Najvyššie kládol záujem vlastného národa


lobl štvorecBratislavskú jeseň, ktorá predznačila pražskú jar

Marián TKÁČ

V tomto roku uplynú dve okrúhle výročia trochu zabúdanej osobnosti našich dejín – Eugena Löbla. Narodil sa pred 105 rokmi 4. mája 1907 v židovskej rodine v Holíči a umrel pred štvrťstoročím – 8. augusta 1987 v New Yorku.

E. Löbl bol vzdelaný obchodník; študoval na Vysokej škole zahraničného obchodu vo Viedni, tam sa zoznámil so svojou manželkou, s ktorou mal syna. Druhú svetovú vojnu prežil v Londýne a po nej sa vrátil domov. Do septembra 1949 bol námestníkom ministra zahraničného obchodu, vtedy ho zatkli, tri roky pretrpel vo vyšetrovacej väzbe a 20. – 27. novembra 1952 ho Štátny súd v Prahe odsúdil za velezradu, vyzvedačstvo a sabotáž na doživotie. Mal viac šťastia ako Vladimír Clementis či Rudolf Slánsky a ďalší deviati, ktorých v tom istom procese odsúdili na trest smrti. Zo štrnástich, vtedy odsúdených boli jedenásti Židia. Ako vidieť, s ich prenasledovaním sa neprestalo ani po druhej svetovej vojne. Po tom, čo Löbla 24. mája 1963 rehabilitovali, nevrátili mu post námestníka ministra zahraničného obchodu, stal sa riaditeľom krajskej pobočky Štátnej banky v Bratislave.

Löbl-Eugen MSVEDECTVO DOBY

V roku 1968 vydal knihu Svedectvo o procese. Stojí za prečítanie. Sú v nej opísané spôsoby vedenia politických procesov v 50. rokoch minulého storočia. Löbl vysvetľuje, ako bolo možné, že on a iní kydali na seba samé lži, priznávali sa k tomu, čo nikdy nevykonali, kládli hlavy pod gilotínu. Ako ich „lámali“?

„V skutočnosti je to geniálne jednoduchá metóda,“ píše, „nebili ma, nesmel som však sedieť, ale len stáť celých šestnásť hodín denne, a potom najväčšie bolesti som cítil, keď som si ľahol, náhla zmena tlaku na nohy spôsobovala také šialené bolesti, že som obyčajne až kričal.“ V noci ho budili každých desať minút, musel sa postaviť do pozoru a hlásiť: „Vyšetrovanec číslo štrnásť sedemdesiattri hlási: stav jeden vyšetrovanec, všetko v poriadku.“ Strava bola slabá, do polievok z času na čas primiešavali drogy, fingovali popravy. Súdne pojednávanie bolo vykúpením, a tak on aj iní naučili sa naspamäť vopred vypracované odpovede a na verejných procesoch sa potom „priznávali“ k neuveriteľným veciam. Bolo to ako absurdné a tragické divadlo. Všetko bolo zrejmé vopred, aj rozsudky, ktoré pripravovali sovietski poradcovia, „učitelia“, ako ich nazval. Nie, nedalo sa inak. Len raz skúsil odvolať „priznané“ a celá tortúra sa opakovala. „Akýkoľvek rozsudok sa mi videl vykúpením.“

V ZÁUJME REPUBLIKY

Löbla odsúdili za to, že pri rokovaniach so Sovietskym zväzom zastával ekonomické záujmy Česko-Slovenska, chcel napríklad, aby sa náš urán predával za svetové ceny, lebo za také ceny predávali sovieti nám pšenicu.

Po rehabilitácii nechcel byť len „radovým“ bankovým riaditeľom, angažoval sa aj spoločensky, na druhom poschodí novej bankovej budovy na Gorkého ulici ho vyhľadávali zaujímaví návštevníci: domáci, ale i zahraniční novinári, kládli mu otázky a dostávali na ne vyčerpávajúce odpovede. Medzi návštevníkmi boli aj dávnejší priatelia – Gustáv Husák a Laco Novomeský, ale aj Josef Smrkovský. Aj keď ho to stálo veľa času, Löbl nikoho neodmietol.

V roku 1967 mu vyšla kniha Úvahy o duševnej práci a bohatstve národa, ktorá sa rodila počas väzenia. Husák v oslavnom článku k jeho šesťdesiatke (Kultúrny život č. 19/1967) konštatoval, že Löbl „nedá si pokoj ani v šesťdesiatke, keď – ako sa hovorí – mal by človek už mať rozum a nerobiť si nepríjemnosti. Papuče na nohy a na mozog, poberať dôchodok, mať dáku fušku a hrdo vegetariánsky žiť zo spomienok“.

Löbl v istom zmysle pripravoval „bratislavskú jeseň“ v roku 1967, ktorá predznačila „pražskú jar“ 1968. Mal vraj vlastnú informačnú sieť, ktorá siahala do najvyšších politických kruhov; pri odvolávaní Novotného z funkcie prvého tajomníka KSČ mal údajne každých päť minút správu o vývoji situácie.

ŽIVOT V EMIGRÁCII

Po auguste 1968 emigroval a zvyšok svojho života prežil za hranicami rodnej krajiny. Mal svoje skúsenosti so sovietmi. V zahraničí sa vždy spájal s rodákmi, cez vojnu s Clementisom, po roku 1968 so Štefanom Romanom – takými odlišnými mužmi! Zakotvil napokon pri najbohatšom Slovákovi na svete a stal sa hlavným národohospodárskym odborníkom Svetového kongresu Slovákov. Spoločne napísali knihu Zodpovedná spoločnosť o akejsi novej či tretej ekonomickej ceste. Vyložili v nej iné postupy, ako predpokladá kapitalizmus i socializmus. Jej základným prvkom je angažovanie sa štátu do podpory rozvoja ekonomiky formou vládnych pôžičiek (namiesto dotácií) v časoch, keď sa to bez zásahov štátu nedá. Sprostredkovali by ich za minimálny úrok banky. Vyslovil sa za deficitné financovanie z rozpočtu s podmienkou, že rozsah schodku nebude vyšší ako rozsah vládnych investícií, čo by nemalo mať žiaden inflačný vplyv. Pokúšal sa teoreticky načrtnúť, čo je sociálne orientovaná trhová ekonomika.

ZA SLOVENSKÝ ŠTÁT

Pokúšal sa dostať do Hlasu Ameriky, no jeho ponuku odmietli – prekážala im jeho národná cesta? Predpovedal totiž zánik Česko-Slovenska a angažoval sa za vznik nového slovenského štátu. O tom prvom z rokov 1939 – 1945 sa vyjadril takto: „Musíme otvorene povedať, že slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a maďarskou okupáciou. Slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bol to šikovný spôsob, ako vedeli využiť situáciu pre seba. Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby.“

Tak ako mal slovenský národ smolu, že jeho pokusy o štátnosť narážali na nepochopenie a neúspech a že jeho prvý štát v moderných dejinách zapadol do dramatického obdobia svetových dejín, ktorým „velil“ Hitler a hneď po ňom Stalin, mal aj svojich statočných členov, medzi ktorých patril aj Eugen Löbl.

Ukončíme rozprávanie o ňom jeho vlastnými slovami: „Ukázalo sa, že platí stará pravda, a to v každej politickej konštelácii. Ak sa akýkoľvek iný záujem nadraďuje nad záujem vlastného národa, vzniká lavína tragédií, ktorej rozmery nemožno určiť práve tak, ako nemožno predvídať konkrétne formy tejto tragédie.“

 



Pridaj komentár