Elegán spod vysokej siete, legendárny Bohuš Golian neodvrátil nečakaný smrtiaci smeč
Rudolf ZELENAY – Foto: Ján SÚKUP
V menoslove tých, ktorým prezident Ivan Gašparovič 3. januára pri príležitosti 19. výročia vzniku Slovenskej republiky udelil najvyššie štátne vyznamenania, bol aj skvelý športovec Bohumil Golian. Bol len v zozname laureátov. Na slávnostnom akte v historickej budove Slovenskej národnej rady chýbal.
V čase udeľovania pôct bojoval svoj posledný zápas. Smrtiaci smeč zákerného úrazu z novembra minulého roka neodvrátil. Najlepší a najúspešnejší slovenský volejbalista všetkých čias podľahol zraneniu 11. januára vo veku osemdesiat rokov... Za čo si vyslúžil titul najlepší slovenský volejbalista 20. storočia a rad Ľudovíta Štúra I. triedy?
Z vrcholných podujatí mal úctyhodných osem medailí. Z olympijských hier striebro (Tokio, 1964) a bronz (Mexico City, 1968), z majstrovstiev sveta dvakrát zlato (Paríž, 1956, Praha 1966) a dvakrát striebro (Rio de Janeiro, 1960; Moskva ,1962). Výpočet kompletizujú úspechy z majstrovstiev Európy: zlato (Praha, 1958) a striebro (Istanbul, 1967). Za Česko-Slovensko odohral 350 stretnutí, reprezentoval štrnásť rokov a v období 1965 – 1968 bol kapitánom výberu. Pod vysokou sieťou strávil plné štvrťstoročie – od roku 1945 až do skončenia hráčskej, presnejšie, nahrávačskej mimoriadne úspešnej kariéry.
Ešte aj po štyridsiatich šiestich rokoch mám v živej pamäti momentky zo základnej skupiny svetového volejbalového šampionátu v Prahe. Na palubovke haly v pražskom PKO sa odvíjal napínavý súboj československých a čínskych volejbalistov. Za stavu 12:12 v rozhodujúcom piatom sete kapitán Bohuš Golian geniálnou „ulievkou“ doslova súpera zhypnotizoval. Nasledovali tri podania z našej strany, po nich tri útoky Číňanov do autu a bolo po zápase. Tak sa začalo naše vykročenie za zlatým triumfom...
O rok neskôr sa konali majstrovstvá Európy v Turecku. Aj keď novinári po nich konštatovali, že naši spadli z trónu, bez medaily sa nevrátili. Muži skončili druhí, ženy tretie.
Pred odletom z Istanbulu Bohuš utrúsil: „Colníci si na nás zgustnú.“ Vedel, že prakticky každý z výpravy sa vracal domov ak nie s kožuchom, tak aspoň s koženým sakom. O niekoľko hodín bolo všetko inak. Počas letu zaznela informácia, že nepristaneme v Prahe, ale v Bratislave. Slováci zajasali, Česi zosmutneli. Ibaže to nebol koniec. Po bleskovej pasovej kontrole a prevzatí si batožiny cestujúcich z bratislavského letiska jednoducho vyhnali. S odôvodnením, že o niekoľko minút priletí špeciál s prezidentom Antonínom Novotným. Colníci si nezgustli...
To sú iba dve epizódky z jeho bohatej športovej kariéry, na ktoré sme si z času na čas spolu zaspomínali.
■ Z MOŠTENICE DO BRATISLAVY
Narodil sa 25. marca 1931 v Moštenici, kde ako štrnásťročný začal hrať za miestny klub. Prečo práve volejbal? Z jednoduchého dôvodu: v rodnej dedinke na Horehroní pod Starohorskými vrchmi nebolo toľko rovného miesta, aby mohli vybudovať futbalové ihrisko. A tak aspoň vytýčili plochu 9 x 18 metrov na volejbal. Sem začal Bohuš pravidelne chodievať už ako osemročný. Jeho starý otec ho podpichoval: „Čo vidíš na tom ustavičnom padaní na zem?!“
Štyri roky dochádzal do meštianky v Slovenskej Ľupči pešo, lebo autobus do Moštenice nejazdil. Takže si chtiac-nechtiac udržiaval kondíciu niekoľkokilometrovými túrami do i zo školy. Stávalo sa, že v zime niekedy do školy neprišiel. Nie preto, že by sa chcel vyučovaniu vyhnúť, ale pre neprekonateľné záveje snehu. Mladučký poctivec však vymeškané hodiny vždy nahradil usilovným individuálnym štúdiom.
Priemyslovku absolvoval v Ružomberku. Vlastne v jeho časti Rybárpole, kde v tom čase mali najsilnejšie volejbalové tímy u nás. V roku 1946 sa Rybárpole stalo majstrom Slovenska. Bohuš tu hrával do roku 1952, keď ho na dve sezóny prevelili do PDA Znojmo. Od roku 1954 sa natrvalo usadil v Bratislave a založil si rodinu. Po krátkom pôsobení v Červenej hviezde zakotvil medzi vysokoškolákmi. V Slávii UK zostal až do roku 1968. V období 1969 – 1970 bol hrajúcim trénerom v juhotalianskom Bari. Medzitým študoval na Fakulte telesnej výchovy a športu UK; promoval v roku 1968. Po návrate z Talianska sa stal vysokoškolským pedagógom na fakulte, ktorú absolvoval.
Po získaní titulu majstra sveta v roku 1956 dostal ocenenie Majster športu a o tri roky neskôr Zaslúžilý majster športu. Po majstrovstvách sveta v roku 1966 získal štátne vyznamenanie Za vynikajúcu prácu. V roku 2006 ho Medzinárodný olympijský výbor vyznamenal Medailou Pierra de Coubertina a o rok neskôr Slovenský olympijský výbor Zlatými kruhmi SOV.
■ MEXICKÝ VRCHOL
Nemožno sa nezmieniť, že koncom päťdesiatych rokov minulého storočia bola Slávia UK Bratislava, kde hrával Bohuš Golian, špičkovým tímom v celoštátnej lige. Najbližšie k titulu majstra Česko-Slovenska bola v roku 1959, keď skončila za Duklou Kolín druhá len vinou horšieho skóre.
V tom čase sa v Bratislave hralo na otvorených ihriskách a za veľmi početných návštev priaznivcov tohto športu. Medzi pravidelných návštevníkov volejbalových stretnutí patrili aj také známe herecké osobnosti ako Ladislav Chudík, Július Pántik či Karol Zachar. Pán Chudík sa mi svojho času v rozhovore priznal, že táto kolektívna hra ho fascinuje najviac. Vedelo sa o ňom, že si chodieval zahrať „debla“ do areálu lodenice v bratislavskej Karlovej Vsi...
V Slávii bola v tom čase veľmi dobrá partia hráčov najmä zo stredného Slovenska. Trénerom bol Jaromír Perútka, zanietenec zo Žiliny, neskôr historik slovenskej telesnej výchovy. Golianova reprezentačná kariéra sa začala v roku 1955. Často bol v nároďáku zo Slovákov sám. Olympijské striebro z Tokia 1964 sa mu málilo. „V Tokiu sme mali najlepšie mužstvo, aké v Československu bolo,“ tvrdil. Naši postupne zdolali Maďarsko, Bulharsko, Japonsko, USA, Brazíliu, Rumunsko, Holandsko a Južnú Kóreu. Ťahali dlhú a úspešnú šnúru bez prehry. V hale Komazawa, čo v preklade z japončiny znamená Údolie divokých koní, zostal už len posledný súper – Sovietsky zväz. Na zlato bolo treba víťazstvo nad tímom, ktorý bol v tých rokoch takmer neporaziteľný. Zborná sa však nikdy neocitla tak blízko k prehre ako v tomto zápase. Dve a štvrť hodiny sa mužstvá ťahali o každý bod. Napokon povestný kúsok šťastia chýbal našim. Rozhodujúci piaty set Česko-Slovensko prehralo 7:15.
Pre Bohuša Goliana zostali nezabudnuteľné olympijské hry 1968 v Mexiku. Nielenže bol kapitánom skvelého tímu, ale poctili ho aj úlohou vlajkonosiča na slávnostnom otváracom ceremoniáli, čo považoval za jeden z vrcholných zážitkov vo svojom živote. V tom čase mal už 37 rokov a bol najstarším športovcom v úspešnej československej výprave. Pri častých besedách vždy pripomínal, že počas pochodovania po ovále štadióna mu po tele behal mráz a do očí sa mu tisli slzy dojatia. Inak to nebolo ani s ďalšími reprezentantmi.
Táto olympiáda sa uskutočnila tesne po vpáde spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, čo každého člena výpravy podnietilo čo najsrdnatejšie bojovať za svoju vlasť. Prirodzene na športovom kolbišti...
S týmito olympijskými hrami Bohuša Goliana spájala aj reminiscencia na divoký priebeh zápasu nášho mužstva s Japonskom. Prvé dva sety česko-slovenská reprezentácia prehrala zahanbujúco 2:15 a 3:15. Tento frustrujúci priebeh zapríčinilo nešťastné vystúpenie trénera Václava Matiáška, ktorý nechal sedieť na lavičke hlavné opory. Až po nastúpení najsilnejšej šestky, vrátane Goliana, sa karta obrátila. Zápas sme napokon vyhrali 3:2. Pri záverečnom účtovaní turnaja sa ukázalo, že v prípade prehry by sme prišli o medailu. Po Mexiku sa uzavrela kapitola Bohušovej účasti v česko-slovenskej reprezentácii.
■ VŠADE HO UZNÁVALI
Na sklonku minulého storočia som ako diplomat služobne navštívil Bari. Keď sa začalo hovoriť o športe, miestni hostitelia ma prekvapili informáciou, že nevedia zabudnúť na vynikajúceho hráča a trénera Bohumila Goliana. Jeden z nich dodal: „Čím bol pre neapolských priaznivcov futbalu Argentínčan Diego Maradona, tým zostal pre volejbalové Bari Slovák Bohumil Golian.“
Skvelý športovec na pôsobenie v Taliansku takto spomínal: „Chcel som zostať von už skôr, no vtedy to nebolo možné. Vyšlo to, až keď som mal vyše tridsaťsedem rokov. Povinnosťou bolo hrať doma. Mňa nasmerovali do Bari. Bola to nižšia súťaž. Ako absolvent FTVŠ som mal pomáhať rozvíjať volejbal po organizačnej a metodickej stránke. Počas dva a pol roka som viedol žiakov, trénoval basketbalistky a pripravoval trénerov. Dá sa povedať, že česko-slovenskí hráči dali základy rozvoja volejbalu v Taliansku. V roku 1970 sme sa všetci museli vrátiť domov a namiesto nás tam chodili iní. Odvtedy Taliani začali rásť.“
Paradoxne, úspešná slovenská volejbalová reprezentácia, ktorú vlani vyhlásili za najlepší športový kolektív u nás, mala donedávna talianskeho trénera Emanuelle Zaniniho...
■ CHLAP AKO JEDĽA
Nahrávač vysoký 183 centimetrov chodil vzpriamený ako jedľa. Kraľoval nielen na svojej polovici ihriska, ale predvídal i ťahy na súperovej strane. Preslávil sa neoceniteľnými radami trénerom i rešpektovaným vodcovstvom medzi spoluhráčmi na klubovej i reprezentačnej úrovni.
V priebehu spomínaného finálového turnaja na MS 1966 v Prahe sa vyprofilovala skvelá základná zostava: nahrávači Golian, Musil, dvojky Koudelka, Kop, smečiari Petlák, Groessl. V talóne bol i Bratislavčan Jožko Labuda...
Golian tvrdil, že ako nahrávač by si trúfal uplatniť sa aj v dnešnej ére. Ale ostatní hráči by už podľa neho nemali šancu: „Pretože dnes je to založené na fyzickej zdatnosti, na výške. Hra sa zmenila, je oveľa agresívnejšia, je v nej málo taktiky. Lebo ak som ja nemohol smečovať ponad blok, musel som rozmýšľať, ako sa presadiť proti dobrému bloku. Vedel som teda, že ho musím uliať alebo vybiť. No a naučiť sa triafať do lopty tak, aby som trafil malíček blokujúceho hráča, je veľmi ťažké. Dnes sa nad týmto vôbec nerozmýšľa, len zvysoka sa presadiť ranou a buď to vyjde, alebo nie.“
Verejnosť ho dlhodobo obdivovala, fanúšikovia priam zbožňovali. Keď prijal pozvanie na besedu, tak priestor, v ktorom sa uskutočnila, praskal vo švíkoch. Bolo jedno, či išlo o mesto alebo dedinu. Hovoril presvedčivo a s úctou k publiku, nikdy nie z pozície šampióna, dvojnásobného majstra sveta a majstra Európy. Stal sa legendou spojenou s úspešným športovým odvetvím.
Bol členom predsedníctva SÚV ČSZTV a taktiež podpredsedom Klubu olympionikov v Prahe. Koho iného ako Goliana mohli vybrať za spoluautora odborného diela Volejbal, názorná metodika?
Prezident Slovenskej volejbalovej federácie (SVF) Ľubor Halanda na správu o úmrti tejto športovej legendy reagoval slovami: „Sme všetci veľmi smutní. Bohumil Golian bol veľkou osobnosťou. Sám sa angažoval vo volejbalovom hnutí, poznal všetky reprezentačné tímy, zvlášť fandil mužskému. Bol pre hráčov obrovskou morálnou oporou. Vlani v septembri pricestoval do Prahy na majstrovstvá Európy mužov a tešil sa zo skvelých výsledkov nášho výberu. V novembri pár dní pred jeho úrazom bol v Poprade na predkvalifikačnom turnaji mužov o postup na olympijské hry. Na tieto podujatia cestoval sám vlakom, bol na svoj vek v ohromnej fyzickej i mentálnej kondícii. O to bolestnejší je pre nás jeho odchod. Bol som ho navštíviť v nemocnici deň po vyhlásení výsledkov ankety Športovec roka. Keď som mu oznámil, že najlepším kolektívom sa stali volejbalisti, prejavil veľkú radosť. Komunikoval v tom čase iba očami, ale bolo jasné, že ho správa potešila. Je to pre nás obrovská strata.“
Tak sa Bohuš Golian zapísal do mysle tých, čo ho poznali a sledovali jeho bravúrne výkony pod vysokou sieťou.