KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Nepríčetné besnenie našich „najslušnejších zo slušných“, teda opozície, v súvislosti s rozhodnutím prezidenta Gašparoviča nevymenovať Čentéša na post generálneho prokurátora neprekvapuje. Nehovorím len o absolútne zvrhlej a z princípu absurdnej snahe obžalovať ho z vedomého porušenia ústavy, zarazila ma predovšetkým hrubosť a nechutnosť útoku tzv. „zabávača“ Grausa na tv.sme.sk.
Stavia to otázku, kde sú hranice kritiky či pseudopolitickej satiry, či vôbec existuje nejaká hranica, ktorá chráni verejného činiteľa pred útokom na jeho ľudskú dôstojnosť, alebo v mene politického boja je už skutočne možné všetko. Nakoniec, vždy to boli „najslušnejší zo slušných“, ktorí v tomto smere lámali všetky bariéry. Stačí spomenúť neskutočne oplzlý článok Petra Breinera, ktorý komentoval zriadenie povestného Dzurindovho televízneho koncentráku spôsobom, že tam internovaným žurnalistom „sa v podstate nič nestalo, akurát že majú žlté zuby od toho, ako ich mali v Mečiarovej ri.. “.
V kategórii frontálneho útoku na dno žurnalistickej žumpy Breinerovi statočne konkuroval „vraj“ zabávač Milan Markovič. Ten sa prejavil s primitívnym vulgarizmom. Vo svojom stĺpčeku sa obul do ženy političky v snahe zasiahnuť ju na ľudsky najzraniteľnejšom mieste. Ak by som sa pokúsil parafrázovať jeho stĺpček, nastolil v ňom otázku, čo ak sa v politike, resp. v parlamente, ocitne sprostá ženská a tá potom dáva všelijaké návrhy, ako tu hľa „ohrdnutá stará dievka, ktorá sa začala vehementne dožadovať poslaneckého prieskumu v Juhoslávii, keď zistila, že tam znásilňujú “. A aká bola reakcia našich „najslušnejších zo slušných“? Namiesto toho, aby jasne dali najavo takýmto „posmešníkom“, že prekročili všetky hranice a odsúdili podobné zvrhlosti, bratislavská „smotánka“ sa na niečom takom podlom úprimne bavila.
To, čo predviedol „vraj zabávač“ Graus na tv.sme.sk, sa podobným extrémnym oplzlostiam svojich „slušných“ súpútnikov s prehľadom vyrovná. V „skeči“ o uniknutej tajnej nahrávke o príprave novoročného prezidentského prejavu prekročil všetky medze. Vykresľovať hlavu štátu ako senilnú, slaboduchú a mentálne retardovanú osôbku, pre ktorú je schopnosť prečítať inými napísaný prejav nad hranicou schopností, je skutočne za všetkými hranicami. A to už ani nehovorím o ďalších „vylepšeniach“ tohto „zabávača“. Použitie análneho kolíka na zabezpečenie vyrovnaného držania tela prezidenta či fiktívny rozhovor s premiérom, ktorý bol okrem prvého slova celý vypípaný, pretože sa to len tak hemžilo tými najodpornejšími vulgarizmami, svedčí o tom, ako hlboko klesli naši „najslušnejší zo slušných“.
Úplne akceptujem, že všetci politici, vrátane prezidenta, sú kritizovateľní. Samozrejme, môžu byť aj objektom politickej satiry, ale všetko musí mať isté hranice. Tie hranice sú v tom, že aj prezident je človek a má svoju dôstojnosť a jeho oponenti a kritici by na to nikdy nemali zabúdať. Pamätám sa, že pred pár rokmi v časoch prezidentovania Rudolfa Schustera bol novinár Nového Času Aleš Krátky trestne stíhaný za hanobenie hlavy štátu. Vo svojom článku reagoval na prezidentov prejav, v ktorom ho vykreslil ako sebastredného narcistu, ktorý „keď sa vonku blýska, tak si myslí, že ho fotografujú “. Za tento článok bol súdne stíhaný a redakcia Nového Času mala zaplatiť pokutu. V reakcii na túto kauzu však potom paragraf o hanobení hlavy štátu z trestného zákona vypadol. Asi by to bolo v poriadku, ak by v našej spoločnosti bola aspoň tá najelementárnejšia miera slušnosti v opozičných médiách. Časť slovenskej žurnalistickej obce však ešte na pomery, keď hlava štátu nepotrebuje zákonnú ochranu pred hanobením, nedorástla.