnému štátu!“
Prečo teda dnes niektorí individualisti historici či vedci živia názor, že povstanie vyhlasujú za puč, alebo žoldnierske médiá v čase slobodnej diskusie znižujú všetko, čo sa dobré hospodársky aj kultúrne pre Slovákov za prvej Slovenskej republiky vykonalo. Oba názorové prúdy len slúžia onému divide et impera. V podobnej situácii sa predsa ocitli aj Španieli v občianskej vojne v rokoch 1936 – 1939. A našli z neho modus vivendi. Postoj matičiarov okolo Hirnera bol produktívny: „vypäť všetky sily za víťazstvo spoločného protifašistického boja, ale s dôrazom na nedotknuteľnosť už raz vydobytej (vtedy relatívnej) suverénnosti slovenského národa“.
A je tu inšpiratívna paralela v tom, ako sa matičiari a Matica správali počas aj po okupácii v auguste 1968. Veď Matičné čítanie, ktoré tvorili nezabudnuteľní Ivan Kadlečík, Tomáš Winkler, Paľo Hrúz, Demo Vizár a Jaroslav Rezník, keď bolo v Bratislave už hlboké intelektuálne ticho, ani nevychádzal Kultúrny život, sa ako časopis stalo jedinou intelektuálnou vatrou slobodomyseľnosti na celom Slovensku. Toto sú tie najlepšie tradície Matice a my nepotrebujeme vyučovanie od nedoukov, ktorí Maticu dnes kádrujú. Dovzdelávať sa musia oni!