3 otázky pre: herca Antona BALÁŽA, vicerichtára Spolku Záhorákov v Bratislave
Radosti a bolesti srdca a duše
- Máte už vek na spomienky. Ktoré sú tie najmilšie?
Na priateľské prostredie u saleziánov na Miletičke, kde sme ako deti chodili športovať, hrávať divadlo a spievať v spevokole. Túto atmosféru som zažíval od roku 1971 aj v Klube bohatierov Zlatého kohúta, ktorý sme založili spolu so šéfom rovnomennej reštaurácie Vladom Lettrichom. Boli v ňom národní umelci ‒ spevák Janko Blaho, básnik Ján Smrek, herci ‒ Julo Pántik, Jožko Kroner, futbalista Titus Buberník, právnik Anton Blaha a ďalší, čo prisahali, že urobíme všetko pre Bratislavu.
- Bratislava spolu s Budapešťou a Viedňou bola vtedy súčasťou operetného trojuholníka.
S operetou Novej scény som precestoval Nemecko, Holandsko, Luxembursko, Taliansko... V mníchovskom divadle Deutsches Theater s hľadiskom pre tisícšesťsto divákov sme s Cigánskym barónom zaplnili tridsaťpäť predstavení. Budapešť a Viedeň si vedia svojich velikánov uctiť. My sme si operetu zrušili. Bolí ma srdce, keď si spomeniem na záhorácke bály, estrády a Silvestre, ktoré som robil štyridsať rokov v PKO. Fungovala tu tanečná škola, kde sa mládež okrem tanca priučila aj spoločenskej etikete. Dnes je PKO v troskách.
- Bývali ste prezidentom Klubu priateľov ŠK Slovan.
V roku 1963 to nebol nijaký Fun ani Belasá šľachta. Mal som jedenástku internacionálov s menami ako Venglár, Chodák, Tegelhoff, Moravčík, Bíly, Schrojff, Benedikovič, Dr. Baláži... Hrali sme v Anglicku, Belehrade, Nemecku, Rakúsku. Boli to všetko odchovanci Bratislavy alebo okolitých dobrých mužstiev. Dnes? Ani nevieš, kto to hrá. My sme milovali šport. Nie pre peniaze, len tak pre radosť. S Ferkom Dibarborom, s Vilkom Polónyim, so Ctiborom Filčíkom a s ďalšími sme neraz naplnili Tehelné pole pri futbalových zápasoch herci ‒ novinári. Dnes kričíme: Dajme národu zdravé deti ‒ a štadióny na Vinohradoch či v Petržalke padajú jeden za druhým!
Zhováral sa Peter VALO
Foto: autor