Naša samostatnosť nebola bez obetí


KOMENTÁR

Naša samostatnosť nebola bez obetí

Eva ZELENAYOVÁ

Pri ceste do Hlohovca v obci Šulekovo sa ukrýva skvost architekta Dušana Jurkoviča – pamätník martýrom Viliamovi Šulekovi a Karolovi Holubymu. Zatiaľ sa nerozpadáva. A povaľujúce sa prázdne fľaše i ohorky z cigariet naznačujú, že nie je opustený. Napokon, nachádza sa v blízkosti frekventovanej čerpacej stanice. Obidvoch mladých národovcov v októbri 1848 na tomto mieste obesili. Šuleka aj Holubyho vymenoval Hurban za komisárov práve v tom čase ustanovenej Slovenskej národnej rady. Zúčastnili sa aj na Slovenskom povstaní za národné požiadavky, čo uhorská moc posúdila ako buričstvo, za čo bol trest smrti. Správanie sa budapeštianskych hegemónov v roku 1848 náramne pripomína správanie sa pražských o sto rokov neskôr...

Rok 2013 je jubilejným rokom mnohých, národne významných udalostí. Uplynulo už stošesťdesiatpäť rokov od prvého verejného politického vystúpenia Slovákov, keď sa skupina vlastencov pod vedením Štefana Marka Daxnera a Janka Francisciho 10. mája 1848 stretla v Liptovskom Svätom Mikuláši a v kúpeľoch Ondrašová pred zhromaždeným národom predniesla Žiadosti slovenského národa. Už 16. septembra 1848 Štúr, Hurban a Hodža založili Slovenskú národnú radu, aby presadzovala Žiadosti slovenského národa. Štúr 19. septembra toho istého roku v mene SNR   oficiálne vypovedal poslušnosť maďarskej vláde a vyzval Slovákov na boj za vlastnú slobodu a nezávislosť. Napriek okrúhlemu výročiu týchto odvážnych činov nekonali sa žiadne štátne oslavy. Pri Múzeu SNR v Myjave si ako každý rok aj tohto roku udalosti revolučného roku 1848 pripomenuli   členovia Slovenskej spoločnosti inteligencie Korene.Vznikom Česko-Slovenskej republiky sa zápas o národnú svojbytnosť neskončil. Naopak. Pražské vedenie štátu ignorovalo Pittsburskú dohodu a neumožnilo Slovákom rovnoprávne postavenie v štáte. Útočilo na kresťanské cítenie národa, správalo sa k nemu ako v dobytej kolónii. Bránilo slovenským národovcom informovať cudzinu o postavení Slovákov v štáte, vytváralo pôdu na konflikt. Až 6. októbra 1938 nastal okamih, keď v Žiline bola vyhlásená autonómia Slovenska. Odvtedy uplynulo sedemdesiatpäť rokov. Kto si tohto roku pripomenul túto významnú udalosť v dejinách slovenského národa? Nekonali sa nijaké štátne oslavy, spomienka v Žiline mala lokálny charakter, akoby sa ani netýkala celého Slovenska. Kto si v marci pripomína vznik Slovenskej republiky v roku 1939, je tak ako v minulosti označovaný za pravicového extrémistu či klérofašistu. Slovník našich vládcov preberá oficiálna propaganda aj po dvadsiatich rokoch od vzniku samostatného štátu. Dokonca horlivejšie než za režimu, ktorý sme zákonom odsúdili ako zločinný. V médiách takmer výlučne dostávajú priestor ľudia, ktorí bytostne nenávidia vlastný štát. Ľudia bez identity, hodnotovo prázdni, egoistickí karieristi.

Oficiálny prístup štátnych reprezentácií k národno-emancipačnému posolstvu, k jeho nositeľom i obetiam sa vyznačuje nezáujmom ba až nepriateľstvom. Spolky nadväzujúce na pamäť národa sú vytláčané z verejného života i médií. Sú hanlivo nálepkované, zosmiešňované, zatracované ako okrajové. Spomínať na Slovákov, ktorí po vojne položili život za obnovu slovenského štátu, sa v našej slobodnej, demokratickej, pluralitnej krajine rovná spáchaniu spoločenskej samovraždy. Za zázrak môžeme považovať fakt, že do preambuly Ústavy Slovenskej republiky sa dostal odkaz na cyrilo-metodské dedičstvo. Faktom je, že nezostala bez kritických pripomienok najmä politikov maďarskej národnosti.

Cesta k slovenskej štátnosti má svoju dlhú históriu. Boľavú i hrdinskú. Politické reprezentácie po roku 1993 majú tendenciu vystupovať na verejnosti, akoby sa slovenská štátnosť začínala práve nimi. Bez odvahy pozrieť sa do minulosti a vzdať úctu martýrom národa. Lenže bez poznania minulosti, nech je akákoľvek, nemôže vzniknúť národné povedomie. Predseda SSI Korene Viliam Hornáček pri tohtoročnej spomienke na udalosti z roku 1848 v Myjave vyslovil želanie, „aby tento rok bol posledným rokom našej národnej ľahostajnosti a nezodpovedného mlčania kompetentných a stal sa rokom prerodu slovenskej spoločnosti na náročný, aktívny a zodpovedný národ“.                                                                                                        

 



Pridaj komentár