V SNG otvorili výstavu Nech šije! alebo Móda na Slovensku 1945 až 1989. Slovenská národná galéria v ostatných rokoch dokazuje, ako môže efektívne a prínosne pre kultúru fungovať reprezentatívna štátna kultúrna inštitúcia a pomedzi to ešte stíhať takú dlhoočakávanú rekonštrukciu sídla. Po úspešnej nedávnej výstave Sen a skutočnosť, mapujúcej Slovensko počas vojnových rokov, a prebiehajúcej výstave Adamčiak, začni!, o ktorej sme písali aj na stránkach SNN, sa môžu návštevníci SNG ponoriť do histórie módy. Pre niektorých to bude ľahko sentimentálna prechádzka, pre tých mladších azda aj objavné popoludnie. Móda je všadeprítomná! Nedokážu ju vytesniť autoritatívne režimy, vracia sa v špirále staronová, a predsa pre určitú časť ľudí vzrušujúca, určuje spoločenský status, reaguje na kultúrne a politické dianie niekedy výstižnejšie ako hrubé knihy historikov. Výstava Nech šije! je toho výrečným dôkazom. Po výstavných priestoroch SNG sa prechádzajú návštevníci, pričom na prvý pohľad prevažuje nežnejšie pohlavie, zrelé dámy s nostalgiou v očiach a mladé devy s nadhľadom, ktorý však pravidelne vystriedajú slová: Tak toto by som si obliekla hneď aj dnes. Móda na Slovensku v rokoch 1945 až 1989.
- VKUSNÉ MONTÉRKY
„Jedine socializmus, ktorý triedny boj a triedne rozdiely postupne zlikviduje a ktorý vedie k beztriednej spoločnosti, môže definitívne zlomiť vládu diktátorky módy, dať odevu a odievaniu úplne novú funkciu,“ napísal Josef Raban v roku 1952. Tomuto výroku zodpovedá aj úvodná časť výstavy, kde sa z plagátov usmievajú bodré sústružníčky a družstevníčky, mužní traktoristi a robotníci. Móda či skôr po „socialisticky“ odievanie bola začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia úsporná a uniformná aj ako vymedzenie voči neprijateľnej kozmopolitnej móde a nástojčivo riešila predovšetkým pracovný úbor. Navrhovanie i výroba odevov sa odvtedy organizovali centrálne, prosovietsky a antizápadne nastavený kurz velil ovládnuť a nanovo sformulovať vkusový ideál. Neskôr sa objavili miesta, kde sa sporadicky napriek ideologickému i pragmatickému tlaku režimu darilo udržať kontakt s módou za železnou oponou. Výraznú stopu v kontexte vtedajšieho Česko-Sovenska predstavujú časopisy Móda (od 1949) a najmä Dievča (od 1969). Fotografi, ktorí sa pohybovali v okruhu týchto dvoch časopisov, sú osou malého výberu slovenskej módnej fotografie prezentovanej v ďalšej samostatnej sekcii. V úlohe najvýraznejšieho predstaviteľa a kmeňového fotografa časopisu Móda tu nájdeme Karola Kállaya, s časopisom Dievča je nerozlučne spojené meno Pavla Janeka a Jána Krížika (aj ako autora jeho grafickej úpravy). Z ďalších fotografov napojených na tieto časopisy sa tu objavia Kamil Vyskočil, Juraj Bartoš, Peter Francisci a Jena Šimková.
- ÉRA ŠIJACÍCH STROJOV
Samozrejme, na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov nastávalo postupné uvoľnenie a objavili sa prvé módne prehliadky, meniace sa od pomerne smutno-smiešneho formátu ľudovodemokratického prieskumu verejnej mienky na štandardný prehľad módnych noviniek, hoci vymedzený mantinelmi plánovanej socialistickej ekonomiky. Aj tu totiž zreteľne presakuje schizofrenický charakter komunistickej spoločnosti – napriek enormnému úsiliu vkladanému do vývoja, zjavnému dizajnérskemu potenciálu, napriek výdatne živeným ilúziám o „neustále stúpajúcej úrovni“ odevného priemyslu a medzinárodných úspechoch socialistického odevu bol výsledok skôr kŕčovitým pokusom vybalansovať antagonistickú realitu západného vývoja módy s cenzurovanou a konformistickou spoločnosťou. Výstižne to ilustruje aj nástojčivo presadzovaná téza o atraktivite domácky zhotovovaného odevu. Podľa nej malo ísť o jeden z výdobytkov pre socialistickú ženu, hoci v skutočnosti išlo o náhradu nefunkčnej odevnej výroby. V domácnostiach sa masovo objavovali šijacie stroje a v časopisoch strihové prílohy. Tí najviac „in“ sa doma návštevám chválili podpultovým západonemeckým módnym magazínom Burda.
- ZÁKERNOSTI PANI MÓDY
Keď sa návštevník prejde po výstave Nech šije! Móda na Slovensku v rokoch 1945 až 1989 a má okolo päťdesiatky a viac, neubráni sa zvláštnemu sentimentu. Množstvo dvojrozmerných a trojrozmerných exponátov, v slučke premietané dobové televízne a filmové spoty o móde a módne prehliadky. Dnes, keď si môžeme kúpiť v podstate akúkoľvek módnu novinku, dnes dajme tomu za dvesto eur a zajtra vo výpredaji za päťdesiat, nahrádza často pani Móda akúsi poverovaciu listinu, do akej spoločenskej triedy patrí jej nositeľka či nositeľ. Ambiciózna manažérka, zodpovedný politik, rozjašená stredoškoláčka, cieľavedomá zlatokopka či rozbehaná matka rodiny... A mnohé ďalšie a ďalšie spoločenské statusy. Čo všímavejší si uvedomia, že po novembri 1989 textilné fabriky tichučko zmizli spolu s desaťtisícmi pracovných miest v niekdajšom Česko-Slovensku. Pod Tatrami sa šije zlomok niekdajšej produkcie, ktorá je nahradzovaná často detskou prácou vznikajúcimi módnymi značkami z Číny, Indie a priľahlého okolia. Ale pani Móda na to nedbá. Poháňajú ju silné motory. Túžba ľudí odlíšiť sa až od paradoxne spätnej uniformity a, samozrejme, svätý grál zisku. Ostatne, presvedčte sa sami. Výstava potrvá do 20. augusta.
Maroš M. BANČEJ – Foto:TASR