Kam sme sa to dopracovali, alebo príbehy z dnešného Slovenska
Národ si zaslúži poznať vlastné dejiny
Anton HRNKO – Karikatúra: Peter GOSSANYI
Rok 1992 nebol ľahký. Slovensko nezadržateľne smerovalo k národnej a štátnej zvrchovanosti. Nie všetci sa však s tým zmierili. Významná časť slovenskej humanitnej inteligencie a najmä novinárskej obce sa postavila zúrivo proti. Jeden novinár odpor proti osamostatňovaniu Slovenska prejavil aj tým, že sa nechal zaradiť na kandidátsku listinu Strany maďarskej koalície, ktorej značná časť predstaviteľov vždy mala problémy s lojalitou voči Slovenskej republike a jej územnej celistvosti.
Čas bežal. Prednedávnom sme oslavovali 20. výročie samostatnej a suverénnej republiky. Ukázalo sa, že Slovensko sa dokázalo nielen udržať, ale aj primerane prosperovať. Dnes je rešpektovaným členom medzinárodného spoločenstva a ekonomicky napredujúcim štátom, ktorý úspešne dobieha západného suseda, čo bolo v predchádzajúcom postavení prakticky nemožné. A čo náš novinár J. Hrabko? Predchádzajúca vláda po vyčistení Slovenského rozhlasu a po etablovaní pani riaditeľky, ktorá si z koncesionárskych poplatkov urobila osobnú zlatú baňu, umožnila poblúdencovi, aby si v médiu, ktoré je platené daňovými poplatníkmi, „zriadil“ vlastnú reláciu. Nič proti, každý by mal dostať šancu. Človek by však od niekoho, kto takýmto spôsobom prejavil svoj vzťah k vlasti, čakal aspoň: Prepáčte, mýlil som sa. Ale kdeže! Pánko ďalej spochybňoval slovenský národ a slovenskú štátnosť a do relácie si pozýval takmer výlučne tých, čo dodnes neprežuli 1. január 1993. Vrcholom bolo, keď v relácii 1. februára 2013 pomenovali tých, čo sa zaslúžili o štátnosť „preskočvatristami“. Kam sme sa to, preboha, dopracovali, keď za peniaze tých, ktorí sa za vznik republiky nasadzovali a vlasť si vážia, mohol poblúdenec urážať zakladateľov štátu? Našťastie už zo Slovenského rozhlasu odišiel, samozrejme s bubnovaním o neslobode a cenzúre.
■ ILÚZIE A VEDA
Začiatkom 80. rokov minulého storočia zrušili v Slovenskej akadémii vied Ústav dejín európskych socialistických krajín (Údesk) a včlenili ho do Historického ústavu SAV. Spomínaný ústav bol ideologickým pracoviskom, kde zamestnanci podľa požiadaviek ÚV KSS vytvárali ilúziu internacionálneho priateľstva v rámci socialistického tábora. Medzi pracovníkmi Údesk-u bol aj D. Kováč, pisateľ rozprávok a kritik nemeckého imperializmu. Slovenské dejiny boli pre neho vzdialené ako dejiny Madagaskaru alebo inej exotickej krajiny. Onedlho po príchode do Historického ústavu SAV sa pochytil s predsedom Základnej organizácie KSS na pracovisku. My mladí či členovia strany alebo nestraníci sme sa postavili na jeho obranu, lebo útoky predsedu strany sme chápali ako pokračovanie normalizátorskej politiky a nechceli sme s ňou mať nič spoločné. Chceli sme robiť vedu, nezaujímali nás staré spory. Ak má niekto problémy – tvrdili sme – nech si to vedecky vydiskutuje a nech nepoužíva stranícke metódy, ktoré nám boli odporné. Aj s našou podporou spomínané útoky prežil a hneď po zmene v roku 1989 sme ho zvolili za riaditeľa Historického ústavu. A nestačili sme sa čudovať! Človek, ktorý nikdy slovenské dejiny poriadne neštudoval, ktorý im nerozumel a ani sa o to neusiloval, sa z noci na ráno stal najväčší odborník na ich posudzovanie z pozície „politickej korektnosti“. Ako jeden historik vtipne poznamenal, nestal sa slovenským historikom, ale modlou slovenskej historiografie. Z pozície „arbitra elegantiarum“ posudzuje, čo je v slovenskej historiografii platné a čo platné nemôže byť, o čom sa smie písať a o čom sa nesmie písať atď., atď. Z jeho úst sa dozvedáme – hoci neprečítal asi ani jeden dokument a nenapísal o veci ani čiarku – kto bol Svätopluk, prečo nebol kráľ, prečo Slováci nemali predkov, ba že vlastne ani neexistovali, lebo boli len Spišiaci, Liptáci, Oravci atď. Hoci o problematike písania historických mien nemá ani šajnu a ani sa nesnažil prečítať kilogramy príslušných odborných štúdií, presne vie, ako by to malo byť (samozrejme po maďarsky)...
Aj keď 90 percent slovenských historikov má na národnú históriu iný názor, ako prezentuje D. Kováč, pre tlač v cudzích rukách je jeho názor ten, ktorý je jediný prípustný. Naposledy sa vyjadril k tomu, čo má, čo nemá a čo nesmie robiť Ústav pamäti národa. Nepamätám si, žeby niekedy mimo plánu hlavných úloh (to bol však vládny program) ÚV KSS nariaďoval Historickému ústavu, čo má robiť, resp. čo majú alebo nemajú historici skúmať. Kam sme sa to dopracovali?
■ NOVÝ KÁDER
Písal sa 16. november 1989. V Historickom ústave SAV zasadala Základná organizácia KSS. Okrem iného bolo na programe aj prijímanie nového člena strany. O túto poctu sa v predvečer pádu komunizmu usiloval mladý „štréber“ R. Holec. To, že bol čechoslovakista, sme vedeli, ale že sa z neho vykľuje aj maďarón, sa nám ani nesnívalo. Keď sa začali revolučné zmeny po 17. novembri 1989, všetci sme ich nadšene privítali bez ohľadu na to, kto bol alebo nebol v KSS. Len jedna osoba okrem skalných stúpencov marxizmu-leninizmu a bývalých normalizátorov sa správala ináč. Novoprijatý komunista šíril okolo seba oheň a síru, nadával nám do zradcov a zapredancov a vyhrážal sa nám príkladnými trestami. Jeho poblúdenie však trvalo len krátko. Už v marci 1990 bol zorientovaný a vedel, proti čomu má vystupovať – proti emancipácii slovenskej historickej vedy od českej a proti výkladu histórie zo slovenského pohľadu. A treba povedať, že to bola a ako sa zdá na Slovensku stále je činnosť, s ktorou sa dá uživiť a pri ktorej sa možno stať aj profesorom na prvej slovenskej univerzite. Aj on, aj keď spracovával hospodárske dejiny za dualizmu a o Svätoplukovi nenapísal ani riadok, je pre noviny typu Sme, ale dokonca aj pre Pravdu autorita, ktorá si dovolí a má odvahu polemizovať s názormi prof. M. Kučeru alebo prof. R. Marsinu či mnohých ďalších renomovaných slovenských historikov. A navyše, s touto biografiou si dovoľuje druhých historikov kádrovať, že boli komunisti, že pracovali v takom alebo onakom pracovisku. V akom štáte na svete sa za peniaze daňových poplatníkov dá získať profesúra „vedeckou“ prácou spochybňujúcou históriu národa a obhajujúcou politiku bývalých utláčateľov? Kam sme sa to dopracovali!?
■ OD BARIÉRY K BARIÉRAM
Osemdesiate roky minulého storočia boli obdobím, keď komunistický režim už strácal boľševickú údernosť a nestíhal kontrolovať všetky oblasti života. Preto sa sústredil na tie podstatné a menej dôležité sledoval len veľmi povrchne. V historickej vede sa opäť dalo slobodnejšie bádať a postupne sa obnovoval aj slovenský národný pohľad na minulé deje, ktoré sa predtým mohli vysvetľovať len z pozície „marxistického“ čechoslovakizmu. Historici sa slobodnejšie vyjadrovali aj k háklivejším otázkam, ako bol trebárs režim prvej Slovenskej republiky. Už nebolo treba používať hanlivé prívlastky ako tzv., klérofašistický štát a podobne. Vznikali diela, ktoré vedeckou metódou, nie prokurátorsko-sudcovským slovníkom a metódami päťdesiatych rokov analyzovali podmienky na Slovensku v rokoch vojny, zástoje jednotlivých činiteľov atď. Od zmien z roku 1989 sme očakávali, že odstránia všetky bariéry skúmania a už nijaká uniformovaná ideológia nebude brániť slobodnej vedeckej práci. Z podnetu SNR bola v lete v roku 1990 konferencia o J. Tisovi, na ktorej sa stretli tak bývalí marxistickí, ako aj exiloví historici, aby slobodne diskutovali o problematike. Od roku 1989 to bolo jediné takéto podujatie, na ktorom sa sine ira et studio hovorilo o období druhej svetovej vojny bez ideologickej predpojatosti. Dokonca aj dnešní strážcovia politickej korektnosti boli ochotní načúvať argumenty druhej strany. Žiaľ, nič také sa už nezopakovalo. Vývin po roku 1989 ukázal, že Slováci nechcú opakovať chyby minulosti, ale v demokratických podmienkach si chcú založiť vlastnú, suverénnu štátnosť. A tento program sa vymedzil tak proti pražskému centralizmu, ako aj izolacionistickému nacionalizmu. Samozrejme, demokratický program smerujúci k slovenskej štátnosti bol tŕňom v oku všetkým jeho nepriateľom. Preto mu bolo treba nasadiť psiu hlavu. Darmo bude F. Gál označovať zakladateľov modernej slovenskej štátnosti prívlastkami nehodiacimi sa do slušných úst, ale bol to práve on, ktorý po tom, čo sa zjavila myšlienka samostatnej slovenskej štátnosti, prvý vyhŕkol zo seba: „To by bolo strašné!“ A hneď ju začal aj predpojato spájať s koncentrákmi a holokaustom. Ako keby Slováci boli nejaké obludy, ktoré musia byť priviazané na reťazi, lebo ak by sa jej zbavili, určite by rozpútali najväčší armagedon v dejinách ľudstva. Odvtedy neboli možné akékoľvek pokusy o objektívny pohľad na roky prvej Slovenskej republiky, lebo nepriatelia slovenskej samostatnosti práve týmto obdobím mlátili Slovákov ako kladivom. Cieľ bol jasný: znemožniť slovenskú samostatnú štátnosť historicky. Nakoniec mal človek dojem, že nie Hitler, ale Slováci rozpútali druhú svetovú vojnu, nie Hitler, ale Slováci vymysleli aj boli strojcami holokaustu... Niekedy sa mi vidí, že sa opakuje scenár z 50. rokov, keď sa rozpútal ďalší boj proti „slovenským buržoáznym nacionalistom“. Kam sme sa to dopracovali?
■ SPRAVODLIVÝ MEDZI KRVILAČNÝMI
Keď sú vášnivé spory o minulosť, nejde v prvom rade o minulosť, ale o súčasnosť a budúcnosť. To, že dnes o slovenských dejinách hovoria na verejnosti okrajoví historici z pozície ako neprajníci slovenskej suverenity, že sa všetkých objektívnych historikov usilujú zastrašiť a ukričať novinári z denníkov ako SME, Nový čas a pod., ktoré bohvie komu slúžia..., preto treba dať do súvislosti s oslavou horthyovského špióna, iredentistu a fašistu J. Esterházyho v tých istých periodikách ako jediného spravodlivého medzi „krvilačnými Slovákmi“. To vôbec nie je náhoda. Ak si dakto myslí, že týmto pánom ide o pravdivý výklad slovenských dejín, je na hrubom omyle. Ide im predovšetkým o morálnu diskreditáciu Slovákov ako národa, o to, aby sa cítili byť vlastnými dejinami znechutení. Ide im o to, aby zo Slovákov stvorili bezdejinnú masu bez vlastnej kolektívnej vôle. Práve preto im prekáža slobodný, bezpredsudkový pohľad na slovenské dejiny, preto akýkoľvek názor vybočujúci z ich fixnej predstavy historicky bezvedomého Slováka pranierujú div nie ako zločin. Je tragické a sebabičujúce, že sa to deje za naše peniaze, na ústavoch a inštitúciách platených z našich daní. Naďalej sa ukazuje, tak ako to bolo za Uhorska alebo za Česko-Slovenska, že sa u nás viac vypláca byť v žolde a kydať na slovenský národ, ako preň pracovať.
Kde sú myšlienky z roku 1989, ktoré žiadali slobodu vedeckého bádania? Ako je možné, že si nejaká menšina uzurpuje právo druhým brániť slobodne interpretovať naše dejiny. Ako je možné, že niekto má tú drzosť vyžadovať ako v 50. rokoch unifikovaný názor na našu minulosť? Ak potrebujeme obraz o slovenských dejinách, aký vyprodukuje nejaký „perohryz“ v SME, na čo sú nám draho platení historici? Kam sme sa to dopracovali?
■ VEĽKÝ ODKRÝVAČ
V každej spoločnosti sú ľudia, ktorí si za životný cieľ v mene ideologickej čistoty stanovia prenasledovanie ináč zmýšľajúcich, inak konajúcich, skutočných alebo domnelých nepriateľov vlastnej predstavy o svete. Savonarola, Fouché, Dzeržinskij... Dejiny sú plné podobných existencií, ktoré si oslobodenie spod útlaku nepredstavujú ako oslobodenie celej spoločnosti, ale ako vlastnú slobodu prenasledovať druhých. Nie síce takého rozmeru ako menovaní, ale aj na Slovensku sa nám pritrafila podobná existencia. Keď sa ju nevyplácalo udržiavať v aktívnej politike, lebo odpudzovala voličov, zriadili jej na to sinekúru s vysokým platom a možnosťou si privyrobiť napríklad 2 milióny českých korún. Lenže Stvoriteľ veci zariadil ináč. Povolal si ho k sebe a sinekúra zostala prázdna. Avšak napriek tomu sa zapísal do dejín ľudstva jedným nepopierateľným prvenstvom. Za celých päťtisíc rokov existencie štátu bol prvý a možno aj posledný, ktorý rozkryl spravodajskú službu vlastného štátu a zverejnil jej štruktúry, spôsoby činnosti i mená jej spravodajcov. Ako hovoria Česi: Cesty Páně jsou nevyspytatelný. Na čelo Úradu zriadeného ako sinekúra, poprípade ako nástroj škandalizácie a vydierania politických odporcov, sa dostal človek, ktorý – keď už bral plat –usiloval sa aj niečo konkrétne urobiť. Za roky šéfovania vytvoril pracovisko, ktoré bolo skutočne hodné svojho mena. Začali sa študovať pramene a dostavili sa aj výsledky, ktoré nepasovali do obrazu „morálne nehodného Slovenska“. Samozrejme, pravda oči kole, tak sa opäť rozpútali kampane dedičov (niekedy aj priamych) lovcov na buržoáznych nacionalistov z 50. rokov. V ich podaní publikovanie historického prameňa, objektívnej vedeckej štúdie je propagovanie alebo dokonca oslavovanie prvej Slovenskej republiky, jej predstaviteľov atď., atď. Nie, pravda nikdy nie je oslavou. Pravda je vždy len pravdou! Ak sa niekto mýli, treba mu to vyvrátiť vedeckou diskusiou – a nie pohonom v tlači ako v blahej pamäti za Bacílka, Urválka a podobných. Kam sme sa to dopracovali?
■ PRAVDA A ZÁUJMY
Politická moc nemá suplovať historikov. Preto sa aj čudujem niektorým poslancom, že sa do takýchto diskusií dali zatiahnuť. Je však psou povinnosťou politikov v demokratických pomeroch strážiť slobodu vedeckého bádania. Nie sú večné pravdy! Sú len večné záujmy! Záujmom slovenského národa a občanov Slovenskej republiky je aj poznanie vlastných dejín. Nech pracujú všetci – Kováč aj Vnuk, Holec aj Mrva, Kamenec aj Ďurica... Len nech, preboha, medzi sebou diskutujú, nie však prostredníctvom politikov či ako aktéri politických kampaní a sprostredkovane cez novinárov. Tadiaľto cesta k poznaniu nevedie! Preto by sa aj ÚPN mal zmeniť na vedecko-výskumné centrum, jeho riaditeľ by mal mať primeraný plat k ostatným riaditeľom rovnakých inštitúcií. A správna rada, ktorá je do neba volajúcou sinekúrou pre nič nerobiacich (nefachčenkov), by sa mala zmeniť na vedeckú radu. A treba pracovať! Vedecky! Národ si zaslúži poznať vlastné dejiny, nie „výpotky“ polovzdelaných novinárskych propagandistov. Je to skrátka proti elementárnym záujmom národa, ak sa slovenské dejiny difamujú, prekrúcajú a takýmito prekrútenými dejinami sa následne národ bičuje! Už dvadsať rokov tu panuje nenormálna situácia, že správcovia verejnoprávnych médií nepripúšťajú do programov slobodnú diskusiu o našich národných dejinách. Čoho sa boja? Respektíve, kto má z takejto slobodnej diskusie strach ? Ako keby to, že sa Slováci zaujímajú o vlastné dejiny, bol prejav nejakého temného zámeru. Nežijeme predsa v stredoveku!