Najkrajší gól aj dar


REFLEXIA

Peter JÁNOŠÍK

Slovenský šport má skromné podmienky, no často dosahuje skvelé úspechy. Koncom minulého roka získal slovenský futbalový reprezentant Miroslav Stoh prestížnu Cenu Ferenca Puskása za najkrajší gól roka. Miňo v nedávno skončenej sezóne v drese tureckého Fenerbahce Istanbul získal futbalový titul a do rodnej Nitry prišiel Vianoce a Nový rok osláviť v žltom ferari. Tomuto typu auta pristane najlepšie červená farba, tú si však pre vernosť svojmu klubu nemohol dovoliť.

„Červená je farba nášho najväčšieho konkurenta – Galatasaray. To by mi asi dali,“ pripomínal so smiechom. Okrem vernosti klubu je u Miňa vzácna ďalšia vernosť. Keď pri preberaní Puskásovej ceny ďakoval všetkým, komu za úspech vďačí, nezabudol spomenúť Slovensko, svoju domovinu. Aj v ďalekej cudzine si dobre uvedomuje, koho okrem seba vo svete reprezentuje. Také gestá však naše médiá zatracujú. Bratislavské hokejové majstrovstvá sveta 2011 sa niesli v znamení hesla: „My na to máme!“ Vtedy médiá protestovali, že je neprípustné, aby sa fanúšikovia stotožňovali s reprezentantmi. Každý športovec vraj reprezentuje iba sám seba. Neobstojí to, pretože aj na olympiáde sa zohľadňuje súťaž národov. Športovci usilujúci sa o národnú reprezentáciu majú o to väčšie stimuly znásobiť svoje úsilie. Keby hokejisti korčuľovali po ľade iba pre seba, ich zápolenie by stratilo tú pravú iskru, toho pravého ducha bojovnosti. Krédom kozmopolitov je dostať kolektívnu spoločnosť do spoločnosti individualistickej, a tak treba dbať na klasika, keď hovorí: Je vlastníctvom ľudu, ktokoľvek je užitočný vlasti. Je aj iná múdrosť: Svornosťou malé veci rastú…

Stochov triumf je cenný, aj keď v prvej desiatke tentoraz nefiguroval jej víťaz z roku 2009 Cristiano Ronaldo. No objavili sa v nej dve známe mená – Argentínčan Lionel Messi a Brazílčan Neymar, ktorý obhajoval prvenstvo z vlaňajška. Stochov úspech hreje a hreje aj jeho zmienka o domovine. Takéto doznania nie sú ojedinelé. Svetová jednotka v hode oštepom, Češka Barbora Špotáková o pekinskej olympiáde hovorí: „Finále bolo 21. 8. – presne v deň 40. výročia vstupu sovietskych vojsk do ČSSR. Keď ruská reprezentantka hodila oštep ďalej než ja, cítila som porážku, aká postihla Pražskú jar. Zdravo som sa nasrdila, zmobilizovala sily a posledným hodom som získala olympijské zlato a Rusku porazila.“ O podobnej motivácii hovorí aj hokejová legenda Jozef Golonka: „My keď sme išli hrať proti Rusákom, bol to politický zápas.“ O brankárovi Jaroslavovi Halákovi komentátor Ivan Ňiňaj hovorí: „Má na prilbe Vlada Dzurilu a Jánošíka, postavy z našej mytológie.“ Motivuje ho práve kus domova. K povinným bonusom športovcov, ako sú talent, usilovnosť a psychická odolnosť, patrí aj „špecifický“ doping. Majú ho všetci, čo myslia na vlasť a svojimi výkonmi nám robia radosť.

 



Pridaj komentár