Peter JÁNOŠÍK
Možno sa začína diať to, o čom hovoril už Ľudovít Štúr: „Reč má svoj život a taký životný priebeh ako národy samy a keď sa už v reči bývalá výraznosť, sila, určitosť a bystrota potratila, to už veru aj z národa samého sila a bystrota povypŕchala…“ Dnes v slovenčine nejde iba o cudzie výrazy, ktoré sa do nej dostávajú, ale aj o to, že si nevieme poradiť s jazykovými prostriedkami, ktoré naši predkovia ovládali s ľahkosťou a bežne.
Keď počúvame elektronické médiá, ich spravodajstvo a iné jazykové prejavy, musíme napríklad konštatovať úplnú smrť slovenského slova – spojky keď. Jednoducho sme bezradní, kedy použiť príslovkovo časovú podraďovaciu spojku keď a kedy príslovkové opytovacie zámeno kedy. Na celej čiare víťazí kedy, a to najmä vo vrstvách vzdelanejších ľudí, čo odporuje intelektualizácii jazyka. Napríklad úspešný slovenský tenorista Pavol Bršlík, pôsobiaci v mníchovskej opere, vo svojom televíznom medailóne povedal: „Je to v čase, kedy sa všetko pripravuje na predstavenie, kedy maskérky majú najviac práce, kedy od réžie prichádzajú posledné pokyny, kedy sa už obecenstvo začína pripravovať na hudobný zážitok.“ Tento umelec nemá vôbec predstavu o tom, že existuje akási spojka keď, ktorá je v týchto prípadoch jedine náležitá. Podobne je to u spravodajcov spravodajských relácií RTV: Základný rozdiel v používaní obidvoch slov nám pomôžu pochopiť vety: Povedz mi, keď prídeš (keď už budeš tu)… Povedz, kedy prídeš…(nepriama otázka). Keď už tu budeš, oprav plot! Kedy už tu budeš? Zdanlivo jednoduché, ale zápasia s tým aj renomovaní novinári. V súčasnej „mediálnej“ slovenčine sa teda zámenná opytovacia príslovka kedy nesprávne používa pri uvádzaní vzťažnej vety prívlastkovej s časovým významom: V ten deň, keď odišiel (nie kedy). Chýba tu aj vzdelanie aj jazykový cit.
Rovnako je to s používaním ukazovacieho zámena taký, ktoré odkazuje na vlastnosť a príslovku miery tak: Taký dobrý, ale všade počujeme nesprávne: tak dobrý. Je však správne povedať: Tak dobre, tak lacno. Tak dobre som si zaplával. Taký dobrý plavec. Slovo sprievod u našich žurnalistov a pracovníkov reklamy asociuje iba komunistický prvomájový sprievod, preto používajú „doprovod“ s koreňom -prov-, ktorý v slovenčine neexistuje. Teda správne je: Spieva Edita Grúberová s klavírnym sprievodom (nie doprovodom). Hudbu počujeme v „prevedení“ symfonického orchestra, namiesto v predvedení. Podobne si mixér kúpime v červenom „prevedení“, namiesto vyhotovení. Umrelo aj slovo dosah – všade máme iba dopad (krízy). Slovenčina má bohaté výrazové prostriedky – iba sa treba s nimi zoznámiť a nie zostať v pozícii obmedzeného žurnalistu: Veď aké-také slovo na to je, čo na tom, že trochu škrípe.