Neobyčajný osud kysuckého drotára, SNN 48

Krutá epizóda veľkej drámy slovenského vysťahovalectva

Ján ČOMAJ

drotáriV Amerike bolo okolo roku 1900 vyše osemdesiat dielní a menších či väčších tovární považských, kysuckých a spišských drotárov.  Pracovali v nich nielen našinci, ale aj veľa iných prisťahovalcov, najmä Portoričanov. V New Yorku bolo tridsať dielní a závodov, na druhom mieste stálo Chicago, najrýchlejšie rastúce americké mesto.

Slovenské drotárske firmy úspešne pôsobili aj v Pittsburghu, kde už koncom devätnásteho storočia jestvovalo uzavreté slovenské sídlisko najmä vďaka aktivite pozemkového makléra Jozefa Ďuriša, pôvodom drotára. Na druhom konci kontinentu, v Los Angeles, bolo niekoľko drotárskych dielní a  moderná fabrička Pacific Cage and Screen Co., ktorú vlastnili Rovňan Jozef Babroš z Horevsia – stála na brehu Tichého oceána, ale v centre mesta mala svoju predajňu. Bol členom i donátorom 1. slovenskej katolíckej jednoty, ktorá vznikla v roku 1892 v San Franciscu.   Podnik prekvital a J. Babroš sa mohol venovať svojim športovým sklonom. Ako šesťdesiatšesťročný sa v roku 1969 so svojou plachetnicou Perspetual stal napríklad šampiónom Nového Zélandu. V máji 1973 mu mesto Los Angeles za jeho zásluhy udelilo plaketu Občan mesta.

K úspešným patrili aj Rácik, Pokrivecký, Cánik, pôsobiaci na východnom pobreží USA. Drotári Grnik a Ďuriš najprv zakotvili v San Franciscu, ale onedlho sa vydali ďalej a po rozličných okľukách si zriadili dielne v Buenos Aires a Rio de Janeiro. Známym drotárom bol aj Ján Rudinský, ktorý si zmenil meno na Rudy, nie preto, aby sa amerikanizoval, ale  antisemitské prostredie, v ktorom začal pôsobiť, považovalo ho vraj za poľského Žida.

Populárna bola Mičákova drotárska dielňa v San Franciscu, známym drotárom bol Chalupec, otec známej americkej filmovej hviezdy Poly Negri, firma bratov Berkovcov – Berko Brothers vo Filadelfii a i.

Po útoku na Pearl Harbur, keď sa USA rozhodovali naplno vstúpiť do druhej svetovej vojny a vyhlásili mobilizáciu, narukovali aj drotári – bratia Brodeckovci. Štefan bojoval ako tankista v Afrike i v Ardenách, Pavel slúžil u letectva. Po vojne si kúpili drotársku dielňu v New Yorku – vyrábali tu najmä tienidlá na lampy a úžitkovo-dekoratívne predmety pre domácnosť z drôtu denne dvanásť hodín, okrem nedele. Darilo sa im a po roku si kúpili už malú továreň na druhom konci amerického sveta v kalifornskej Santa Barbare. Tu akoby ich bol niekto preklial. Nedokázali konkurovať predvojnovým, dávno zabehaným drotárskym firmám. Fabričku po roku predali s tým, že sa vracajú na východné pobrežie, kde sa im darilo. Odlietali z Los Angeles. Do odletu mali dosť času. Kým Štefan odpočíval v parku, Pavol zašiel po nákup do supermarketu. Tu videl, ako jedna pani tlačí pred sebou kostru z detského kočíka, prispôsobenú na prevoz nákupu – na kostre kočíka mala primontovaný prútený kôš. Kôš na kolieskach! – vhuplo Brodeckovi do hlavy. Iskra v ňom navodila myšlienku vyrábať drôtené nákupné vozíky, ktoré by si kupujúci mohol tlačiť až na parkovisko k  autu a odtiaľ by vozíky zriadenci odtiahli späť do obchodného centra. Návrh rozkreslili, prihlásili na patentovom úrade a po získaní licencie začali vozíky vyrábať v novej newyorskej dielni. O šesť rokov postavili  modernú továreň v Englewoode.Drotári 2

Martin Chalan z Vysokej nad Kysucou za života preplával oceán dvadsaťšesť razy, tak často chodieval domov. Stal newyorskou osobnosťou – a nielen medzi krajanmi. Bol spoluzakladateľom podporných a kultúrnych slovenských spolkov sv. Matúša a sv. Anny, v New Yorku  v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia založil telovýchovný a vzdelávací spolok Sokol, ktokoľvek z krajanov, čo mal chuť pracovať a potreboval pomoc, mohol Chalana navštíviť. Ak ten zistil, že pred ním stojí poctivý chlap, ktorého len treba správne naštartovať, urobil to. Ak bol presvedčený, že tento človek je síce slušný, ale nepriebojný, snažil sa ho zamestnať alebo nájsť mu zamestnanie. Na špekulantov mal nos. Po prvej svetovej vojne firmu viedli jeho synovia. Jeden z nich si však zvolil policajnú dráhu. Po skončení akadémie sa John Planeta Challan stal policajným inšpektorom a dotiahol to až na riaditeľa policajného zboru New York – Centrum.   Pri príležitosti stých narodenín Martina Chalana 12. novembra 1953 newyorská radnica vyhlásila tento deň za Challanov slovenský deň a zásluhy nášho drotára o spoločenský život mesta, riešenie sociálnych otázok, rozvoj spolku Slovenská svornosť a vysokú kultúru malého podnikania ocenil newyorský starosta Impelleteri. Vyznamenanie prevzal syn Ján, policajný dôstojník na dôchodku. Nie všetkým sa však darilo. Svedčí o tom nasledujúci príbeh. Prvý ho opísal Vladimír Ferko vo svojej drotárskej biblii Svetom, moje, svetom.

na žilinskej stanici, keď vystúpil z vlaku, si ho ľudia všimli. Vysoký muž v pásikovom obleku a klobúku, dva lodné kufre, Amerikán, vraveli si ľudia. V tomto kraji vedeli oddávna rozlíšiť ľudí, odkiaľ sú alebo skade prichádzajú. Mocný dlháň vošiel do budovy, odložil si v úschovni batožinu a pohol sa k cestovným poriadkom. Ľudia si ho zvedavo obzerali. Staničný zriadenec ohlasoval príchody a odchody vlakov – do Bohumína, a Prahy, do Trenčína a Bratislavy, do Tatier a Košíc. Na Kysuce. Amerikán akoby bol hluchý. Ani pri jednom hlásení nezbystril pozornosť. Až neskoro večer, keď sa stanica vyprázdnila, vyzdvihol si svoju batožinu a nasadol na vláčik do Kysuckého Nového Mesta. Všimol si ho železničiar, čo končil službu. Potešil sa. Bude doma prvý, čo susedom oznámi, že R. K. sa vrátil!

Tak sa dedina už ráno dozvedela správu. A  pretriasala život R. K. od narodenia. Nezbedné chlapča, páru mu nebolo. Keď vyrástol, na pleciach odniesol dvojročnú jalovicu, čo si zlomila nohu. Zuze o rok-dva postavil najvyšší máj, aký si dedina pamätá. A čo Zuza teraz? A jej mužíček, čo sa skryje aj za mech krumplí? Aj jej dva razy napísal, aby čakala, ale potom celé roky nič! Prišiel sa len pozrieť či aj oženiť? Doniesol spoza mora majetok? Zostal taký veselý, dobrý a prívetivý ako zamlada? V oblôčkoch sa podchvíľou objavovali tváre žien a dievok, iba chlapa nikde. V ten deň sa dedina Amerikána nedočkala. Až v nedeľu ho zazreli v kostole. Sedel vzadu s rodičmi meravo, hľadiac do spevníka. Keď však vychádzal, nemohol sa susedom vyhnúť. Chlapi ho plieskali po pleciach, podávali ruky, sypali otázky. On sa len usmial, aj to akoby nasilu. Aká je Amerika? Aké zárobky? Našiel si tam dajakú? Všade na svete je tak, aj tak. Nie, ženu si nenašiel, zďaleka žena a zblízka pes, to nebýva dobré...

O pár dní sa však dedina voľačo dozvedela, či dovtípila. Drotárčinu zanechal, robil v horách. Agenti ich okrádali. Tak sa vrátil. Za doláre, čo priniesol, postaví chalupu. Pľac si vybral, aj zaplatil, na vŕšku. Bola to pravda, lebo začal kopať, kameň voziť, aj drevo zvážať. Prečo však tak ďaleko od ľudských obydlí? A čo sa s ním v tej Amerike porobilo? Dakedy bol samý smiech, teraz nerečie slovo! Keď prvý raz stretol Zuzu, pozdravil ju a ona očervenela ako paprika. Na jej muža ani nepozrel. Uplynuli tri roky, chalupa už dávno stála, keď mu otec s matkou našli Agnešu, smutné robotné dievča, zádumčivé ako jej ženích. Ešte aj svadba bola tichá. Aj deti prišli akosi potichu. Čosi sa tomu chlapovi muselo prihodiť, vraveli si muži v krčme a stareny na priedomiach, a ak sa ho niekto nesmelo na to opýtal, odpovedal na pol úst: – Staraj sa o seba! – Ak otázku dala žena, odpovedal o čosi miernejšie: – Každého život mení. A potom sa práve v krčme, do ktorej R. K. zašiel málokedy, opýta na to sused. Odvrkol mu: – Do mojej misy nehľaď! Neprišiel som sa spovedať! – A tresol na stôl, až sa poldecáky povylievali, plesol dvermi a odvtedy ho v krčme nik nevidel.

Tak roky cválali – a neobchádzali ani R. K. Bohatierska postava sa zhrbila pod ich ťarchou, čierna štica obelela. Hlboká vráska mu preťala čelo napoly, z vysokej jedle sa stal nachýlený hrab. K drotárčine sa nevrátil, ak drôtoval, len dačo okolo domu. Celý život nebol u doktora, len raz pri americkej kontrole, a zrazu sa mu olovo rozlievalo v žilách a vrece zemiakov ležalo na hrudi. Nepomáhalo svätené víno, čo mu žena podávala, ani odvar z bylín, ani zariekanie. Rozletel sa chýr – zle je s ním. Možno ešte týždeň... R. K. si vo chvíľach jasného vedomia premietal život. Prvé súkenné nohavice, ktoré dostal ako džarek, mu zodrali na ceste cez hory do Prahy slabiny do krvi. Ako mu ukradli krošňu, náradie, drôt aj trochu cínu a on sa dal k šintrom lapať po Prahe psov. Ako sa zmohol na nové kliešte, podbíjač, kladivko a z debničky, ktorá sa povaľovala na trhovisku, si zhlobil novú krošňu. Vandry po Nemecku. Hamburg, brána do amerického raja. Amerika, zem veliká! Ale že je až taká veľká, zistili, keď ich agent v prístave vzal za drevorubačov. Dal im dvadsať dolárov, najedli sa ako sedliaci na Kračún, vypili si a potom ich viezli celý týždeň do lesov až kdesi pri Kanade. Americké smreky padali ako špáradlá, lodička ich ani nestíhala odvážať na druhý breh jazera, ktorý nebolo vidno, výplata bude na konci a kráľovská, vravel im každý deň predák, pol roka im takto sľuboval, však im peniaze v týchto krkahájoch nechýbali, jesť i vypiť im dali. Potom ich odviezli hlbšie do pralesa, o týždeň prídu po nich – a bude výplata. A nechali im jedlo, pitie i pušku a strelivo, aby si niečo na spestrenie stravy odstrelili. Rúbali ako diví. Po týždni nik neprišiel. Po mesiaci nik neprišiel. Chlapi už vedeli, že ich oklamali a nechali tu skapať ako psov. Poslednými nábojmi strelili kuľhavého jeleňa, dva dni ho varili a jedli bez soli, keď sa konečne pohli kdesi na juh. Keď prechádzali horskou riekou, jeden chlap sa utopil. O dva dni ďalšieho, úplne vysileného, nechali s pečeným srnčím stehnom jeho osudu.Konečne našli opustenú farmu, kde na nich poštvali psov, divokejších ako vlci. Ušli, ukryli sa v húštine a zo vzdialenej ohrady ukradli tým farmárom býčka, žili z neho týždeň. Farmári im prišli na stopu a niekoľko dní ich prenasledovali. Potom vykradli inú farmu. A zasa jednu. Z uštvaných drevorubačov sa stala lupičská banda.

Do domu sa už schádzajú príbuzní a susedia, ako káže stará obyčaj. Chlapi sa mlčky lúčia, ženy chvíľami kvília, chvíľami sa modlia, preberajúc ruženec. Kňaz mlčí a umierajúci šepce svoju spoveď.Púšťali sa do čoraz väčších zbojstiev. Až prišiel ten vlak. Šéf nariadil, že má akýsi balík primontovať ku koľajniciam. Priviazal zápalnú šnúru k bleskovici. Opatrne strčil jej koniec do rozbušky, zubami ju stlačil, aby tam držala... Ostatní ležali v piesku pri trati. Zo zákruty vyšiel vlak.

Drotári 3Zavzlykal. Posledný plač chlapa. Skôr ston bez sĺz. Vzoprel sa. Nabral posledné zvyšky síl. Znova spustil ten film, odvíjajúci sa v hmlách pamäti. Strach mu vtedy zapchal uši. Ani nezačul výbuch. Videl len svätojánsky oheň, ktorý oslepil kraj. Nepočul rachot železa, rinčanie skla a nárek ľudí. Vozne sa vŕšia na seba. Banda sa vrhá medzi mŕtvoly a kvíliacich ranených. Berú všetko a všetkým. Vyrabujú poštový vozeň, vrecia peňazí pre pošty a banky... Nemôže kradnúť s nimi. Ujde! Hovorí to v noci sebe a ráno sa jednému zdôverí. Ten beží za šéfom. Päť koltov mu natrčia pred oči. Vyhovára sa, on len skúšal kamaráta, kdeže by ušiel! Po takom záťahu? V noci ujde. Presne tak, ako sa náhlil z Hamburgu do Ameriky, ponáhľa sa z nej. Z toho, čo mu šéf bandy pridelil z lúpeže, nakúpi za dva kufre a nechá si na dom. Aspoň dom musí postaviť. Na šífkartu nepotrebuje, domov bude hádzať uhlie pod kotly. Nevracaj sa, vravel mu kapitán. Po piatich takýchto plavbách spravím z teba riadneho námorníka, budeš mať krásny plat a uvidíš svet. Nechcem! Za nič na svete. Ja už len domov...!

– Tak sa to stalo, – povie potichu a kňaz mĺkvo kýva hlavou. – Tak sa to stalo.

Hlava na vankúši sa akoby trochu naklonila.

Z knihy Drotárska odysea,

ktorú tejto jesene ponúka na knižný trh

Vydavateľstvo Matice slovenskej

v bohato ilustrovanom i v bibliofilskom vydaní

 

 

 

 

 

                                      



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.