Mýty a ich príčinliví vykladači i falzifikátori


devínSlovákom vtláčajú jarmo či chomút na krk vlastní znalci slovenskej minulosti

Eva ZELENAYOVÁ

Pýtať sa, komu patrí Devín, ako to urobila etnologička Gabriela Kiliánová v publikácii Mýty naše slovenské (2005), a nie, čo ukrýva Devín, by skôr prislúchalo zahraničným iredentistom než slovenskému vedcovi. Kiliánová absolvovala štúdium národopisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako riaditeľka Ústavu etnológie SAV, teda jej práca vstupuje do oficiálne platných vedeckých výsledkov.

Nedávny spor o sochu kráľa Svätopluka odkryl mnohé nejednoznačnosti medzi našou vedeckou elitou a ukazuje sa, že práve v tejto oblasti ešte stále istým kruhom vyhovujú štandardy zavedené bývalým režimom. Archivár doc. PhDr. Ivan Chalupecký v knižke o biskupovi Vojtaššákovi v súvislosti s publikáciou Spory o biskupa Vojtaššáka (autorov I. Kamenca a J. Hlavinku) vyjadruje názor, že niekedy mu to pripadá ako v období socialistickej historiografie – strana apriórne určila výsledok a úlohou historika bolo ten výsledok dokázať. Čo však dokazujú slovenskí vedci z oblasti našej histórie? Podľa publikácie Mýty naše slovenské (kolektívu autorov) to so Slovákmi vyzerá tak, že nemali nijakú históriu, všetko, čo nás obklopuje, je cudzie. Ľubomír Lipták , jeden z autorov, síce povzbudzuje Slovákov, že „obranné korene a charakter slovenskej historickej mytológie neznamenajú, že nemôžeme vyraziť zo zákopov aj do protiútoku“. No  jeho príklad, že „po roku 1945 odrazu všetky strany podporujú tzv. reslovakizáciu Maďarov“, nie je z reálneho života. Aký to teda chomút chystajú Slovákom vlastní znalci slovenskej minulosti?

PRÍKLAD MACEDÓNSKA      

Devín 2012 12Je nespochybniteľnou skutočnosťou, že vierozvestovia sv. Cyril a Metod prišli na územie Veľkej Moravy na pozvanie kráľa Rastislava. Vykopávky na Devíne potvrdili existenciu prvej univerzity na hradnom kopci i kostol z deviateho storočia. Ba aj zo štvrtého! Devínska škola existovala 21 rokov. Lenže vtedajšie mocenské pomery v Európe spôsobili, že žiaci Cyrila a Metoda sa museli vysťahovať. Usadili sa v macedónskom Ochride. Počas tohtoročnej Národnej slávnosti na Devíne sa prítomní od veľvyslanca tejto krajiny dozvedeli, že Macedónsko plánuje obnoviť školu, v ktorej pôsobili žiaci Cyrila a Metoda, ako prvú univerzitu v Európe. Macedóncom pravdepodobne neprekáža, že už pred príchodom učených mužov museli v nejakej (?) škole získať svoje vedomosti. Netreba im to zazlievať, skôr sa pýtať slovenských historikov, ako nakladajú s naším dedičstvom?

Nie sú to len Macedónci, čo si robia nároky na kultúrne dedičstvo po vierozvestoch sv. Cyrilovi a Metodovi. Bulhari ani počas totality nezapreli zakladateľov staroslovenského písma a ich sviatok oslavovali ako Deň písomníctva. S hrdosťou a pátosom tvrdili: Bulhari dali svetu písmo! Ako by asi cyrilo-metodskú tradíciu oslavovali, keby dvoch solúnskych bratov bol pozval bulharský kráľ? Máme sa za to na Bulharov hnevať? Určite nie, skôr by sme si mali urobiť doma poriadok.

DÔKLADNE ZASYPANÝ METOD?

Kostol sv. Kríža v Devíne viackrát prestavali. Vo wikipédii sa dočítame, že v sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa uskutočnil archeologický i architektonický výskum a starobylý chrám bol potom dôkladne zreštaurovaný. Čo to slovíčko „dôkladne“ znamená, dávajú tušiť slová predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča, ktoré povedal pri súsoší sv. Cyrila a Metoda pred týmto kostolom. Pripomenul, že je celkom možné, že hrob sv. Metoda sa nachádza práve na tomto mieste, lebo počas archeologického prieskumu sa našli sarkofágy nasvedčujúce tomu, že v jednom z nich mohol byť pochovaný sv. Metod. Nevedno, z akého dôvodu dala bývalá štátna moc nález zasypať dvadsaťmetrovou vrstvou piesku... Azda z obavy, aby naši západní susedia neprišli o ilúziu, že Metod je pochovaný na Velehrade? S podobnými praktikami som sa za bývalého režimu stretla aj v médiách. Keď som šéfredaktorovi Smeny odovzdala reportáž o situácii v Brne, kde nedodržiavali technológiu pri výrobe panelov, z ktorých potom na domoch odpadávali celé vonkajšie vrstvy, dostala som vysvetlenie, že reportáž nepôjde, lebo si nemôžeme poštvať Čechov. Tak vraj rozhodlo oddelenie ÚV KSS...

Dnes je však situácia podstatne iná, máme svoj vlastný štát, azda by sme sa nemuseli toľko obzerať dookola, či vyslovením pravdy o sebe niekoho nenahneváme.

UTAJOVANÁ HISTÓRIA

            Keď v roku 1995 vyšli Dejiny Slovenska a Slovákov od Milana S. Ďuricu, nastalo také zemetrasenie, že vlna cunami obišla svet. Pod tlakom istej časti slovenskej spoločnosti knižku stiahli zo škôl, kde bola odporúčaná ako doplnkové čítanie. Takže mládež sa ani po roku 1989 nemohla oboznámiť s holými historickými faktami Slovákov a Slovenska najmä z obdobia 20. storočia. Dodnes je akýmsi tabu hovoriť o prvej Slovenskej republike, ale aj históriu Česko-Slovenska od roku 1918 poznáme iba podľa oficiálnej historiografie, na čele ktorej bola samozrejme Praha. Už spomínaná knižka Ivana Chalupeckého, ktorý ako archivár narába s autentickými dokumentmi, odhaľuje mnohé biele miesta našej nedávnej histórie. Napriek tomu sa publikácii nedostalo takej publicity, ako keď vychádzajú Satinského či Tökölyovej tituly...

            Štát, ktorý mal na čele kňaza, musel značne znervózňovať Stalina. A Stalin bol skvelou príležitosťou pre Beneša ako sa znovu stať prezidentom. Hoci aj krvavým vyrovnaním sa so Slovákmi, ktorí trvali na pokračovaní samostatnej Slovenskej republiky i s jeho predstaviteľmi. Popravení, prenasledovaní, umlčaní. Kto sa aj dnes na Slovensku odváži povedať inú pravdu než tú, ktorá sa namiešala v Prahe, je nežiaducim elementom. Ako už spomínaný M. S. Ďurica. Našim oficiálnym dejinám takmer nerozumieme, lebo odporujú reálnym spomienkam svedkov a sú spracované, ako vraví Chalupecký, na objednávku.

MARXISTICKÁ OPTIKA

Po vzniku Česko-Slovenska veľkú úlohu pre ďalší vývoj vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi zohrala cirkev. Jazykovému útlaku na Slovensku najviac vzdorovali kňazi. Česká časť republiky si zasa niesla husitské dedičstvo a došlo to tak ďaleko, že Jednota katolíckeho duchovenstva v Čechách rozhodla o odtrhnutí sa od Ríma, čím vznikla tzv. Československá cirkev. (I. Chalupecký: Biskup Ján Vojtaššák) Rozdielne vnímanie úlohy cirkvi v oboch častiach republiky prinášalo do spoločnosti veľké napätia. Slováci nechceli ísť českou cestou. Ako píše Chalupecký „nové zriadenie nadobúdalo silný protikatolícky rozmer“. Skupina kňazov okolo Andreja Hlinku zostala týmto vývojom zaskočená. Riešenie videla vo vytvorení katolíckej politickej strany. Tak vznikla v októbri 1932 Hlinkova slovenská ľudová strana. Toto obdobie sa dosiaľ na Slovensku vykladá optikou historikov s marxistickým videním udalostí.

Rovnako sú pred Slovákmi skryté mnohé dejinné udalosti. Napríklad aj z času na čas doznievajúce súvislosti okolo zabratia časti územia Spiša a Oravy do Poľska. V tejto súvislosti ešte nástojčivejšie znejú slová M. Tkáča z Devína, ktorý pripomenul vlastnosti slovenského národa. Áno, skôr ustupujeme, než by sme si mali vydobyť to, čo nám patrí. Krátko po vzniku Česko-Slovenska rozhodla Mierová konferencia v Paríži (1920) o pripojení 25 slovenských obcí severného Slovenska k Poľsku, ktoré od 13. storočia boli súčasťou Uhorska. Podľa Chalupeckého, poľská strana okamžite obsadila farnosti poľskými kňazmi a zrušila cirkevné školy na novom poľskom území. Spišský biskup Vojtaššák, do ktorého diecézy tieto farnosti patrili, prosil krakovského arcibiskupa, aby ponechal slovenských kňazov. Odpoveďou bola sťažnosť do Ríma na nacionalizmus a šovinizmus slovenského biskupa. Rovnako razantne postupovali Poliaci aj po druhej svetovej vojne, keď dostali späť územie vrátené Slovensku v rokoch 1938 – 1939. Kým slovenská strana ponechala poľských kňazov i učiteľov, poľská Slovákov okamžite násilne vyhnala.

NAJKRAJŠÍ DAR

            Naša ústretovosť či ústupčivosť voči cudzím nárokom nás okráda o majetky aj o históriu. Nesmelo sme oslavovali sv. Cyrila a Metoda, skôr súkromne než oficiálne. Nesmelo sme sa zhostili tejto časti histórie aj po vzniku Slovenskej republiky. Sme už raz takí, nechceme štát, ale byť jeho premiérom či prezidentom sa nám pozdáva. Nechceme si pripomínať vlastnú históriu, no nešetríme obdivom voči cudzej. Zazlievame si vlastenectvo, ale podaktorí sa hrdia vlastenectvom k cudzej krajine...

            Z hradu Devín je prekrásny výhľad do okolia. Kostol z deviateho storočia zaujíma na hradnom kopci polohu požehnávajúcu Slovensku. Ak by sa naozaj realizovala myšlienka vyslovená predsedom Bratislavského samosprávneho kraja Pavlom Frešom o obnove kostola, bol by to najkrajší dar solúnskym bratom. Slováci by sa nemali pýtať, komu patrí Devín, Slováci by sa mali Devína zmocniť. S celou jeho slávnou minulosťou.

    



Pridaj komentár