Anton HRNKO o aktuálnych otázkach a problémoch slovenských dejín

thumbnail

Máme právo na výklad našej minulosti. Člen Historického odboru Matice slovenskej Anton HRNKO, ktorý sa 31. januára tohto roku dožil šesťdesiatky, patrí medzi výnimočne aktívnych historikov vo svojom odbore. Rovnaká činorodosť ho zdobí vzhľadom na politické i matičiarske aktivity, na jeho zástoj pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky i pri jej začleňovaní do medzinárodných štruktúr na parlamentnej úrovni. Je neobyčajne usilovný komentátor historických udalostí s poukazovaním na ich význam pre súčasnosť, ale aj aktuálneho diania v našej spoločnosti. Históriu nikdy nepovažoval za mŕtvu minulosť, ale chápe ju ako živú pamäť národa, triedy, sociálnej skupiny..., z ktorej treba neustále čerpať podnety a poučenia pre súčasnosť a pre vytyčovanie cieľov do budúcnosti. V roku Ľudovíta Štúra ho SNN požiadali o rozhovor ako výnimočného svedka, zanieteného autora a brilantného publicistu.

  • Nestane sa tak v Matici, ako aj vo verejnosti Rok Ľudovíta Štúra skôr pietnou spomienkou než aktuálnou výzvou? Bude toto výročie formovať spoločenské a politické vedomie?

Musím s ľútosťou konštatovať, že oficiálne Slovensko nevie dôstojne oslavovať svojich významných dejateľov, ba dokonca ani nie významné jubileá. Keďže slovenskí politici buď slúžia cudzím pánom, alebo majú záujem len o tie výseky slovenských dejín, ktoré pasujú do ich obmedzených politických koncepcií, nie sú schopní a ani ochotní dívať sa na naše dejiny komplexne. A najmä – našich vlastných dejín sa boja. Majú z nich strach. Boja sa pozrieť pravde do očí, boja sa s odstupom a sine ira et studio (bez hnevu a zaujatia) hodnotiť zástoje predchádzajúcich generácií slovenských politikov, lebo by ich museli konfrontovať so svojou činnosťou, so svojimi postojmi, so svojím konaním.

HrnkoSkutoční slovenskí politici v minulosti vždy viac celku dávali, ako od neho očakávali. Často pri obhajovaní slovenskej pravdy boli prenasledovaní a platili, niekedy i vlastným životom. V nesvojprávnom postavení to ani ináč nešlo. Byť slovenským politikom a držať sa slovenskej pravdy znamenalo vždy odriekanie a obetu. A, žiaľ, v našej „demokratickej skutočnosti“, v samostatnom a slobodnom slovenskom štáte sa takýto typ politika nenosí. Nenájdete ho ani v skanzene. Ak aj zo začiatku boli, vyštvali ich z ich vlastných strán.

Preto mám veľké, a myslím že aj opodstatnené obavy,  že Rok Ľudovíta Štúra bude opäť len jednou zo stratených príležitostí na pozdvihnutie zo všetkých strán udupávaného historického povedomia príslušníkov slovenského národa. Rád, veľmi rád by som sa mýlil, ale to, akým spôsobom (skôr by sa dalo povedať nespôsobom) sa súčasné  slovenské politické elity správajú k národnému historickému dedičstvu, ma nenapĺňa optimizmom. Len taká maličkosť: vláda vo svojom uznesení o Roku Ľudovíta Štúra nedala nijaké  úlohy ministerstvu školstva. A ja som si možno naivne myslel, že pri pripomenutí si nášho velikána by malo ísť najmä o výchovu dejinami...

  • Štúr povedal, že „história je pre živý národ to, čo pre človeka svedomie“. Sú skutočne pre nás dejiny svedomím?

Ak sa vášnivo debatuje o výklade minulosti, málokedy ide o minulosť samú. Ide najmä o súčasnosť a budúcnosť. Pre národ je história niečo ako pamäť pre individuálneho človeka. Ak niekto chce ubíjať národ, tak vyberá z jeho dejín iba negatívne fakty, iba negatívne deje a patričným komentovaním ho sústavne na ne upozorňuje. Len si spomeňme, ako odporcovia slovenskej suverenity a samostatnej štátnosti začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia dvíhali prsty: „Slovenský štát? Aha, však to tu už bolo a ako to dopadlo!“ Cieľom tohto „masírovania mozgov“  nebolo nič iné, len vyvolať doma i v zahraničí dojem, že slovenský štát nemôže byť normálny štát ako hociktorý európsky štát, a teda je neprípustné sa oň usilovať. Áno, dejiny sú predovšetkým pamäťou. Užité dejiny, teda dejiny správne vyložené a pochopené môžu byť základom nielen vedomia, ale aj svedomia, pretože obsahujú v sebe i morálny imperatív: O toto sa usilovali naše predchádzajúce generácie, v tomto uspeli, v tomto pochybili; na úspechy treba nadviazať a chýb sa vyvarovať.

  • Vlani sme si pripomenuli storočnicu začiatku prvej svetovej vojny – ale tá sa skončila pre nás až zápasom o južné Slovensko v rokoch 1918, 1919, 1920. Nie sme svedkami snáh o iný výklad príčin vzniku prvej svetovej vojny?

Myslím si, že  jubileum – sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny ‒ nemôže byť stotožnené len s atentátom na arcivojvodu Františka Ferdinanda a začiatok vojny. Prvá svetová vojna začala pohyby, ktoré, ako sa zdá, stále nie sú ukončené. Podľa môjho názoru štát mal zriadiť stály výbor, ktorý by koordinoval pripomínanie si udalostí z rokov prvej svetovej vojny kontinuálne. Veď za chvíľu tu budeme mať výročie Clevelandskej dohody, vznik česko-slovenských légií, Česko-Slovenskej národnej rady, Pittsburskej dohody atď. To všetko malo byť zaradené do jedného súvislého celku pripomínania si a výchovy dejinami. Žiaľ, asi na to nie je vôľa a kde nie je vôľa, nie je ani cesta (peniaze).

Prepisovanie dejín sa najčastejšie objavuje tam, kde sa k výkladu dejín mieša aj konkrétny politický záujem. Sme svedkami pokusov v určitých kruhoch zbaviť viny za rozpútanie vojny cisárske Nemecko a Rakúsko-Uhorsko a hodiť vinu na Srbsko a sprostredkovane na Rusko. Nazdávam sa však, že na Slovensku sa tieto tendencie nevyskytujú. Bolo by to proti zmyslu slovenských dejín a spochybnili by naše národné oslobodenie po roku 1918.

  • Naše obce sú posiate pomníkmi s obrovským počtom obetí – padlých vojakov z prvej svetovej vojny, ale aj tak prvá svetová akoby bola zabudnutá, pravda česť výnimkám...

V spoločnosti panuje dojem, že možno povedať o nejakom úseku dejín, že je už dostatočne poznaný, že už netreba ďalej bádať. To je mylná predstava. Ako každá veda aj tá historická nepozná konečný stav poznania. Stále je čo a bude čo skúmať. Okrem iného, každá generácia má právo na svoj vlastný výklad minulosti. Preto treba skúmať všetko, možno aj od začiatku, lebo niekedy zažité klišé môže byť úplným klamom. Myslím si, že slovenská historiografia sa nezaoberá dejinami prvej svetovej vojny v takom rozsahu, ktorý zodpovedá významu tohto obdobia pre osudy slovenského národa. Z toho dôvodu, najmä z hľadiska výkladu pôsobenia zahraničného odboja proti Rakúsko-Uhorsku a vzniku Česko-Slovenska, je vo vleku českej historiografie, preberá jej hodnotenia, ktoré nie sú vždy práve zo slovenského pohľadu korektné. Uvediem jeden prípad. Často sa tvrdí, že čechoslovakizmus bol potrebný vzhľadom na to, že o Slovákoch nikto nevedel, a preto by ich ako samostatného činiteľa neboli ochotné víťazné veľmoci akceptovať. Ale len pri trochu hlbšom pohľade sa dá zistiť, že tieto tvrdenia nie sú pravdivé. Stačí si prečítať záznamy zo zasadnutia britského parlamentu a zistíme, že sa tam viackrát a vášnivo diskutovalo o tom, že Slováci sú osobitný, od Čechov nezávislý národ (peoples). A na slovenskej a českej osobitosti je založená aj tzv. malá saintgermainská  zmluva z 10. septembra 1919, ktorou bola medzinárodne uznaná Česko-Slovenská, nie Československá republika. Týmto smerom by sa mala uberať naša historická veda, ale zaujímavých tém, do ktorých ešte zo slovenského hľadiska nikto nepichol, je až-až.

A ešte k tým pomníkom. Dalo by sa o tom hovoriť viacej, ale po vojne zakázali orgány obnoveného „Československa“ dať na pomníky tých padlých, ktorí položili životy v rámci bojovej činnosti slovenskej armády počas vojny v Poľsku a na východnom fronte. Myslím si, že obce by mali túto nespravodlivosť odstrániť a na pomníky pripísať aj vojakov slovenskej armády. Ani jeden z nich sa nehlásil dobrovoľne na východný front a slovenskí vojaci tam ani nepáchali nijaké vojnové zločiny ako dnes oslavovaní banderovci alebo esesácki „vlastenci“ z pobaltských štátov.

  • Zápas o dejiny sa neuveriteľne premieta do súčasnosti – svedkom toho je nečakane prudký politický a medzinárodný spor okolo oslobodenia Osvienčimu....

Historická veda je síce veda politická, ale politici by sa do nej nemali miešať. Ak sa pripomínajú také udalosti, ako napríklad oslobodenie Osvienčimu (ale aj napríklad výročie Karpatsko-duklianskej operácie), nejde primárne o udalosť samú, ale o tých mŕtvych, ktorí tam často v bezmenných hroboch ležia. Nedať im česť, ktorú si zaslúžia, alebo dokonca čisto z aktuálnych politických pohnútok pozvať ľudí, ktorí sa hlásia k odkazu tých, ktorí majú leví podiel na tragédii európskych Židov, a nepozvať zástupcu krajiny, ktorá niesla hlavnú ťarchu grandiózneho zápasu s najhorším režimom v doterajších ľudských dejinách, je skrátka nehoráznosť, rovnajúca sa neúcte k obetiam holokaustu. To je moje presvedčenie a nijaké oportúnne dôvody ma nedonútia ho zmeniť.

  • A to je pred nami výročie mája 1945 – očakávaš posun v poňatí tohto výročia, alebo doslova prepisovanie významu porážky fašizmu a hitlerovského Nemecka?

Európa vydržala bez vojny dlhé desaťročia práve preto, že rešpektovala jaltsko-postupimské dohody, ktoré boli potvrdené záverečným aktom z Helsínk z roku 1975. Dnes je tento systém totálne v troskách. V baltských štátoch esesáckych hrdlorezov tamojšie politické elity skryto alebo otvorene považujú za bojovníkov za národnú slobodu, nebudem hovoriť o pohrobkoch banderovcov v Ukrajine. Pomaly sa začínam obávať, že nejaká Radičová alebo Šebej sa začnú nebodaj s hrdosťou hlásiť k tomu, že Tukova vláda vyslala slovenských vojakov na východný front po boku nemeckého wehrmachtu. Takéto videnie dejín, ktoré sú podriadené aktuálnym politickým cieľom, je katastrofou. Som hlboko presvedčený, že ani stúpenci režimu prvej Slovenskej republiky nemôžu schvaľovať vyslanie slovenskej armády do vojny proti Sovietskemu zväzu, že skutočnosť ich boja proti dnes ostrakizovanému Rusku nemôže byť dôvodom na pozitívne vnímanie tohto faktu, aj keď slovenskí vojaci, až na nepatrné výnimky, dodržiavali všetky konvencie vedenia vojny.

  • Hodnotíte ako historik dneška udalosti roku 1945 inak?

Nemám nijaký dôvod. Porážka hitlerovského Nemecka nemôže byť za žiadnych okolností vykladaná inak, ako sa vykladá. Porážka nacizmu je porážkou nacizmu; oslobodenie našej vlasti je oslobodením, aj keď môžeme polemizovať či obnovenie „Československa“ (píšem to v úvodzovkách, lebo Československo bez spojovníka nikdy z hľadiska medzinárodného práva neexistovalo) bolo pre Slovensko regresom alebo progresom.

  • Na Slovensku sa odohráva nepretržitý zápas o dejiny, zápas o ich výklad, výskum – čo vo vás v tomto spore najväčšmi chýba?

Snaha pochopiť východiská toho druhého. I. Kamenec v jednom interview povedal, že nikto mu nemôže vyčítať, že jeho pohľad na dejiny je zaujatý jeho pôvodom a prežitými udalosťami. Ja tento jeho postoj plne rešpektujem, len nechápem, prečo nechce uznať aj druhým, že môžu byť tiež niečím determinovaní? V skutočnosti, a tu by som sa vrátil k úvodu, tie spory nie sú o minulosti. Sú o našej prítomnosti a budúcnosti. Nejde teda o históriu, ale o zápas a tvár Slovenska v budúcnosti. Je to teda o politike, nie o histórii. História je len bojovým poľom, kde sa tento zápas odohráva. Keď bude mať väčšina Slovákov v zásade zhodný pohľad na budúcnosť Slovenska, aj tieto spory utíchnu.

 Zhováral sa Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: Ladislav LESAY

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.