Aká má byť učebnica slovenských dejín

thumbnail

Nehľaďme na našu históriu cez skresľujúce fabulácie a fantazmagórie. Od rodičov, ale aj zo strany odbornej verejnosti sa v ostatnom čase čoraz častejšie ozývajú ponosy, že na slovenských školách všetkých stupňov sa naše dejiny vyučujú nekvalifikovane, vysvetľujú sa celkom podľa individuálnych predstáv a záujmov prednášajúceho a podľa liberálnej zásady „catch as catch can“ (uchop, ako môžeš) a najmä že chýbajú kvalitné (a pre prednášajúceho záväzné!) učebnice dejepisu pre všetky stupne a kategórie našich škôl. Prvý pokus o nápravu tohto nežiaduceho a pre každý národ nebezpečného stavu sa síce vykonal už v roku 1996 za koaličnej vlády HZDS, SNS a ZRS, keď sa na všetky školy dostala vynikajúca kniha Milana S. Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí, ale jej pôsobenie v slovenskom školstve nemalo dlhé trvanie. Médiami cudzích vlastníkov pobalamutení voliči a politické intrigy zväčša protislovenských živlov spôsobili, že 30. októbra 1998 sa dostala k moci vláda „strakatej koalície“ lídrov takých politických strán a straničiek, ktorí sa pri rozpade „spoločného štátu“ postavili proti obnoveniu samostatnej Slovenskej republiky v jej súdobej demokratickej podobe. A medzi ich prvé „tvorivé štátnické činy“ patrilo aj stiahnutie Ďuricovej knihy zo škôl.

DEVIATE VYDANIE

Knihe samotnej to, pravda, neublížilo, skôr naopak. Ľudia sa totiž medzičasom presvedčili o jej kvalitách – veď je to doteraz jediné historiografické dielo, ktoré lexikónovou formou ponúka čitateľovi také obrovské penzum informácií o slovenských dejinách – a tak sa kniha dožila dodnes už svojho deviateho vydania, čo je pri poprevratovej odbornej literatúre priam unikátny, ojedinelý prípad!

Dnes máme na Slovensku znova koaličnú vládu, v ktorej pôsobí aj Slovenská národná strana, a pri známych nedostatkoch vo vyučovaní slovenských dejín na našich školách sa celkom logicky očakávalo, že až do času vydania nových a kvalitných učebníc dejepisu pre slovenské školy sa opäť do nich dostane táto hodnotná Ďuricova kniha. Na počudovanie, doteraz sa tak nestalo! Zrejme v dnešnej liberálnej koaličnej „demokracii“ viac než hlas a záujmy ľudu platí to pruské „Maul halten und weiter dienen!“ A tak namiesto nových učebníc sa do našich škôl zaviedli akési internacionalistické či kozmopolitné spoločné slovensko-maďarské alebo skôr maďarsko-slovenské učebnice dejepisu, pretože sme dlho (podľa mňa až pridlho!) žili v spoločnom štáte.

POZORUHODNÁ KNIHA

Nebuďme však pesimisti a nehádžme hneď flintu do žita! Koncom roka 2016 sa objavila na knižnom trhu pozoruhodná kniha Edity a Michala Tarabčákovcov Dejiny Uhorska ako ich nepoznáte, ktorá by mohla plnohodnotne splniť a v celom rozsahu nahradiť funkciu tej revizionisticky tak vytúženej spoločnej učebnice dejepisu. Autori v nej analyzujú históriu Karpatskej kotliny a priľahlých území od najstarších čias až po rozpad Rakúsko-Uhorska a svoje dielo uzatvárajú v doslove nádejnou výzvou: „Budeme radi, keď sa kniha dostane do rúk všetkým, ktorí milujú svoj národ. Slovákom, aby sa poučili o tom, v akomže to štátnom útvare a s kým naši predkovia museli žiť, a odrodilcom a susedom, aby spoznali aj zamlčiavané, prekrúcané, ba aj úmyselne sfalšované fakty z dejín národov žijúcich v Karpatskej kotline. Dnes, keď v Európskej únii sú aj niekdajší rivali a nepriatelia, nemali by sme pripustiť, aby sa spoločné porozumenie pre Európu mohlo niekedy v budúcnosti znova rozpadnúť na národné egoizmy.“ K tomu azda naozaj netreba viacej slov!

Silnou stránkou diela E. a M. Tarabčákovcov je kvalifikovaný etnografický a lingvistický rozbor etnickej identity národov Európy už pred infiltráciou Ugorov do Karpatskej kotliny, rozbor veľkomaďarských mýtov a legiend o „zaujatí vlasti“ a takmer pravidelné používanie disponibilných štatistických údajov o etnickom zložení obyvateľstva Karpatskej kotliny a neskoršieho Uhorska, začínajúc desiatym a končiac dvadsiatym storočím.

Dielo, okrem v historiografii bežnej chronológie udalostí, venuje veľkú pozornosť aj ekonomickým a sociologickým otázkam života spoločnosti, ktoré sa v „klasických“ učebniciach dejepisu spravidla zanedbávajú. Venuje sa tiež lingvistickej problematike v Karpatskej kotline, ba i molekulárnej genetike (napríklad na strane 64) a celoplošnej analýze DNA, ktorú na území dnešného Maďarska v roku 1991 vykonal americký vedec L. L. Cavalli-Sforza a ktorá opakovane dokázala, že aj absolútna väčšina dnešného obyvateľstva Maďarska je etnicky slovanská (pozri Scientic American, november 1991).

GENETICKÉ ODKAZY

Ak by sa toto hodnotné dielo malo použiť ako učebnica dejepisu aj pre stredné školy (keďže všetky kvalitatívne kritériá na tento cieľ v plnom rozsahu spĺňa), bolo by ho azda treba doplniť práve v oblasti týchto dvoch problematík: po prvé v lingvistickej oblasti v lexike dnešnej maďarčiny a v toponymii dnešného Maďarska o poznatky niektorých serióznych maďarských lingvistov a najmä o poznatky z ťažiskového diela profesora Jána Stanislava Slovenský juh v stredoveku (známe už od roku 1944 a v „slovenskej“ historiografii dodnes nevyužívané a zamlčiavané), ktoré prinieslo exaktné toponymické dôkazy o staroslovenskom osídlení celého územia dnešného Maďarska a východného Rakúska dávno pred príchodom prvých Ugorov. A po druhé v oblasti molekulárnej genetiky a analýzy DNA o poznatky docenta Dr. Vladimíra Feráka & comp., z celoplošnej analýzy DNA na Slovensku (známe už najneskôr od roku 2010 a v „slovenskej“ historiografii dodnes rovnako nevyužívané a zamlčiavané!), podľa ktorých genetické korene osemdesiatich piatich percent dnešných obyvateľov Slovenska siahajú až do paleolitu, desiatich percent do neolitu a len päť percent dnešných obyvateľov Slovenska má predkov prišelcov všetkých rás, národností či náboženstiev za posledných dvadsaťtisíc rokov.

Ale aj bez uvedených statí je kniha E. a M. Tarabčákovcov v slovenskej historiografii celkom ojedinelým dielom a mala by sa spolu s Ďuricovou knihou Dejiny Slovenska a Slovákov dostať nielen do všetkých slovenských škôl, ale aj do všetkých slovenských domácností. Lebo ak chceme obstáť ako slobodný národ aj v budúcnosti, na naše dejiny i na dejiny národov, s ktorými naši predkovia žili v spoločných štátoch, sa musíme pozerať výlučne a nekompromisne len cez najnovšie exaktné vedecké poznatky, a nie cez skresľujúcu prizmu starých fantazmagórií a historiografických fabulácií. V opačnom prípade by sme sa totiž ľahko mohli stať znova obeťami starých či nových inonárodných egoizmov.

Július HANDŽÁRIK – Karikatúra: Andrej MIŠANEK



Pridaj komentár