Kristián BEZÁK: Na obrazovky RTVS príde ojedinelé dielo


Bezák  Misia bratov zo Solúna - štvorecVýznamný podiel Historického odboru Matice slovenskej pre televízny dokument

Na obrazovky RTVS príde ojedinelé dielo

Dušan D. KERNÝ – Foto: archív

V RTVS sa nedávno uskutočnila mimoriadna prehliadka výnimočného diela – prišlo na ňu stoštyridsať pozvaných hostí, traja biskupi, historici, teológovia, kňazi kresťanských náboženstiev, televízni profesionáli a dokumentaristi. Takáto prezentácia sa stala v podmienkach terajšieho vedenia RTVS úplne výnimočnou tak zameraním, ako aj počtom zúčastnených. Okrem iného stojí za ňou jeden zo spoluautorov prvého dokumentu, o ktorom SNN už informovali, dokumentarista a dlhoročná výrazná postava redakcie duchovného života Kristián Bezák, ktorý poskytol SNN pohľad za kulisy príprav ojedinelého projektu Misia bratov zo Solúna. Projekt bude mať zrejme niekoľko pokračovaní. Štáb precestoval vyše deväťtisíc kilometrov, nakrúcal v deviatich štátoch, v dvadsiatich troch chrámoch – a to za devätnásť dní určených na snímanie. Prvý diel sa bude vysielať pod názvom Misia bratov zo Solúna.

  •  Ste spoluautorom projektu Misia bratov zo Solúna, ako dlho vznikal projekt a kde všade vznikal?

Tento projekt vznikal postupne približne šesť rokov. Predchádzal mu môj samostatný projekt s pôvodným názvom Staroslovenské kultúrne centrá v období stredoveku, ktorého názov bez súhlasu autora zmenili na Staroslovanské kultúrne centrá a projekt zastavili. Po nástupe nového vedenia RTVS pod vedením generálneho riaditeľa Václava Miku sme projekt s pracovným názvom Solúnska misia, ale v definitívnom znení, v ktorom sa bude vysielať, Misa bratov zo Solúna, o ktorý predchádzajúce vedenie nemalo záujem, ponúkli programovému riaditeľovi Tiborovi Búzovi, ktorý ho prijal a podporil. Autorkou scenára je Bernadeta Tokárová. Od začiatku som rešpektoval obsah scenára a snažil sa ho doplniť aj o vedomosti, ktoré som získal dlhoročným štúdiom historických prameňov, a najmä skúsenosťami a nadobudnutými vedomosťami dosiahnutými pri realizácii predchádzajúceho projektu Staroslovenské kultúrne centrá.

  • Bude mať tento ojedinelý pokus pokračovanie – vyžaduje si to téma, alebo sa všetko základné tvorcom podarilo povedať?

Už pri vytváraní scenára som si uvedomoval obrovský rozsah tejto témy. Vedel som, že nie je možné všetko, čo sme získali vďaka misii sv. Cyrila a Metoda, zobraziť na stopáži za dvadsaťšesť minút. Museli sme sa vzdať jedného výrobného čísla, aby sme mohli vytvoriť dielo v trvaní päťdesiatdva minút. Do realizácie tohto projektu som šiel so zámerom maximálne vyťažiť respondentov filmu a inštitúcie, v ktorých sme nakrúcali. Nebolo jednoduché získať mnohé, najmä zahraničné súhlasy na snímanie. Našej akceptácii pomohla garancia vysokej medzinárodnej kredibility prof. Hrabovec, prof. Judáka a prof. Vasiľa, ktorí vytvárali záruku, že ide o priblíženie uchovávaných klenotov divákom vo verejnoprávnom médiu a o prácu serióznych skúsených tvorcov, ktorí nepoškodia ich dobré meno. Som vďačný našej veľvyslankyni v Ríme Márii Krásnohorskej za jej garancie a žiadosti. Vďaka tomu sme nazbierali mnoho jedinečného materiálu. V predloženej časti projektu, ktorá nás časovo limitovala, sme nemohli všetko zohľadniť. Po zostrihu tohto dokumentu nám riaditeľ programu RTVS Tibor Búza umožnil vytvoriť ďalšie pokračovanie projektu Solúnska misia. Mali by sme nakrútiť obdobie pred vstupom Konštantína a Metoda na naše územie a v ďalšom pokračovaní súčasného diela dokončiť ich misiu.  

  • Výsledný tvar má dobrú podobu, a to aj zásluhou osemnástich osobností, ktoré ste postavili pred kameru, mnohé z nich sú piliermi Historického odboru Matice slovenskej – ktoré výpovede osobitne slovenských historikov boli pre váš dokument kľúčové?

Dôležití boli všetci nasnímaní respondenti, lebo ich prítomnosť vo filme vyžadoval schválený scenár. Každý z nich mal v dokumentárnom filme svoju úlohu v zmysle svojej odbornej špecializácie.   Potešila ma skutočnosť, že na projekte sme našli podporu u profesorky Hrabovec, ktorá je uznávanou a akceptovanou svetovou kapacitou v oblasti histórie, a bez jej vkladu by dokumentárny film Solúnska misia bol značne ochudobnený. Film obohatila o informácie a súvislosti, ktoré dosiaľ nikde v médiách na Slovensku nezazneli. Veľmi nám pomohol nitriansky biskup Mons. Viliam Judák, profesor cirkevných dejín, ktorý okrem účasti na filme nám dal k dispozícii Diecézne múzeum v Nitre s jeho spolupracovníkmi a tajomníkom Mgr. Miroslavom Šidlom. Toto jedinečné múzeum v Európe, ktoré je projektom Mons. Judáka, poskytuje zásluhou zhromaždených archiválií, množstva unikátnych dokumentov a predmetov ucelený prehľad našej histórie od najstarších čias.   Vďaka jeho pracovitosti a ústretovosti sme film obohatili o dokumenty, ktorých originály sa nachádzajú v Kyjeve a Moskve, čím sme zároveň ušetrili nemalé finančné prostriedky. Vďaka Dr. Matejovi Ruttkayovi, riaditeľovi Archeologického ústavu SAV v Nitre, sme nakrúcali základy kostolíka z 9. storočia na Martinskom vrchu, o ktorom sa predpokladá, že mohol byť kostolom kniežaťa Pribinu. Sám nám priblížil situáciu v Bojnej a umožnil nám nakrúcať vzácne Bojnianske plakety z 9. storočia.

Bezák  Misia bratov zo Solúna

Režisér Kristián Bezák v pozadí za svojím kameramanom.

Veľmi sme sa potešili ústretovosti Dr. Veroniky Plachej, bývalej riaditeľky archeologického výskumu na Devíne, ktorá nám predstavila výsledky svojho výskumu a výsledky práce jej českých predchodcov na hrade Devín. Na základe dosiahnutých výsledkov archeologického výskumu zdôvodnila byzantský pôvod vykopaného kostola a hrobov z 9. storočia v súvislosti s pobytom Konštantína a Metoda u nás a existenciu rezidencie kniežaťa Rastislava na Devíne. O zásluhách kniežaťa Rastislava a o tom, ako ho pravoslávna cirkev povýšila na oltár, porozprával prof. Ján Šafin z Katedry cirkevných dejín a byzantológie z Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove. Do filmu prispel jazykovedec prof. Pavol Žigo, riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, doteraz nesfilmovaným zaujímavým objavom, na základe ktorého preukazuje existenciu hlaholského písma u nás.

Svoju hypotézu cesty Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu a dôsledky víťazstva kráľa Ľudovíta Nemca nad Rastislavom objasnil historik prof. Ján Lukačka, vedúci Katedry slovenských dejín UK. Analýzu hlaholského písma a jeho unikátnu prepracovanosť a využitie priblížil historik prof. Martin Homza. Potešila a obohatila nás spolupráca s jazykovedcom prof. Jánom Doruľom zo Slavistického ústavu Jána Stanislava, ktorý nám pomáhal s literatúrou a vysvetlil vznik a uplatnenie hlaholského písma. Z tohto ústavu SAV do filmu prispeli jazykovedec doc. Dr. Peter Žeňuch, riaditeľ Slavistického ústavu Jána Stanislava, a vedecký pracovník ThLic. Andrej Škoviera. Samostatnou významnou kapitolou je účasť historikov profesora Matúša Kučeru, medievalistu profesora Richarda Marsinu, riaditeľa Nitrianskej diecéznej knižnice Mons. Ladislava Belása, zoborského opáta a riaditeľa Nitrianskeho múzea.

  • Boli ste vo Vatikáne na miestach, ktoré nie sú pre štáby slovenských dokumentaristov každodenné. Ako to vnímali tvorcovia filmu a ako vy osobne?

Neviem o tom, že by niekto zo Slovenska alebo z Česka nakrúcal audiovizuálne dielo vo Vatikánskom tajnom archíve, dokonca v miestnosti samého prefekta, že by mal v rukách originál Assemaniho kódexu a bulu pápeža Jána VIII. z Registra Vatikánskeho tajného archívu, ktorú môžeme považovať za Magna chartu slovenskej existencie v 9. storočí. Vďaka tomuto dokumentu sa divák dozvie, ako to bolo s kráľom Svätoplukom a jeho akceptáciou Svätou stolicou. Takéto audiovizuálne dielo na Slovensku ešte dosiaľ nevzniklo a vo filmografii neexistuje vôbec. Držal som v rukách mnoho posvätných a vzácnych predmetov a dokumentov, medzi inými tisícročnú lebku sv. Vojtecha, jeho biskupské rukavice a biskupský prsteň, no dokumenty vatikánskych archívov rozširujú moju historickú skúsenosť a vedomosti o viac ako sto rokov. Vatikánska knižnica je nielen najvzácnejšou, ale zároveň najkrajšou knižnicou na svete. Potešilo ma, ako boli týmto prostredím očarení, a tým aj k zodpovednosti za vykonanú prácu podnietení moji kľúčoví a najbližší spolupracovníci v štábe – kameraman Dušan Krnáč a osvetľovač a fotodokumentarista Zoli Horváth.

  • Pred kamerou hovorí plejáda slovenských historikov a historičiek. Vynechali ste niekoho, sú odborníci u nás, ktorí by tam mali ešte byť?

Samozrejme, nemohol som – už aj z časových dôvodov – prezentovať všetkých vedeckých pracovníkov z oblasti histórie. Koľko mimoriadnych a dodnes nenahraditeľných slovenských osobností už je na druhom brehu a nemali možnosť dôstojne prezentovať výsledky svojej práce. Ďakujem Pánu Bohu, že som stihol ukázať len niektorých za ich plodného života. Pokúsil som sa predovšetkým verejnosti predložiť vedecké poznatky vedcov, o ktorých médiá na Slovensku vôbec neprejavujú záujem a ich výsledky bádania dostávajú väčší priestor v zahraničí, myslím tým aj Česko, ako doma. Viem to z osobných rozhovorov zo zahraničnými historikmi, ktorí prednášajú na svetoznámych univerzitách a pracoviskách a mená našich historikov sú pre mnohých významnými pojmami. Máme prisľúbenú diskusnú reláciu, ktorou by sme chceli aj za účasti tých, ktorí nepovažujú Slovensko za svoju vlasť, ale aj inými, niektoré bezdôvodne spochybňované významné udalosti z našich dejín prezentovať. Bez vzájomného dialógu sa nemôžeme posunúť ďalej. Prevažnú časť života sme prežili bez možnosti dialógu v totalitnom režime a za jeho plody platíme dodnes, preto musíme zvádzať priam zápas o každú slobodnú diskusiu.

  • Zaujímavá je výpoveď akademika z Budapešti. Aký je dnes vedecký názor maďarských odborníkov ?

Myslím si, že ako susedia, ktorí sme žili skoro tisíc rokov v jednom štáte, sme na škodu spoločnej veci a dobra vzájomne zanedbali svoje vzťahy. Keby sme sa navzájom viac počúvali a rozprávali, mohli sme byť oveľa ďalej v každej oblasti, a oblasť skúmania histórie nevynímajúc. Dôkazom toho sú aj niektorí maďarskí historici, ktorých vedecké výsledky a ich publikácie nezaujato posudzujú našu existenciu. Medzi najvýznamnejších, ktorých práce poznám, patria archeologička pani Dr. Czimicki a vedúci archeológ Maďarskej akadémie vied pán Dr. Szöke, ktorý vedie výskum v Blatnohrade (Zalavári). Ukázal nám jedinečné nálezy s nápisom v hlaholike, ktoré sa sem dostali jednoznačne prostredníctvom pôsobenia Konštantína a Metoda u kniežaťa Koceľa v Blatnohrade. Pán Dr. Szöke nám okrem iného povedal: „Keď sme v roku 2009 našli prvý fragment s nápisom v hlaholike, bol to pre dejiny slovanského písomníctva veľmi dôležitý nález. Dalo sa ním totiž dokázať tvrdenie z Konštantínovho životopisu, že počas obracania na vieru vytvorili osobitné písmo, osobitnú abecedu pre všetky slovanské hlásky, aby sa dali preložiť vybrané časti Biblie... Tieto nápisy vznikli buď v rokoch 866 – 867, alebo začiatkom sedemdesiatych rokov 9. storočia.“ Nie je to významná zmena v interpretácii a posudzovaní autochtónnosti, teda aj existencie nášho národa v 9. storočí žijúceho na tomto území – a práve maďarským vedcom?

  • Diváci majú ojedinelú možnosť zoznámiť sa aj s názormi nemeckých odborníkov. Aké sú?

Keď som ako muzikant pôsobil v Nemecku koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov, navštevoval som galérie a múzeá. Prekvapilo ma, že na obrovskej mape v berlínskom Múzeu Pergamon sú na našom území od 5. – 10. storočia prázdne biele miesta. S odstupom času som prišiel do iného Nemecka, kde starostlivo uchovávajú najstaršie svedectvá o našej minulosti. Traumu v našich vzťahoch však dosiaľ vyvoláva zajatie Metoda franskými kňazmi a jeho údajné trýznenie, ktoré je stvárnené obrazmi v chrámoch byzantského obradu. Prof. Immo Eberl z Tuebingenskej univerzity vychádza z dobových záznamov, podľa ktorých skutočne Konštantína a Metoda považovali za votrelcov na ich misijnom území, a preto sa ich chceli zbaviť. Je zaznamenané, že pasovský biskup Hermanrich chcel dať Metoda „zbičovať ako psa“, ale k tomu nedošlo. Metod nebol vo väzení, žil však v určenom kláštore, kde sa mohol slobodne pohybovať a písať listy. U nás sa dodnes vyvolávajú spory o sídle Rastislava. Nemecký historik profesor Eberl o tom nemá nijaké pochybnosti. Potvrdil, že Rastislav mal svoju rezidenciu na hrade Devín, no podobne ako Karol Veľký v Aachene musel sa pohybovať po celej svojej ríši.

 

 



Pridaj komentár