Musel Tiso „naklusať“ k Hitlerovi?


tiso j. portrét štvorecPredseda autonómnej vlády Karol Sidor pozvania od Hitlera ignoroval

Musel Tiso „naklusať“ k  Hitlerovi?

Ján SMOLEC – Foto: archív SNN

V rámci práve prebiehajúcej predvolebnej prezidentskej kampane rozhlasový redaktor predstavoval aj kandidáta Jána Čarnogurského. Súc poučený, že otec Čarnogurského bol významný funkcionár Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a poslanec Slovenského snemu, spýtal sa ho, aký má vzťah k prvému slovenskému štátu. Odpoveď bola v podstate pozitívna, ale deportácie Židov odsúdil. Čarnogurský poslucháčom zároveň prezradil osobné tajomstvo – Karol Sidor, ktorý istý čas zastával funkciu predsedu autonómnej vlády, bol jeho krstný otec. Informáciu hneď doplnil o fakt, že jeho krstný otec odmietal spoluprácu s Nemeckom a keď ho Hitler pozýval do Berlína, odmietol to.

Doktor Jozef Tiso naopak, uvedomujúc si vtedajšiu medzinárodnú situáciu, pozvanie do Berlína prijal. Doteraz sa medzi historikmi diskutuje, či to bolo pozvanie alebo príkaz. Udialo sa to nasledovne. Tiso sa v tých dňoch zdržiaval na svojej fare v Bánovciach nad Bebravou. V  noci z 12. na 13. marca roku 1939 ho na fare nečakane vyhľadal Hitlerov emisár s odkazom, aby sa ihneď odobral do Hitlerovho stanu. Tiso tušil , že ide o životne dôležité záležitosti súvisiace s budúcnosťou Slovákov, prisľúbil Hitlerovmu emisárovi, že príde. Ráno už bol v Bratislave. Vo vládnej budove ho čakali poprední funkcionári autonómnej vlády na čele s Karolom Sidorom. Po prerokovaní všetkých možností v danej situácii odsúhlasili jednoznačne návrh, aby Dr. Tiso pozvanie prijal a odobral sa k Hitlerovi. Trinásteho marca 1939 lietadlom odletel do Nemecka ako poverený delegát autonómnej vlády. Prijaté inštrukcie vlády aj strany v Berlíne dôsledne dodržiaval. Hitlerovi Československo „ležalo v žalúdku“. Naliehal na Tisa, aby rozhodnutie o samostatnosti Slovenska vyhlásil v Berlíne. Tiso odmietol prekročiť medze svojho poverenia a svojej jurisdikcie.

Na žiadosť vtedajšej Sidorovej autonómnej vlády prezident ČSR Hácha zvolal Slovenský snem na 14. marca1939. Rokovanie, hlasovanie a vyhlásenie samostatnosti prebiehalo podľa legislatívnych a procedurálnych predpisov.

Tisa foto jozef tiso pred popravouKrstný otec Čarnogurského Karol Sidor patril medzi významných, dominantných politikov, ktorí sa usilovali dosiahnuť slovenskú samostatnosť. Budúcnosť samostatného Slovenska si nepredstavoval v úzkej spolupráci s Nemeckom, ale skôr s Poľskom. Sidor bol náramne rozhorčený a priam ohromený skutočnosťou, ako sa Nemecko miešalo do slovenských záležitostí. Napokon však aj on akceptoval stretnutie Tisa s Hitlerom v Berlíne. Mladý, a pritom malý štát sa musel dať pod ochranné krídla Nemecka. Keď sa Tiso 13. marca 1939 stretol s  Hitlerom, zahrnul ho výčitkami súvisiacimi s vyhlásením samostatnosti. Ak sa samostatnosť Slovenska nevyhlási, povedal Hitler Tisovi, dá nás napospas Maďarom alebo nás bude čakať osud protektorátu.

NESÚHLASIL, ALE AKCEPTOVAL

Karol Sidor prijal v prvej Tisovej vláde, zostavenej hneď 14. marca, funkciu ministra vnútra. Stal sa ministrom napriek prijatej zásade, že nimi mohli byť len tí politici, ktorí požívali dôveru ríšskeho kancelára Hitlera. Len čo si na druhý deň 15. marca sadol do kresla ministra vnútra, musel riešiť ultimatívnu požiadavku Karmasinovej Deutsche Partei okamžite prepustiť z väzenia štyroch zatknutých nemeckých vojakov, podozrivých z atentátu uskutočneného 12. marca v Kostolnej ulici. Výbuch zabil jedného chodca, poškodil jezuitský kostol a vyrazil všetky okná na Starej radnici.

Sidor si uvedomoval zložitosť situácie. Keby trval na tom, aby ríšski Nemci zotrvali vo väzení, prišli by ozbrojení žoldnieri vyslobodiť svojich kamarátov, vznikla by streľba, obete na životoch. Sidor si spomenul na hrozbu gauleitera Bürckela: „Akonáhle bude prvý Nemec zastrelený v uliciach Bratislavy, vtiahne do mesta nemecké vojsko, nachádzajúce sa v Petržalke, a zabráni akémukoľvek mareniu nemeckých životov.“ Nemecké  noviny uverejnili fotografiu, ako si führer z druhej strany Dunaja ďalekohľadom prezerá mesto. Po zhliadnutí Štefánikovej sochy s levom novinári zaznamenali jeho výrok: „Tá mačka musí ísť preč!“ Český symbol leva zo Štefánikovho súsošia odstránili v júni 1940. Aký to paradox. Pri terajšej soche Štefánika v Bratislave je český symbol lev opäť zakomponovaný pri jeho postave. Čechoslovakizmus ešte nevymrel.

MINISTROM BOL HODINU

Sidor vydal iba jediný ministerský rozkaz, ktorý znel prepustiť zatknutých nemeckých vojakov. Hneď ráno 15. marca o 9. hodine na ministerskej rade oznámil svoje rozhodnutie odísť z úradu ministra vnútra. Vo svojich spomienkach píše o intrigách, ktoré o ňom šírili jeho odporcovia. Niektoré sa dostali až k Hitlerovi, ktorý sa o Sidorovi vyjadril, že bol vojakom Prahy... Sidorovo vyradenie z politického života však neznamenalo, že by stratil popularitu a sympatie širokých vrstiev. Tá dokonca vzrástla. Mnohí zneužívali jeho dobromyseľnosť, úprimné slovanské a protinemecké zmýšľanie, aby nimi zakrývali intrigy proti slovenskému štátu. I keď Sidorove názory boli odlišné od názorov Tisa, Tuku, Macha, Ďurčanského, nepredstavoval opozíciu, ktorá by ohrozovala slovenskú štátnosť. Z vládneho tábora sa však na veci pozeralo ináč. Nešlo tu o Sidora a o jeho starých nasledovníkov v strane, garde a medzi mládežou. To boli ľudia s aktívnou minulosťou, so zásluhami z bojov o slovenské práva proti pražskému centralizmu. Ich obavy, aby po 14. marci myšlienka slovenskej samostatnosti nebola sprofanovaná a znehodnotená prehnanou spoluprácou s Nemcami, boli opodstatnené a dobre mienené. Medzi sidorovcov sa však votreli aj mnohé probenešovské, protislovenské živly, aby štvali proti vláde. Mladý štát bol závislý od ochrany Nemecka. Množili sa obavy, či tým neutrpí stabilita štátu. Do vlády sa posielali upozornenia, že Sidor pestuje panslavizmus, polonofilstvo, ba i čechofilstvo. Na tento popud Tisova vláda vyriešila problém tak, že Sidora vymenovala za vyslanca do Vatikánu. V roku 1947 Sidora v neprítomnosti odsúdili na dvadsať rokov väzenia. Zomrel v emigrácii v roku 1953.

INÝ POSTUP NEBOL

Vráťme sa  ešte k otázke, či Tiso musel poslušne „naklusať“ k Hitlerovi. Odpoveď je jasná, keby to odmietol, určite by sme boli súčasťou agresívneho Maďarska i Poľska. Hitler túto alternatívu pripomenul aj Tisovi. Mal ešte aj tretie riešenie, ktoré uplatnil v Česku – protektorát. Hitlerovu politiku istý čas schvaľovali aj mocnosti Európy – Veľká Británia, Francúzsko a dokonca aj ZSSR. Komunista Stalin predsa uzatvoril pakt s fašistom Hitlerom. Tiso si uvedomoval, že Hitlera vynieslo do kresla moci aj správanie európskych veľmocí a zámorskej veľmoci. Transakcie bánk USA s nemeckými fungovali až do októbra 1942.

tiso a hitler

Tiso nemohol Hitlera "ťahať" za nos. Jeho podmienky prijal.

Tiso sa usiloval zachrániť, čo sa dalo. Keby odmietol pozvanie či príkaz a neakceptoval Hitlerove rozhodnutie, čo by čakalo Slovensko? Z juhu naň cerili zuby horthyovci. Cieľom slovenskej politiky bolo dostať všetko slovenské do vlastných rúk. V tom čase vznikali Slovenská akadémia vied, Slovenská i Technická univerzita, pri Matici slovenskej bola založená národná knižnica. Vznikol i Slovenský rozhlas a ďalšie vedecké a kultúrne inštitúcie. So súhlasom európskych mocností sa v novembri 1938 uskutočnila Viedenská arbitráž. Maďari uchmatli 10 390 štvorcových kilometrov územia. Žilo na ňom osemstopäťdesiatštyritisíc obyvateľov. Z tohto počtu bolo dvestopäťdesiattisíc Slovákov. V sedemdesiatsedemtisícových Košiciach, do ktorých Horthy vstúpil na bielom koni, sa hlásilo za Slovákov štyridsaťtisíc obyvateľov. Maďari dokonca chceli uchmatnúť i Bratislavu. Opierali sa okrem iného aj o želanie pätnásťtisíc bratislavských Židov. Na okupovanom území Maďari zatýkali roduverných Slovákov, osobitne členov Matice slovenskej. V Šuranoch do Slovákov, ktorí pred kostolom spievali hymnu Hej, Slováci..., strieľali. Zastrelili dievčinu, ktorá hymnu nespievala, lebo bola nemá. Sidorom obdivovaní Poliaci mali tiež chuť prisvojiť si severnú časť Slovenska. Severnú hranicu s Maďarskom mal tvoriť Váh.

SMUTNÁ KAPITOLA

Vznikom slovenskej štátnosti sa, žiaľ, museli realizovať opatrenia, ktoré malo v pláne nacistické Nemecko, napríklad v súvislosti so židovskou otázkou. To je smutná kapitola politického života samostatného Slovenska. Ako sa malo malé Slovensko vzoprieť proti Hitlerovmu rozhodnutiu vysťahovať Židov z Európy kontrolovanej Nemeckom? O tom, čo sa udialo medzi marcom a októbrom 1942, teda násilné a neraz neľudské evakuovanie desaťtisícov slovenských občanov židovskej národnosti z územia Slovenska do nemeckého Generálneho gubernátu v obsadenom Poľsku, zanechalo nezmazateľnú čiernu škvrnu na ináč v podstate čistom politicko-etickom štíte prvej Slovenskej republiky.slovenska vlajka 2

Pousilujme sa trochu rozlišovať medzi tým, čo urobil režim a čo štát. Tiso netušil, že nacisti v „pracovných táboroch“ vraždia Židov. Dokonca aj Beneš to považoval za Angličanmi dobre vymyslenú propagandu. Keď sa Tiso od Židov, ktorí utiekli z Osvienčimu, dozvedel o ich vraždení, transporty zastavil. Židom sa snažili pomôcť aj občania. Za preukázané skutky pomoci Židom štát Izrael udeľuje titul Spravodlivý medzi národmi. Doteraz ho získalo päťstotridsaťštyri Slovákov.

AMERICKOU OPTIKOU

Prvá Slovenská republika bola realitou. Vznikla pod ochranou Nemcov a úspešne existovala v zložitých, dramatických vojnových časoch. Slovenská koruna bola tatranským dolárom, potraviny neboli na prídel ako v ostatných európskych štátoch. Komunistická strana bola zakázaná. Existenciu prvej Slovenskej republiky sa usilujú hodnotiť aj zahraniční historici. Najnovšie sa o to pokúša americký historik James M. Ward, pôvodne učiteľ angličtiny. Učil ju aj na Slovensku a popritom sa zaujímal aj o obdobie prvej Slovenskej republiky. Podľa neho bol Tiso typický kolaborant. Proces s ním však bol spolitizovaný a skreslený klímou povojnovej retribúcie. Súdny senát bol prepchatý komunistami. Podľa Warda nielen nemeckí okupanti, ale aj povstalci, osobitne partizáni, dopúšťali sa surovostí. Americký historik tvrdí, že Tiso nemal na výber, musel s Hitlerom spolupracovať. Kniha je v tlači, ktovie, či v nej zaznamenal epizódu o tom, ako sa k zajatému  Tisovi správali americkí vojaci. Podľa svedkov Dr. Jozefa Tisa v zajateckom tábore drzo okrádali a bili, hoci vedeli, že bol prezidentom a navyše aj kňazom.

  ●●●

Ján Čarnogurský chce byť po Tisovi, Kováčovi, Schusterovi a Gašparovičovi piatym slovenským prezidentom. Má za sebou rozličné štátnické funkcie. To, že mal krstného otca Karola Sidora, významného funkcionára prvého slovenského štátu, nie je už kádrovým prehreškom. Ale mnohým voličom, najmä starším, sa vynára otázka: Prečo chce byť Ján Čarnogurský prezidentom štátu, za ktorý keď vznikal, v Slovenskej národnej rade nehlasoval? Ako predseda KDH nedovolil svojim poslancom vo Federálnom zhromaždení hlasovať za rozdelenie Československa.



1 Komentár

  • Pútnik

    Pán Smolec,
    článok aj keď neobsahuje nové poznanie, je užitočný, lebo nám pripomína a neznalých informuje. Aj štýl je dobre čítavý, len trochu ste skĺzli do populárneho štýlu písania románov, bolo by vhodné viac triezvosti. Uvediem dva príklady: jurisdikcia nie je vlastnosť osoby, ale inštitúcie; Hitler nemohol 13.3. Tisovi vyhrážať sa protektorátom, keď ešte žiaden nejestvoval (český iste nie a dovtedy ten pojem nebol tým čím je dnes). Ďalej som radšej už ani nečítal.
    Naďalej však zostávam vaším priaznivcom. So srdečným pozdravom
    Pútnik

Pridaj komentár