Nedopusťme znásilňovať pravdu


Roman MICHELKOKOMENTÁR

Roman MICHELKO

Ak si niekto hlúpo a naivne myslel, že (tu v strednej Európe) žijeme v demokracii, tak po českej prezidentskej kampani musel z tohto sna precitnúť. Ukázalo sa, že česká pravica alebo inak „boľševici na pravici“ sa od svojich prednovembrových súdruhov takmer v ničom nelíšia. Český národ sa ocitol v extrémne polarizovanej spoločnosti, kde vyslovenie svojho názoru vedie k ťažkým sankciám. Mimochodom, mnohé mediálne artefakty z českej prezidentskej kampane sa „zhodou okolností“ ponášali na prezidentský boj medzi Gašparovičom a Radičovou. Že by ich režíroval rovnaký režisér...?

Okamžitý „vyhadzov“ obľúbeného herca Martina Dejdara zo seriálu Zdivočelá země len za to, že si verejne dovolil vysloviť podporu Milošovi Zemanovi, nás vracia do čias zenitu normalizácie. Je skutočne povážlivé, ak „pravdoláskaři“ používajú metódy železného Felixa. Čo máme od týchto – aj našich slovenských – „kovaných demokratov“ čakať v budúcnosti? Na to, že „slušné“ médiá kopú len na jednu bránku, že ich šéfredaktori bezostyšne vyzývajú svojich čitateľov, aby volili jediného odporúčaného kandidáta, sme si už dávno zvykli. Čo súdnejší ľudia z tohto tábora, napríklad Martin Šimečka, sami cítia, že to nie je celkom kóšer. Médiá „slušných“ sa už dávno odnaučili hľadať pravdu. Vo svojej arogantnej povýšenosti si pritom ani neuvedomujú, že na rozdiel od politikov nemajú žiadnu legitimitu. Neprešli vyhňou volieb, neboli prekádrovaní zo všetkých strán, a preto ich bohorovné hlásanie „zjavených“ právd by mohlo pôsobiť komicky, ak by predsa len nemali silu tak znechucovať a otravovať ovzdušie v spoločnosti. Čo od nich teda môžeme ešte čakať? Budú sa znova zhotovovať čierne listiny, kto smie a kto nesmie byť v televízii? Znova sa budú ľudia prenasledovať pre názor? Kde sme sa to dostali? Budeme mať znova doma iný názor ako na verejnosti? Nakoniec sám postihnutý Dejdar trpko konštatoval, že odteraz si svoje názory radšej nechá len pre seba... To je škandalózne!

V kategórii kádrovania a krágľovania máme aj na Slovensku majstrov, akým sa len tak niekto nevyrovná. Delenie Slovákov na „slušných“ a tých ostatných zaviedla do našej spoločnosti kandidátka na prezidenta Iveta Radičová. Absolútna neúcta k prezidentovi, akákoľvek strata zábran pri likvidácii svojich názorových oponentov, kádrovanie za názor sa stalo integrálnou súčasťou našich dnešných dní. V kategórii oportunizmu vysoko triumfoval exriaditeľ STV Radim Hreha. Ako klasický karierista bez chrbtovej kosti vydal generálny zákaz zamestnávania všetkých, ktorí v priebehu svojej kariéry čo len na mesiac pracovali ako zamestnanci nejakej politickej strany. Ešte horšia je situácia v printových médiách. Tie každého, kto by chcel u nich čokoľvek publikovať, najprv hlboko prekádrujú a potom nastáva čas na previerkový rozhovor. Na skončenie spolupráce s mladým nádejným politológom či žurnalistom stačí napríklad, že jeden jediný raz niečo publikoval na webovej stránke chelemendik.sk. Previerkový pohovor spočíva v tom, že ak autor niečo publikuje na takejto stránke z mladíckej hlúposti, môže mu byť odpustené, ale ak to urobil vedome, tak mu už niet pomoci a na večné veky sa vyčlení z okruhu „slušných“ ľudí, ktorí môžu pracovať pre „slušné“ médium.

Čo nám teda ostáva? Určite nesmieme tento stav prijať ako nemenný. Aj keď naša cesta bude dlhá a ťažká, musíme vytrvať. Na rozdiel od druhej strany – „jediných držiteľov pravdy, výrobcov súhlasu či vlastníkov patentu na jediný správny názor“ – my musíme vytrvať. Nikdy nesmieme vzdať boj o hľadanie pravdy a nesmie nás zastrašiť, že druhá strana má v rukách akoby všetko – obrovské mediálne koncerny, množstvo prostriedkov, spupnosť a aroganciu. My máme len vedomie vlastnej pravdy, odvahu nenechať sa zlomiť a zastrašiť a pokiaľ sa to len trocha bude dať, aj verejne ju hlásať. A aj keď sa to možno nezdá, je to oveľa viac, než sa na prvý pohľad môže zdať. Nedopusťme, aby pravdu znásilňovali.



Pridaj komentár