Ján SMOLEC - Nepoznal malé a veľké témy, ale iba človeka


J. Smolec štvorecJán Smolec bol všade, kde sa pripravovala pôda a podmienky pre slovenskú štátnosť

Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív, ll

Nedávno som sa stretla so skvelým slovenským maliarom Ondrejom Zimkom. Zvrtli sme reč na našich priateľov, na vynikajúce osobnosti slovenského národa. Tu sa Ondrej zamračil a povedal: „Toľkých vyznamenávajú a pritom tohto roku oslavujú mnohí významní Slováci osemdesiatku, no predstaviteľov štátu to nezaujíma.“ Ondreja Zimku som spoznala v redakcii REPUBLIKY.

 

Jeho pohotové kreslené komentáre dodávali denníku, ktorý si predsavzal chrániť slovenskú štátnosť, jedinečnú pridanú hodnotu. Šéfoval mu Janko Smolec, jeden z tých vzácnych Slovákov, čo v tomto roku oslávili osemdesiatku. A aj keď sa narodil vo Francúzsku, nestal sa francúzskym vlastencom ako iný Slovák – dnes šéfredaktor istého týždenníka – americkým.

Ján Smolec mal ohromný cit na výber spolupracovníkov, takže v REPUBLIKE sa stretol tím ľudí, ktorý z denníka s nákladom 15 tisíc výtlačkov dokázal v krátkom čase urobiť mienkotvorné noviny s  vyše 80- až 100-tisícovým nákladom. Na porovnanie, denník SME dnes vychádza nákladom tridsaťtisíc výtlačkov...

J. SmolecSlovenská republika i denník Slovenská REPUBLIKA si boli veľmi blízke. Obidve vznikli z lásky, nie „z opovrhnutiahodných motívov mečiarovských lúpežníkov...“ , ako pohnútky na vznik štátu pomenoval onen šéfredaktor spomínaného týždenníka – americký vlastenec. Smolec nemohol nebyť pri tom. Vo Federálnom zhromaždení hlasoval za zánik federácie, v Bratislave pripravoval pôdu na vydávanie slovenských novín. Veľmi presne vycítil, že nový štát sa nezaobíde bez mediálnej podpory a novinárov, zapálených vlastencov.

Obaja sme kedysi pracovali v Smene. Janko podstatne skôr ako ja a azda aj preto sme sa v Smene nikdy nestretli. Až raz. Krátko po novembrových udalostiach v roku 1989. Smenu obsadili ľudia, ktorým čitatelia prestávali rozumieť. Vedenie redakcie sa nezaoberalo názormi čitateľov. Ich záujmy prestávali byť prvoradé. Náklad Smeny začal rapídne padať.

CUDZINCOM V SMENE

– Ako by som sa dostal do Smeny? – oslovil ma Janko Smolec na prízemí vtedajšieho Presscentra. Budova bola strážená ako národný poklad. Na poschodie by sa neprešmykla ani myš. Na siedme poschodie, kde bola redakcia Smeny, som chodievala pešo, preto sa moji kolegovia nečudovali, keď som im udýchaná oznamovala novinu: Dole čaká Janko Smolec, chce prísť do redakcie. Aké bolo moje rozčarovanie, keď skupina okolo šéfredaktora Ľubomíra Chorvatoviča dostala takmer záchvat smiechu. Neveľmi som tomu rozumela, do redakcie som zavítala len na návštevu, v tom čase som bola akreditovaná v Bulharsku.   Neskôr som pochopila. Redaktorov nadšených pre slovenskú štátnosť v Smene nepotrebovali. Denník si vyhliadli ľudia okolo Fedora Gála, a tým bol jeho osud i osud národne orientovaných redaktorov v ňom spečatený. Neudržal sa ani Chorvatovič. No zrejme nie preto, že bol nomenklatúrnym kádrom strany. Veď ho na poste šéfredaktora vystriedal ďalší straník – Karol Ježík.

RYTIER SLOVA

Ako sa cítil rytier slova, ako Jána Smolca nazval spisovateľ Ladislav Ťažký, keď po rokoch neslobody sa chcel dotknúť svojej Smeny? Keď sa chcel nadýchať atmosféry novín, ktoré si aj v rokoch normalizácie zachovali istý stupeň avantgardnosti? Ako privítali novinára, ktorý v Smene patril do skupiny legendárneho tímu žurnalistov, akými boli Gavril Gryzlov, Vladimír Ferko, Ján Čomaj, Jozef Dunajovec, Slávo Kalný či Milan Vároš? Ako sa cítil novinár, ktorý svojimi reportážami o ľuďoch a ich problémoch rozhýbal stojaté vody mocenskej administratívy? Tak ako, Janko?

Túto príhodu opisuje Smolec v knižke (Ne)zazubadlený reportér. Pochopiteľne, že hneď po novembrových manifestáciách obvolal vyhodených smenárov a dohodli sa, „že v Smene uverejnia vyhlásenie, v ktorom oznámia čitateľom, že vítajú politické zmeny v štáte a chcú prispieť k obnoveniu demokratickej spoločnosti a najmä slobodu prejavu“. Do redakcie zamierili Slávo Kalný, Oto Fülöp a Ján Smolec. Milicionár na vrátnici im oznámil, že redakciu môžu navštíviť len so súhlasom vedenia redakcie a v sprievode zamestnanca redakcie. Volali do redakcie, chceli hovoriť so šéfredaktorom. Nenašiel sa. Ani jeho zástupca.

– V redakcii nebol ani vedúci vydania, skrátka nikto, kto by troch bývalých redaktorov po dvadsiatich rokoch doviedol do redakcie, – napísal Smolec vo svojej knižke.

Smena podobne ako iné denníky prešla transformáciou, čo znamenalo, že sa ocitla v súkromnom vlastníctve. Azda dramatickejšie než Pravda či Práca, no nikdy nedosiahla úroveň svojej niekdajšej popularity.

SLOVENSKÁ CESTA

J. Smolec 1A Smolec? Išiel svojou slovenskou cestou. Bol všade, kde sa pripravovala slovenská štátnosť. Bol pri tom, keď sa Slovenský zväz novinárov pretváral na Syndikát slovenských novinárov. Nedokázal sa však zmieriť s  nezáujmom syndikátu o veci národné. Vedenie syndikátu neprejavovalo ani najmenší záujem ochraňovať štátnosť ani objektívnosť. Nielen Smolec bol presvedčený, že fungoval v područí novinárov odchovaných na ideológii totality. Založil klub novinárov Za pravdivý obraz Slovenska. Jeho cieľom bolo postaviť hrádzu dezinformačným vlnám o Slovensku. Pod vyhlásenie sa podpísali Roman Kaliský, Ján Smolec, Ján Čomaj, Jerguš Ferko, Dušan Slobodník, Milan Blaha, Drahoslav Machala, Peter Štrelinger, Dušan Kleiman, Jozef Darmo, Imrich Demovič, Jozef Šucha, Jaroslav Chovanec, Miroslav Janek, Igor Cibula, Ivan Václavík, Anna Korimová, Štefan Šugár, Viliam Jablonický a Gabo Zelenay. Všetky mená uvádza Janko Smolec vo svojej knižke (Ne)zazubadlený reportér. Vedenie syndikátu však nesúhlasilo s existenciou platformy, hoci na jeho pôde vyvíjal činnosť klub maďarských novinárov. Neskôr sa klub Za pravdivý obraz Slovenska stal základom novej novinárskej organizácie – Združenia slovenských novinárov.

Ján Smolec sa po novembri 1989 stal riaditeľom vydavateľstva Tatrapress a vytvoril v ňom edíciu Svedectvá. Začali v nej vychádzať knižky o utajovaných slovenských osobnostiach a období, ktoré malo navždy zostať pred verejnosťou tabu. Na krste knižky o Jozefovi Tisovi sa zúčastnil aj Ľubomír Feldek. V ten deň sa v centrále VPN rozhodovalo o odchode Mečiarovho krídla. S Feldekom teda zamierili na Nálepkovu ulicu..., hoci pôvodne mali v pláne čašu vína.

– Už vtedy mi bol sympatický pronárodný postoj Mečiara, – zaspomínal si Janko Smolec. A nielen jemu.

POSLANCOM V PRAHE

V tom čase už bol na trhu týždenník Slobodný piatok, ktorý novému politickému subjektu HZDS vymedzil priestor v prílohe. Opäť sa o to pričinil Ján Smolec.

– V tom čase bol veľmi činorodý najmä Gabo Zelenay, – zaspomínal Janko na euforický rok 1992. A boli to práve Gabo Zelenay a Dušan Slobodník, čo navrhli Smolca Hnutiu za demokratické Slovensko za kandidáta na poslanca Federálneho zhromaždenia. Presvedčil ich svojou proslovenskou orientáciou a nebojácnosťou. Veď vydanie knižky o Tisovi bol v tom čase viac než revolučný čin. Pritom si vyslúžila pozitívnu kritiku od takého historika, akým je Dušan Kováč. Aj on kvitoval, že sa v knižke po prvý raz vedľa seba objavili výpovede žalobcu aj obhajcu prezidenta Tisa. Najavo vyšli mnohé, dovtedy úplne neznáme či utajované fakty. Veď kto vedel, že Ladislav Novomeský svedčil v prospech Šaňa Macha?

– Nadchýnalo ma vydávať knižky o neznámych, zatajovaných dejinách Slovenska, – vyznal sa Janko Smolec.

Napokon Smolec na snem hnutia, kde sa rozhodovalo o kandidátoch na poslancov, neprišiel. Zdôvodnil to jednoducho: – Politika ma ešte akosi neoslovovala, cítil som sa novinárom a vydavateľom. Staral som sa, aby sa v Slobodnom piatku čitatelia dozvedeli pravdu o tom, čo sa na Slovensku deje. Dávali sme priestor najmä HZDS, ktoré bolo ostatnými médiami úplne ignorované alebo o ňom informovali nepravdivo či skreslene. Rovnako som pociťoval veľkú túžbu splatiť dlh Slovákom vydávaním kníh s historickou tematikou.

V roku 1992 však už Smolec smeroval do Federálneho zhromaždenia ČSFR, kde bol nakrátko poslancom, hoci nebol členom HZDS. Nakrátko aj preto, že uprednostnil vznik Slovenskej republiky pred osobnými výhodami poslanca a hlasoval za zánik federácie.

– Atmosféra bola hektická, kádeháci nechceli hlasovať za zánik federácie, darmo sme ich presviedčali, ukazovali české noviny, nič s nimi nepohlo. Mladá fronta napríklad uverejnila anketu o obľúbených a neobľúbených politikoch. Rebríček v obľúbenosti viedol Havel, v neobľúbenosti samozrejme Mečiar. A názory Čechov? Slováka Mečiara treba nakopať do r... No ani to nepohlo našimi kádehákmi, – spomínal Smolec.

PROTI PRÚDU

smolec machala štrelingerRok 1992 bol plný závažných rozhodnutí. Havel trebárs navrhoval také právomoci prezidentovi, ktoré by viedli k prezidentskému systému podobnému v USA. Mečiar povedal nie. Dnes už málokto vie, že Havel nebol zvolený za prezidenta ČSFR nehlasovaním slovenských poslancov v Snemovni národov. Česká strana ho navrhovala za prezidenta aj po jeho abdikácii v júli 1992, no Slováci to ignorovali. Čo my už budeme voliť českého prezidenta, nech si ho zvolia Česi, uvažovali poslanci zo Slovenska, začo sa im pred budovou parlamentu ušli nielen nadávky, ale aj pľuvance. Za hlasovanie proti zániku federácie sľubovali Sládkovi republikáni Slovákom autá...Nezabralo.

Po vzniku republiky zostal Smolec bez zamestnania. Nie nadlho. Tlačová agentúra začala vydávať vlastný denník, aby v ňom zužitkovala svoj spravodajský servis. Nestretlo sa to však so záujmom verejnosti. Bolo treba niečo urobiť. Prišiel Smolec a začal vydávať štandardné noviny so všetkými pravidelnými rubrikami, s politickými komentármi, poznámkami, glosami, ktoré čitateľ v novinách očakával. Navyše s názorovou orientáciou blízkou slovenským národovcom.

Smolec dal príležitosť každému, slovensky zmýšľajúcemu novinárovi. V redakcii si podávali ruky významní slovenskí spisovatelia a publicisti. Nemal ľahkú pozíciu, na denník útočili zo všetkých strán. Slovenská republika v prvom roku svojej existencie zažívala množstvo podrazov. Na vládu útočili opoziční politici a takmer celá mediálna sféra. REPUBLIKA akoby plávala proti prúdu. Mať svoj štát a budovať ho, nebolo ľahké, denne sa o tom presviedčali redaktori REPUBLIKY. Napokon masívny tlak na vládu vyvrcholil do predčasných volieb. A Smolec sa opäť stal poslancom, tentoraz Národnej rady Slovenskej republiky. Musel sa vzdať funkcie šéfredaktora a Slovenská REPUBLIKA po jeho odchode začala chradnúť, až napokon zanikla. Prispeli k tomu aj majitelia.

■ CHÝBA ČLOVEČINA 

Janko Smolec napísal nespočetne veľa článkov, reportáží. Fučíkova cena za socializmu málokedy putovala na Slovensko. Dostal ju za reportáž o živote v Partizánskom, kde poukázal na neprirodzené zloženie obyvateľstva – na desať žien pripadal iba jeden muž. Je spoluautorom trojdielnej publikácie Zamlčaná pravda, Vec verejná. Knihu Horúce témy napísal s týmito autormi: Ťažký, Mňačko, Kaliský, Vnuk, Čomaj, Kalný, Šimečka, Vereš, Slobodník, Vároš, Hric, Mináč. Posledná kniha (Ne)zazubadlený reportér patrí do základného fondu literatúry faktu z obdobia vzniku Slovenskej republiky. Ako vydavateľ sa postaral o založenie už spomínanej edície Svedectvá, v ktorej vyšli knižky objasňujúce postavy slovenskej histórie. Mal veľký osobný vklad na formovaní pravdivej a etickej žurnalistiky. Bol vyznamenaný Cenou Ľudovíta Štúra, Slovenskej asociácie novinárov, Poctou ministra kultúry SR. Za mimoriadne osobné zásluhy o vznik Slovenskej republiky mu prezident udelil štátne vyznamenanie Rad Andreja Hlinku II. triedy. Pápežské požehnanie k sedemdesiatke mu udelil Ján Pavol II. a k osemdesiatke Benedikt XVI. K osemdesiatke mu za vlastenecké zásluhy udelila Zlatú medailu Matica slovenská.

No istý smútok v duši nezaprie. Z ľahostajnosti spoločnosti k základným ľudským i národným hodnotám, z vývoja žurnalistiky, politiky. Stále je presvedčený o tom, že tá horehronská človečina, ktorá ho ovplyvnila v mladosti, sprevádza celý život a dobíja mu baterky aj v staršom veku, sa musí vrátiť do medziľudských vzťahov. Aby sa človek neodcudzil sám sebe.