Mikuláš KLIMČÁK - Mystik a filozof z Lipovej ulice

Ján Klimčák

Tam, kde rieka Poprad vykrúti z Ľubovnianskych vrchov nádhernú prírodnú obrúčku a definitívne sa poberie na sever za Dunajcom, leží priamo na slovensko-poľskej hranici obec Sulín. Ak kdesi na močiarnom hontianskom juhu, pri travertínových vyvieračkách v zlome medzi Ipeľskou a Krupinskou pahorkatinou čarovala a liečila minerálnymi prameňmi už rímskych legionárov víla Dudinka, istotne musela mať aj v malebných spišských kopcoch rovnako ľuďom priateľsky naklonenú družku Sulinku. 

Odkiaľ by sa ináč v okolí Ľubovnianskeho hradu nabralo toľko blahodarných liečivých vôd a v zemepisných názvoch toľko ľúbosti – Lubomierz, Lubań, Ľubovňa, Ľubotín... Akademický maliar MIKULÁŠ KLIMČÁK by neváhal prirovnať k tej dobrej víle svoju mamu Máriu. Ale o mieste, odkiaľ sa jeho dedo Ján vybral do sveta na tovarišskú vandrovku so stolárskym náčiním v batohu a kde na najvyššom kopci postavil kríž, aby ho v cudzine ochraňoval, sotva možno hovoriť ako o prameni bohatstva a blahobytu. Odišiel zo Sulína ako mnohí pred ním i po ňom z Jarabiny, Litmanovej, Kamienky, Jakuban, aby hľadal šťastie v šírom svete – v Budapešti aj vo Viedni. Naozajstné šťastie a veľkú lásku však našiel vo Vranove nad Topľou a mal s ňou desať detí. Šiesti chlapci sa neskôr tiež stali stolármi. Babka Knězeková, ktorá pochádzala z Moravy, v očiach Mikuláša Klimčáka bola a zostala naozajstnou veľkomoravskou kňažnou.

 

Kumšt z lipovej lyžky

Rudolf Klimčák mal stolársku dielňu na Lipovej ulici v Humennom. Keď jeho otca Jána volali na fajnové remeselnícke roboty do drugetovského renesančného kaštieľa, akoby si on a jeho piati bratia vystavovali k rodným listom aj budúce výučné osvedčenia. V rodine s toľkými hladnými krkmi museli byť chlapci otcovi poruke a niekdajší sulínsky vandrovník ani nemusel potomkov veľmi otesávať a nabádať, aby prebrali jeho remeslo. A upevnil ich do varštaku či k ponku, ako sa patrí.Páni obchodníci, advokát, lekárnici – humenskí mešťania, ak chceli pekne tvarovaný aj intarzovaný kus nábytku alebo vkusný interiér, prichádzali už neskôr za Jánovým synom, umeleckým rezbárom a stolárskym majstrom Rudolfom Klimčákom. Keď vyhorel humenský kaštieľ, znova sa unúvali za ním, aby zachránil a obnovil, čo sa dalo. O tom, aký majster to bol, dodnes vypovedá kalvária pri humenskom kostole, ale aj strieborná tabatierka od vďačného lekárnika Fabiána... V domci na humenskej Lipovej ulici, blízko kaštieľskeho parku s alegorickými sochami, bronzovými levmi pri bránach a s mohutnými lipami a dubiskami, sa uprostred novembra roku 1921 manželom Rudolfovi a Márii Klimčákovcom narodil syn Mikuláš. Sudičky mu ku kolíske tiež dali hoblík a pílku a ešte veľa talentu. Keďže chudobné rodiny si sudičky vyberať nemohli, tie isté víly obdarovali a povili aj brata Jána. Umelecký cit a remeselnú zručnosť akoby obaja chlapci naberali každou lipovou lyžicou. Len sestre Magdalénke predurčili maminu schopnosť úžasne vyšívať. Kto zráta stehy, ktoré obe zanechali na neskorších Mikulášových umeleckých textilných aplikáciách?

„Rád som kreslil od útleho detstva. Výtvarný talent som očividne zdedil od otca. Po základnej škole som najprv absolvoval dvojročnú obchodnú školu, po nej trojročnú nábytkársku priemyslovku, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia akademický maliar Jozef Chovan. Ten pobadal moje výtvarné nadanie a začal sa mi viac venovať aj mimo vyučovania. Po maturite som nastúpil do výtvarného oddelenia Slovenskej vysokej školy technickej, kde mi vo vojnových rokoch 1943 až 1945 boli učiteľmi Max Schurmann a Ján Mudroch. No a potom prišli tri pražské roky u profesorov Františka Tichého a Josefa Nováka na Vysokej škole umeleckého priemyslu, kde som promoval v roku 1948,“ ukladal íverčeky z bohatého a umením naplneného života jubilujúci, deväťdesiatročný Mikuláš Klimčák.

 

Hlboká, opravdivá viera

Úsvit slovenských národných dejín a obdobie Veľkej Moravy, hlboká spiritualita, inšpirovaná byzantským ikonopisom a podložená celoživotným bádaním a študijnými pobytmi na mnohých miestach v zahraničí, spojených so svätými Cyrilom a Metodom a ich žiakmi, to sú celoživotné žriedla jeho umeleckej inšpirácie. Nachádzajú výraz v košatej monumentálno-dekoratívnej tvorbe v širokej škále materiálov pre priestory štátnej reprezentácie, obradné siene, spoločenské a kultúrne objekty a cirkevné interiéry. Tvorí rozmerné fresky, sgrafitá, štukolustrá, intarzie aj pôsobivé vitráže, určené najmä pre okná kostolov. Neprehliadnuteľná je aj jeho sochárska tvorba najmä v spolupráci s bratom Jánom. Rovnovážne, aj keď svojím účinkom výnimočné, sú jeho realizácie v textilných technikách. Na mnohých sa tiež podieľali jeho najbližší – mama Mária a sestra Magdaléna. Navrhol a vytvoril množstvo ručne viazaných tapisérií, gobelínov, art protisov a iných veľkoplošných textilných aplikácií. Jeho práce v architektúre sa nachádzajú po celom Slovensku. V období najväčšieho vzopätia kreativity – a to vzhľadom na jeho umelecké aj telesné dispozície predstavuje niekoľko desaťročí – vyzdobil Slovensko vyše pol stovkou monumentálnych diel. Desiatky architektonických riešení, pamätníkových a pomníkových štúdií zostalo v podobe návrhov. Ani jeho komorná tvorba nie je jednostranná, ale predstavuje celú paletu žánrov a techník, ba aj modernistických experimentov. Jeho všestrannosť a majstrovstvo dokumentujú nielen veľkorozmerné monumentálne diela do architektúry, ale aj emisie poštových zámok, ktorých je tiež autorom. Vlastným nákladom vydal reprezentačné, bohato ilustrované a Viliamom Turčánym pretlmočené dielo Konštantína Filozofa Proglas aj Kalendár sviatkov pre tretie tisícročie...Mikuláš Klimčák sa vždy vyčleňoval z okruhu svojich umeleckých súpútnikov. V prvom rade motivickým zameraním svojho diela, vychádzajúcim z hlbokého poznania našich cirkevno-štátnych dejín, oslavou a velebením misijného pôsobenia vierozvestov Cyrila a Metoda a ich žiakov, úprimnou vierou a hlbokým náboženským presvedčením. Aj preto mu pred piatimi rokmi pápež Benedikt XVI. udelil najvyššie cirkevné vyznamenanie pre laikov – vymenoval ho za rytiera Radu sv. Silvestra.Nebolo v minulom storočí u nás veľa tvorcov, čo takýto svetonázor dlhodobo dokázali konfrontovať s oficiálnou ideológiou a obhájiť ho. Klimčák to umelecky i ľudský dokázal od konca päťdesiatych rokov po dnešok. Aj preto bol a zostal solitér, uzavretý a možno aj izolovaný, svojrázny, ale rešpektovaný oficiálnymi štruktúrami režimu aj umeleckými kruhmi. Postrehol to aj Jozef Tóth, ktorý v doslove profilového katalógu vari pred štvrťstoročím o ňom napísal:     „ Pochoduje medzi množstvom výtvarníkov ako samotár, ako zabudnutý žiak svätého Metoda. Vo svojich dielach dešifruje tajomstvo ako vyvolať do života výtvarným prejavom to, čo sa zdanlivo stratilo – štýlovo i obsahom. Pohľady postáv sú pohľadom z druhého sveta a sú kreované nie ako figuríny, ako určitý technický prepis skutočnosti, ale ako meditatívne a živé scény života, v ktorom sú vo večnej kontinuite tí, čo ešte sú, i tí, čo stade odišli. Iba odišli, nezanikli.“

 

Inšpiratívne stretnutia

Stretávame sa na výstavách Umeleckej besedy slovenskej aj v byte – ateliéri pod strechou činžiaka na rohu Šancovej a Karpatskej ulice v Bratislave, kde každý centimeter plochy dýcha umením a dôkazmi o neutíchajúcej tvorivej práci už bezmála sedem desaťročí. Žije sám. Nemá už ani súrodencov. Do spomienok za rodičmi odišla sestra Magdalénka a pred štrnástimi rokmi aj brat Ján, ktorý bol popri vlastnej sochárskej tvorbe aj jeho pravou rukou. Realizoval nejeden jeho výtvarný návrh, skicu, nápad. Dodnes ho mnohé v ateliéri pripomína. A Mikuláš Klimčák ho stále vyvoláva zo spomienok... Umenie sa mu stalo rehoľou. Rozhodol sa venovať mu celú svoju bytosť a zasvätiť mu celý život. Podajedni o ňom píšu ako o pustovníkovi, iní – menej zhovievaví – ako o čudákovi. Chodievam k nemu rád. Máme spoločný humenský koreň a čímsi sme prirastení aj k Lipovej ulici.

Hneď na jej začiatku v dome pri parku bývali Simkovičovci, ktorí dostávali z cudziny listy s nádhernými známkami. Chodieval som k nim s ich synom, spolužiakom Brunom, ktorého som učil plávať v Laborci a on mi z vďaky tie maličké zúbkované obrázky tajne odliepal. Jedného dňa zostalo miesto v školskej lavici vedľa mňa prázdne. Simkovičovci sa odsťahovali do Izraela. Bruno Simkovič odišiel plávať k Jordánu... Potom som v zámockom parku čakával na sošnú Evičku, ale to už do rozprávania o svätcoch nepatrí...

 

Nebo, peklo, raj

Čosi pred desiatimi rokmi, keď bol majster Klimčák na jednej z mnohých ciest za svätými, možno v Ríme a možno v Palestíne, ktosi mu vylomil dvere, násilím vnikol do bytu a snoril po ateliéri. Steny a každý kúsok voľnej plochy pokrývajú obrazy, v niekoľkých vrstvách sú svätci opretí popri múre. Akoby opití vierou, ktorá je iritujúco hmatateľná. Zvláštny a pôsobivý chrám umenia... Vlamač určite aj čosi vzal, alebo ani nenašiel, čo hľadal, keď ho ktosi v páchaní hriechu vyrušil. Netreba dlho hádať, aké pohnútky ho viedli, ani čakať, že sa pôjde vyspovedať. Číha a ďalej čaká na príležitosť. Odvtedy je umelec nedôverčivý a prijíma len tých, ktorých dlho pozná. Ľudia na východe na to reagujú príslovím: Koho raz uhryzol had, neverí ani hlíste... Vylomené dvere Klimčák inštaloval na pánty do rohu ateliéru a vytvoril zvláštnu niku. Na čelnej strane plasticky namaľoval výjav z raja s palmou, vtákmi,  vlkom, nežným baránkom a krotkým levom. Na odvrátenej strane poškodených dverí archanjel Michal ako pomstiteľ vráža meč do plaza. Výrečná alegória, akých sú v jeho umeleckej dielni desiatky. Na to všetko pokojne zo steny hľadí „schovaný“ Spasiteľ, lebo riadi všetky osudy, je neviditeľný a všadeprítomný. Vie svoje o očistci, podsvetí i súdnom dni. Silná, presvedčivá a všadeprítomná je aj majstrova viera – dnes, zajtra i naveky vekov. Stačí privrieť oči a zaplaví ťa anjelský chór spod kopúl makiet kostolov. Od kútov miestnosti sa odráža ozvena dupotu Rastislavovho žrebca a kdesi za plentou erdžia kone iných veľkomoravských kniežat, ktorým sú tesné sadrové kostry i postroje. Už dávno mali byť vykŕmené z bronzu. Celkom zreteľne počuť starosloviensku liturgiu a Konštantín Filozof dvíha ruku, aby sústredil Slovienov na to, čo im chce po omši zvestovať: „Tak ako semä, ktoré padlo na nivu, tak isto každé ľudské srdce na zemi dážď Božích písmen potrebuje pre seba... Lebo sú bez kníh nahé všetky národy.“ A len čo doznie posledný verš Proglasu, brat Metod vysokým hlasom zanôti: „Hospodi pomiluj, hospodi pomiluj, hospodi pomiluj...“ Vierozvestovia.Slovenskí svätí. Spolupatróni Európy. Klimčák je ich najvernejší nasledovník. Ako rešpektovaný cyrilometodský zástavník od roku 1963, keď vytvoril prvú veľkú veľkomoravskú epopeju, vytrvalo pripomína: „Kto nepozná svoju históriu, stráca vlastnú identitu. Živý národ – zrkadlo dejín.“ Hľadiac do tohto zrkadla neuhol odvtedy pohľadom na zmysel a poslanie svojej tvorby ani milimeter.

 

Svätyňa ateliéru

Možno náhodou a možno zvláštnym riadením osudu, keď sme sa na prahu jesene opäť stretli, bol deň cirkevného sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Na čelnej stene ateliéru, nad všetkými jeho svätými trónila nádherná ikona s týmto výjavom. Patrónka Slovenska. Kde všade jej svojím umením vzdal hold: v Ľutine, Bačkove, Kružlove, Ľubici... „Myslím, že dnes patrí na najčestnejšie miesto,“ povedal majster bez štipky pátosu. Nežne pohladil drevenú dosku, akoby skúmal trvanlivosť farieb a laku, s uspokojením pokýval hlavou a opatrne oprel maľbu „na plecia“ iných svätých, akoby pre tento deň vytváral vo svojom ateliéri aktuálnu hierarchiu hodnôt. Zazdalo sa mi, že lúč svetla, ktorý sa odrazil od kryštálového ihlanu prestížnej Ceny Fra Angelica, dopadol v tej chvíli presne na to isté miesto. A keď som sa už zberal, usadil ma ešte na minútku, aby mi dopovedal sulínsku epizódu: „Ten kríž, ktorý dedo postavil, už dávno podľahol času. Naši menovci a príbuzní však na tom mieste postavili nový a prišli za mnou, či by som naň nevytvoril plastiku. Osobne som ju do Sulína dopravil. Nie však sochu Ukrižovaného pribitého na kríž, ale Krista vzkrieseného...“

 

Emil SEMANCO

Foto - autor