Mnohí Slováci boli, sú a navždy budú Spravodliví medzi národmi


židovská hviezdaAj v temných zákutiach minulosti treba hľadať plamienky svetla

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ

Prvá československá veľvyslankyňa v USA po novembri 1989 sa na Slovensku neblaho preslávila mimoriadne hlúpym, zákerným a zlobou sršiacim výrokom. Volala sa Rita Klímová a povedala, že „pre Slovensko je typický endemický antisemitizmus“. Endemický znamená vrodený... Iná žena českého pôvodu žijúca v Amerike, bývalá ministerka zahraničných vzťahov USA Madelaine Allbrightová neskôr vyhlásila, že „Slovensko je čiernou dierou Európy“.

Nuž, svet už po takmer dvoch desaťročiach existencie samostatnej Slovenskej republiky vie, že ani jeden z citovaných hlúpych výrokov nie je a nikdy nebol pravdivý. Dôkazom sú aj nasledujúce riadky.

Pani PharmDr. Anna Bandžáková je veriaca kresťanka a hrdá Slovenka. Svoj profesionálny život venovala farmácii a vidno, že ľuďom okolo seba neposkytovala iba lieky na bolesti tela či duše, ale v duchu svojho presvedčenia chce pomôcť liečiť aj chorľavú dušu histórie, ktorú mnohí tak radi manipulačne zneužívajú. Jej práca na objektivizácii historických skutočností je podložená vlastnými skúsenosťami a mnohými osobnými svedectvami.

Spravodliví medzi národmi DSCN5275V novembri 1993 sa v Bratislave konal prvý snem Slovenskej národnej organizácie – Spravodliví medzi národmi, ktorá je súčasťou medzinárodnej asociácie národných organizácií. Tie vyhľadávajú, navrhujú na ocenenie a združujú osoby, ktoré prispeli k záchrane židovských spoluobčanov pred holokaustom počas druhej svetovej vojny. Predsedníčka slovenskej organizácie pani Anna Bandžáková, rodená Kuchárová, čestná občianka Izraela, so svojou rodinou prispela k záchrane viacerých Židov pred odvlečením do koncentračných táborov.

Spomína, ako to bolo pred dvadsiatimi rokmi: „V novembri 1992 bola v Aténach založená Medzinárodná asociácia Spravodliví medzi národmi, vtedy som tam bola ešte za Česko-Slovensko. Rok po tom sme už založili v samostatnom Slovensku vlastnú organizáciu patriacu do asociácie. V programe asociácie je snaha, aby sa toto vyznamenanie prenášalo v rodinách aj na ďalšie generácie ako posolstvo základných hodnôt ľudskosti, aby sa vo všetkých oblastiach verejného života udržiavali myšlienky boja proti násiliu, aby sa v duchu demokratických a kresťanských princípov odstraňovalo nedorozumenie medzi národmi i náboženskými a etnickými skupinami.“

ROZPOZNÁVANIE SPRAVODLIVÝCH

Spravodliví medzi národmi (po hebrejsky חסיד אומות העולם, čítaj Chasid umot ha-olam) je slovné spojenie označujúce ocenenie pre osoby, ktoré nemajú židovský pôvod či vyznanie, ale aktívne prispeli v čase druhej svetovej vojny k záchrane Židov pred holokaustom. Štát Izrael, konkrétne jeho Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých, ktorá bola založená v roku 1963 pri pamätníku Jad va-Šem a je vedená izraelským najvyšším súdom, udeľuje titul Spravodliví medzi národmi ľuďom, ktorí preukázateľne túto činnosť vyvíjali. Titul bol udelený už vyše dvadsiatim trom tisícim ľudí z celého sveta. Z toho vyše šesťsto päťdesiat je zo Slovenska, čo je v pomere k počtu obyvateľov štátu najviac z celosvetového hľadiska. Pani Bandžáková však odhaduje, že počet možných ocenených sa blíži k číslu tri tisíc osôb: „Lenže mnoho ich už zomrelo a veľa ich ostáva zatiaľ neidentifikovaných z rôznych dôvodov.“

Väčšina ocenených zo Slovenska získala vyznamenanie až po roku 1990, keď boli po dlhom čase obnovené diplomatické styky medzi Česko-Slovenskom a štátom Izrael. Mená všetkých vyznamenaných Slovákov sú uvedené aj v zozname, ktorý je vystavený v Múzeu židovskej kultúry v Bratislave.

Spravodliví kresťania alebo Spravodliví medzi národmi je pôvodne tradičný židovský pojem, ktorý reflektoval skutočnosť, že aj mimo židovských spoločenstiev boli dobrí ľudia riadiaci sa Božími zákonmi. Izraelská komisia, ktorá začala svoju činnosť v roku 1963, prevzala úlohu udeľovania tohto čestného titulu podľa prísnych kritérií. Používa pri tom informácie od priamych i nepriamych svedkov, z písomných dokumentov, z verejných i zo súkromných zdrojov a diskusií, a najmä z historického výskumu. Ocenení získavajú pamätnú medailu a diplom Jad va-Šem, sú zapísaní do zoznamu tejto inštitúcie a ich mená sú vytesané do Múru cti v Záhrade Spravodlivých pri pamätníku Jad va-Šem.

KTO ZACHRÁNI JEDNU DUŠU

,,Máme česť oceniť titulom Spravodliví medzi národmi ľudí, ktorí prekročili hranice strachu a napriek už i tak neľahkému životu otvorili svoje domovy židovským spoluobčanom, stavali im v lesoch bunkre, prehovárali svojich susedov na pomoc, vytvárali skrýše v pivniciach a tým všetkým sa hrdinsky postavili proti neľudskému fašistickému režimu, ktorý posielal ľudí na smrť len pre jediný dôvod – pre ich židovskú krv. Práve títo ľudia sú svetlom v temnej histórii holokaustu na Slovensku,“ povedal v Bratislave pri udeľovaní ocenení minulý rok veľvyslanec štátu Izrael na Slovensku Alexander Ben-Zvi.

Jeho slová sa dopĺňali s tým, čo povedal prezident SR Ivan Gašparovič. ,,Je smutné, že symbol viery sa stal znamením nenávisti, ktorá sa pretavila do čísel, lebo je asi jednoduchšie vymazať čísla, než zavraždiť ľudí s ich menami.“ Zarezonovala aj múdrosť z Talmudu: ,,Kto zachráni jednu dušu, zachránil svet. Kto zničí jeden život, je to, akoby zničil celý svet.“

MACH VRAJ POMOHOL

Rodičmi Anny Bandžákovej boli Cyril a Rozália Kuchárovci. Rodina Kuchárovcov sa presťahovala z Trnavy do Bratislavy na Dobrovičovu ulicu. Pani Anna hovorí: „Chodila som do gymnázia k uršulínkam na dnešnej Nedbalovej ulici. Raz v októbri 1942, keď som išla zo školy, na Tallerovej ulici nakladali Nemci a gardisti židovské rodiny. To ma veľmi pobúrilo. Bolo to už v čase, keď sa rokovalo o zastavení transportov a posledný odišiel práve v tom októbri. Aj potom však stále hrozilo nebezpečenstvo a ľudia Židom pomáhali, ako sa dalo, mnohých ukrývali. Aj u nás doma to tak bolo. Jedného dňa v novembri 1942 prišli dvaja muži z tajnej služby a oznámili nám, že sme boli udaní za ukrývanie Židov a musia u nás urobiť kontrolu. Mali sme šťastie, lebo jeden z nich bol otcov krajan a netrval na odomknutí izby, kde sme ukrývali štyroch Židov. Mama potom navštívila pani Ilonku, sestru ministra vnútra Šaňa Macha, ktorá zas bola jej rodáčkou a mame naznačila, že nás udala naša vlastná domáca služobná. Podľa pani Ilonky, keď sa to minister Mach dozvedel, nariadil, kto má k nám ísť na kontrolu a vraj odkazuje, že vždy pomôže, ak sa dozvie o podobnom udaní.“

Slovenský štát mal krátke trvanie, no v ďalších desaťročiach mnohí „historici“, ktorí v tom čase ani nežili, popísali na jeho konto stohy papiera. Pani Anna sa pýta: „Prečo však nespomenú, že keď sa objavila správa, že prezident Tiso odstúpi z úradu a vráti sa na svoju faru, vyvolalo to v radoch prenasledovaných zdesenie, lebo bez výnimiek, ktoré prezident udeľoval, pričom nie je pravda, že sa za ne platilo, by už pre mnohých nebola nijaká nádej? Už keď po prvej vlne transportov, že vraj za prácou do Nemecka, prišli prví zbehovia s hroznými správami o koncentrákoch, vláda ďalšie transporty zastavila. Prezident povedal, že ak má niekoho posielať za prácou, aj u nás jej máme dosť.“

KAŽDÁ FARA A KLÁŠTOR

Po týchto slovách sa prekvapene pýtam pani Bandžákovej, ako si vysvetľuje, že okrem súkromných osôb a celých rodín aj štátne orgány sa podieľali na ochrane židovských spoluobčanov, hoci veľmi skryto. „Bola tu zjavná dvojkoľajnosť. Štát oficiálne musel plniť fašistické protižidovské nariadenia, no zároveň neoficiálne cez tých úradníkov, ktorí neboli fanatickí zaslepenci, pomáhal obetiam vojnovej mašinérie. Vyhlasovať Slovákov paušálne za antisemitov, je hlúpe ako každá snaha o vyhlasovanie kolektívnej viny. Je to nielen klamstvo, ale aj neúcta k tým, ktorí pomáhali aj s nasadením vlastných životov,“ hovorí pani Bandžáková a zamyslí sa nad otázkou, ako si vysvetľuje fakt, že v pomere k počtu obyvateľstva je celosvetovo najviac ľudí s ocenením Spravodliví medzi národmi práve zo Slovenska.

„Podľa mňa je to dané tým, že nebolo vari ani jednej fary či kláštora, kde by kresťanskí veriaci neukrývali židovských utečencov. Sama mám osobnú skúsenosť s matkou predstavenou kláštora uršulínok v Bratislave. Keby cirkev bola utvrdzovala fašizmus, čo by sa stalo s tými prenasledovanými, ktorých ukrývali na farách a v kláštoroch? Prvá ministerka zahraničných vecí štátu Izrael a neskôr premiérka Golda Meyrová predsa poslala do Vatikánu ďakovný telegram za všetko, čo katolícka cirkev urobila pre Židov v období holokaustu. Jediné organizované podzemné hnutie na záchranu Židov v Európe vytvorila práve katolícka cirkev. Ale treba spomenúť aj našich evanjelikov, napríklad pána farára, ktorý v sirotinci v Liptovskom Mikuláši ukrýval a tak aj zachránil početnú skupinu židovských detí. Mimochodom, zachránené židovské deti považovali, a to platí stále, svojich kresťanských záchrancov za svojich druhých rodičov.“

AJ ZLOČINY OKUPANTOV

To ma priviedlo k otázke, ako to vlastne bolo s neustále sa rôzniacimi počtami Židov odvlečených zo Slovenska. „Nesmieme zabúdať na to, že medzi uvádzaným počtom ľudí odvlečených do koncentrákov z územia prvej slovenskej republiky a objektívnou skutočnosťou je rozdiel v tom, že veľká časť štátu bola počas vojny okupovaná Maďarskom. Tabuľa v bratislavskej synagóge uvádza 70 tisíc deportovaných. No v tomto počte je aj 39 tisíc ľudí z územia okupovaného Maďarskom. Ostáva teda 31 tisíc zo Slovenska, ale potom ešte 15 tisíc ľudí deportovali Nemci po vypuknutí SNP napriek protestom slovenskej vlády. Nie je mi jasné, prečo sa nám neobjektívne priratúvajú počty deportovaných z okresov Košice, Levice, Dunajská Streda, Komárno a Nové Zámky, ktoré okupovali Maďari. Dodajme, že Maďarsko v rokoch 1940 a 1941 ponúklo Nemecku cez správcu Kállaya odsun 800 tisíc Židov a vyviezlo ich až 650 tisíc! Keď už nemali vagóny, strieľali Židov na brehu Dunaja a hádzali ich do vody. Premietali to dokonca v dobovom kinožurnáli. A ten Kállay za to nebol ani odsúdený. Na to sa nesmie zabudnúť!“

  • TRAGICKÉ MEMENTO HISTÓRIE

Za číslami o počtoch deportácií sú konkrétne ľudské tragédie a skutočná hrôza. To nemôže nikto spochybňovať. Práve preto, že to neboli čísla, ale ľudia so svojimi rodinami, láskami, túžbami a nádejami, ktorých neľudská mašinéria pripravila o životy, treba jasne povedať, že ľutujeme a budeme na to pamätať, lebo chceme, aby sa nikdy nič podobné neopakovalo. Ale vieme sa dôrazne ohradiť, ak cez neprípustný systém kolektívnej viny súčasným Slovákom a ich predkom niekto chce pripisovať aj zločiny, ktoré spáchali cudzí okupanti.

Nijaká objektivizácia počtu strašných osudov nezvráti fakt, že Židia zo Slovenska deportovaní boli a je to tragická súčasť nielen našej, ale celoeurópskej, ba i celosvetovej histórie. Nič na tom nemení ani to, čo píše v knihe Židia v Slovenskom štáte 1939 – 1945 židovský historik L. Lipscher. Podľa neho sa deportácie konali tak tajne, aby sa o tom nedozvedel prezident Tiso skôr, než transporty odídu za hranice Slovenska.  

Pani Bandžáková sa pýta: „Keby bola pravda, že slovenský národ bol a vraj i je fašistický, antisemitský a klérofašistický, mohlo by byť na Slovensku toľko ľudí ocenených medailou Spravodliví medzi národmi? Sú ich stovky a ešte koľkí pre vlastnú skromnosť sa k svojmu hrdinstvu nehlásia... Hľadajme cesty, po ktorých môžeme ísť, aby sme sa stretli. Namiesto polemík hľadajme modlitby, ktoré sú nám obsahom také blízke, že môžu vychádzať zo srdca kresťanského i židovského. V Žalmoch sa píše: A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca. Požehnaný je ten, kto pozná priekopy, stavia ľuďom mosty a cesty vyrovnáva.“



Komentáre

  1. Eva Laubscher píše:

    Dobry den
    Mohli by ste mi dat kontakt na pani Bandzakovu.More stara mama as s jej otcom ukryvali pocas 2.svet vojny v ich dome Zidov o com je as video zaznam natoceny pre cesku televiziu,kde syn zidovskych rodicov,ktorych ako jednych z viacerych,starka ukryvala,ju bol pri prilezitosti procesu s Niznanskym(nie som so ista menom)-clen Hlinkovej gardy v Banskej Bystrici,ktory bol zodpovedny za zabitie viacerych Zidov-jeho rodicov moji predkovia ukryvali v ich dome.
    Muslim,ze moji starirodicia a as starej mamini rodicia so zasluzia byt zapisani do zozname spravodlivych medzi Nairobi.
    Za kontakt vopred dakujem.

    (Moji stari rodicia sa volali Juliana a Pavel Kliment z Rudlovej a starkej otec bol pan Kollar,ktorych bol po 1.svet vojne isty cas starostom v Rudlovej pri Banskej Bystrici