Národ, ktorý sa sám neopúšťa, nebýva opustený!


Martin Hamuliak bol aktívny podporovateľ slovenskej kultúry a literatúry                

Národ, ktorý sa sám neopúšťa, nebýva opustený!

Text a ilustrácia: Helena RUSNÁKOVÁ

Zapísal sa na samý vrch dlhého zoznamu známych osobností slovenskej literatúry a slovenskej histórie. Do povedomia vošiel najmä ako zakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne. Vydal štyri ročníky almanachu Zora a Básne Jána Hollého. Súčasníci, ale aj slovenská história si ho pripomínajú ako mecéna slovenskej literatúry – podporovateľa vydania niektorých diel a zberateľa pamiatok slovenskej literatúry.

Narodil sa 19. apríla 1789 v Oravskej Jasenici. Jeho otec Martin Hamuliak pochádzal z Námestova a matka Anna Katarína, rod. Vrliaková, zo Slanice. Základnú školu navštevoval v Námestove. V rokoch 17991804 študoval na gymnáziu v Budíne, 1824 –1806 filozofiu v Jágri (Eger, Maďarsko). Od začiatku roku 1807 do februára 1810 bol Hamuliak kancelarista pri prefektúre oravského panstva. Od 1. marca do februára 1812 bol tajomníkom u grófa Pavla Szapáryho. Roku 1812 zložil odborné skúšky na Právnickej akadémii v Bratislave.

Martin Hamuliak

Národovec Martin Hamuliak.

Od roku 1813 bol úradníkom Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne, Bratislave a Košiciach. Roku 1843 sa stal účtovným radcom pri uhorskej námestnej rade v Budíne. Roku 1853 odišiel na penziu do Námestova, kde žil až do smrti.

AKTÍVNY BERNOLÁKOVEC

           Napriek tomu, že väčšiu časť svojho života žil mimo slovenského prostredia, bol aktívnym podporovateľom slovenského kultúrneho života a slovenskej literatúry. Vo svojom okolí vzbudzoval lásku k slovenskému národu a k jeho reči, zaoberal sa zbieraním kníh, rukopisov a rôznych iných pamätihodností. Od začiatku 20. rokov 19. storočia účinkoval v národno-kultúrnej, organizačnej a literárnej oblasti ako vedúca osobnosť mladej bernolákovskej generácie sústredenej v Budíne a v Pešti. Bol za to, aby slovenské deti mali možnosť vzdelávať sa vo svojom materinskom jazyku.

Ako zmýšľal o slovenčine, dozvedáme sa z listu, ktorý 6. septembra 1827 napísal Pavlovi Jozefovi Šafárikovi : „Ja za to mám, že by sme vo vzdelávaní našincov ďalej zašli so slovenskou materčinou: aspoň väčšia masa ľudu by k žiaducemu cieľu spolu kráčala. Mnoho, veľmi mnoho bratov máme, ktorí o češtine ani počuť nechcú a slovenské, číroslovenské knižky by radi čítali, keby jich mali. Maďarčinou nás veľmi núkajú, mládež naša z väčšej stránky – zvlášť študujúca – prívalu nevyhybuje, rada ženie sa s ním, nemčina smeje sa tuším potichu, svoje si myslí, a podporu, keby jej potrebná bola, ľahko nájde, úbohá slovenčina od svojich zanechaná, bez potešenia leží. Čože bude z nášho ľudu? Ponížený, poddaný, odpovedám, ale s tým ani Bohu, ani kráľovi, ani vlasti neprospeje. Ba smiem povedať, ani len poddaným dobrým nebude. V materčine len, tuším možno účinkovať jak na srdce, tak na rozum, v materčine len možno o povinnostiach a pomaly i o právach svojich naučovať prostého človeka, väčšiu masu ľudu, o ktorú starosť mať slušno... I ja v jednote literatury (s príbuznými ) zakladám nádeju jej prospechu, mám však za to, že jako vôbec vlastnej matky mlieko najlepšie dieťaťu slúži: národnosť našu pred maďarčinou a jakoukoľvek cudzinou ochrániť ju a s ňou našich vzdelávať najistejšie materčinou môžeme...“

EDITOR A INICIÁTOR

V tom istom období sa Hamuliak s Čechom Trnkom snažil v Budíne o založenie novín Budínsky priateľ pre Slovákov. Úsilie o vydanie novín stroskotalo pre nedostatok potrebných financií. To však Hamuliaka neodradilo. Roku 1834 jeho zásluhou vznikol Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Spoluzakladateľmi boli Jozef Bernolák – účtovný radca dvornej komory, Ján Herkeľ – právnik, Ján Koiš – notár , kňaz a básnik Ján Kollár, Dr. Anton Ottmayer – advokát, Dr. Martin Szuchányi – lekár.

Základné pravidlá Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej vypracovali v Pešti  prvý augustový deň roku 1834 v byte Dr. Szuchányiho. Prvým predsedom spolku sa stal Ján Kollár, podpredsedom M. Hamuliak a pokladníkom M.Szuchányi. Tu sa zrodila aj myšlienka vydávania almanachu Zora. Hlavným mottom almanachu bolo heslo: Národ, ktorý sa sám neopúšťa, nebýva opustený. Spolok vydal štyri ročníky almanachu Zora (1835, 1836, 1839, 1840 ). Počet členov spolku neustále narastal, čo prospievalo šíreniu slovenskej literatúry a upevňovaniu národného povedomia. Spolu s Kollárom založil roku 1826 aj Slovenský čitateľský spolok.

Martin Hamuliak počas svojho života nazbieral množstvo kníh a časopisov. Svoju knižnicu venoval ešte za svojho života 16. júna 1847 katolíckemu gymnáziu v Banskej Bystrici spolu so sto zlatými na zaopatrenie poličiek na knihy. Knižnica obsahovala 2 471 kníh, vyše 100 obrazov a máp.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.