Po Slovensku sa ako nezastaviteľná nákaza šíri duchovná prázdnota
Ivan BROŽÍK
„Keby hlúposť nadnášala, tak si tu poletujete ako holubička,“ zaznelo kedysi v bájnom televíznom nemocničnom seriáli na adresu svojráznej staničnej sestry. Zdá sa, že časť dnešných takmer už štyridsiatnikov, a samozrejme od nich mladších, nebude mať s poletovaním väčší problém. Nie vždy vlastnou vinou sa totiž ich vedomostný rozhľad radikálne zužuje. Naša spoločnosť sama sebe trestuhodne toleruje, že jej väčšia časť nateraz neodvratne hlúpne.
Začať ráno pracovného dňa čítaním článku v mienkotvornom denníku, v ktorom sa v istej súvislosti píše „... už od čias Dostojevskija“, nie je nič výnimočné. Naopak, zaujme, že autor článku – žurnalista – aspoň tuší o existencii klasika svetovej literatúry, aj keď o slovenskej gramatike zrejme počul a chcel počuť naposledy v štvrtej ľudovej. Internetový portál SME sa zas vytasil s titulkom „Busha podporil Romenyho“ a ani na druhý pokus po upozorneniach čitateľov sa autorovi nepodarilo dať titulok aspoň do trochu zrozumiteľnej a faktograficky správnej podoby. Nuž, nie všetko zvládnu automatické prekladače. Na niečo je ešte treba aj vlastný mozog. Nebudeme však teraz rozoberať katastrofálne (ne)znalosti materinského a zároveň štátneho jazyka, na to sú jazykoví odborníci, ktorí, zdá sa, žiaľ, už taktiež rezignovane pohádzali svoje odborné flinty do žita. Azda len – tí, ktorí ešte majú žalúdok sledovať program našich televízií, tí asi najlepšie vedia koľko vypípaných výrazov v jednej vete sa takej priemernej celebrite podarí vyprodukovať. A ak od slovenských spisovných slov okrem vulgarizmov odrátame aj anglicizmy a výrazy zo sociálnych sietí, potom pôvodnej slovenčiny v mediálnych textoch zostáva tak desatina. Nikomu to neprekáža?
■ MENTÁLNE BEZDOMOVSTVO
Vo vedomostných súťažiach, ktoré ponúkajú české televízne stanice, sa vždy objavia otázky z histórie českého národa. Kedy vládol Karol IV., kto bol Otakar, Anežka, akým dielom sa pričinili o českú štátnosť. A napočudovanie, odpovede, aj keď „len“ väčšinovo, zvládajú aj tínedžeri. Autori podobných relácií na Slovensku do súťaží vyberajú znalostné otázky napríklad z histórie USA, ale o našu vlastnú históriu sa ani neobtrú. Buď pre jej neznalosť, alebo – čo je horšie – jej ignorovanie. Vo vzácnych spravodajských anketách však vidíme, že mladšia generácia ani len netuší, čo bolo Slovenské národné povstanie, kedy sa skončila druhá svetová vojna a na otázky z hlbšej histórie Slovenska nereaguje vôbec – okrem prihlúpeho úsmevu. Kto je za to zodpovedný? Rastie nám generácia, ktorá ani len netuší, prečo a ako vznikol štát, v ktorom žije, a teda nemá k nemu absolútne nijaký vzťah. Ozaj, vie sa niekto z čitateľov rozpamätať na to, kedy naposledy čítal či počul v našich médiách slovo domovina, vlasť?
■ POMÝLENÉ HODNOTY
Hitom dneška je vzdelanosť a vzdelávanie. Na ľudí sa v tomto smere kladú čoraz vyššie nároky. Takéto rozširovanie duševného obzoru má však iba rozmer šírky, čiže iba šírka tvorí základ vzdelanosti. Múdrosť však paradoxne nemusí mať so vzdelanosťou nič spoločné. Múdrosť totiž nie je kvantifikovaná šírkou, ale rozmerom hĺbky. Prečo sa vlastne čudujeme, keď trebárs už žiaci na našich základných školách pijú v 15 rokoch až do opitosti a začínajú s fajčením už vo veku 11 rokov. Potvrdila to Národná správa o zdraví na základe prieskumu v roku 2009/2010 v rámci medzinárodného projektu Health Behaviour in SchoolAged Children. Slovenskí žiaci majú podľa tejto správy najnegatívnejší vzťah k škole a vzdelávaniu. Na druhej strane – je „in“ mať titul z vysokej školy, akejkoľvek, bez toho, že by štúdium na tejto škole bolo začiatkom profesionálnej dráhy v odbore.
■ NEVEDIA SA VYJADRIŤ
Odborníci bijú na poplach, že už naša stredná generácia má vážne problémy so schopnosťou vyjadrovať sa, formulovať myšlienky, vyslovovať (vlastné) názory. Mladšie ročníky majú vážne problémy s pochopením literárnych textov. Verbálny prejav tak zjednodušujú, ako sa len dá, prispôsobujú ho strojovej komunikácii na internete a najmä akémusi medzinárodnému počítačovému žargónu. To zároveň vedie nielen k vedomostnej, ale aj k emočnej chudobe a prázdnote. Či o tom vedia alebo nie, ale ako hlupáci sa začínajú vyjadrovať a neraz i konať aj absolventi gymnázií a niektorých vysokých škôl. Hlavne, že je najdôležitejšie ovládať cudzí jazyk. Ale to najzákladnejšie minimum, prirodzenú povinnosť ovládať materinský a štátny jazyk, už takmer nikto od Slovákov nevyžaduje. Vlastne, ani múdrosť a nadanie sa tu až tak nenosia. Česť ešte stále mysliacej a tvorivej menšine!