August 1968 - Denník ako svedok tamtých čias

thumbnail

Neznáme zápisky Mariana Várossa  z temných dní po okupácii. Kultúrnou udalosťou tejto jesene bude istotne knižné vydanie  doteraz neznámych denníkov osobnosti slovenskej estetiky a axiológie PhDr. Mariana Várossa, zakladateľa a riaditeľa Ústav teórie a dejín umenia Slovenskej akadémie vied, vysokoškolského učiteľa, predsedu či člena redakčných rád a výtvarných komisíi, autora skvelých diel, monografií a štúdií. Likvidovali ho už na samom začiatku pookupačnej tzv. konsolidácie. Pozoruhodný výber z asi 3000 strán denníkov pripravuje vydavateľstvo Marenčin PT.  Výročie vstupou vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie a kruté roky totality, ktoré nasledovali, si môžeme pripomenúť aj Várossovými zápiskami z tých čias.

  1. augusta 1968

Nikto by nikdy nevymyslela krutejší zvrat v udalostiach, aký nás postihol toho večera, keď sme na záver konferencie vo Švédsku šli na banket na uppsalskom zámku.  Bol som akýsi smutný, najmä z kontroverzie s ruskými estetikmi. Za krásneho rána sme sa taxíkom odviezli na stanicu. Keď sa k nám s kuframi priblížili Dufrenovci, ich prvá otázka bola, či vieme, že Rusi okupovali Československo. Odvtedy žijeme v zrútenom svete. Keby nebolo chlapcov, ktorých nemáme právo nechať na starosti iným, nevrátili by sme sa. Dúfajme, že ľudia príjmu toto poučenie a už nikdy nebudú upadať do ilúzie o možnosti august 1968_film_670x300socializmu socialistickou revolúciou.

  1. septembra 1968.

Nie je jednoduché mať k veciam optimistický postoj. Ľudia sú odhodlaní vytrvať vo vnútornom odpore, pričom rátajú s odchodom vojsk z nášho územia, ale vedia že garancie niet. Ako Damoklov meč visí deliaca čiara, pretínajúca Európu napoly. Roky sa na ňu zabúdalo. Teraz sa nám pripomenula neúprosne. Preto mnohí utekajú z pocitu vnútornej potreby vyčkať vývin najbližších udalosti vonku. Krajina sa vyľudňuje o jednotlivcov, ktorí jej dodávali váhu a lesk. Bude  ťažké žiť, ale ešte ťažšie by bolo začínať kdesi inde.

  1. apríla 1970

Sme opäť naplno v období represií. Previerky v súvise s výmenou členských legitimácií strany priniesli prvé tragédie; tlačová kampaň proti predstaviteľom pravicového oportunizmu postihla aj mňa, keď istý novinár citoval z môjho článku v Kultúrnom živote (Socializmus - demokracia - človek) jednu pasáž na dôkaz, že popieram vedúcu úlohu strany:

I keď je evidentné, že v socialistických krajinách boli odstránené vykorisťovateľské triedy, na postavení komunistických strán sa nič nezmenilo. Neprestali s každodenným zdôrazňovaním triednosti, ba po desaťročia sa vybíjali v uplatňovaní tézy o zostrovaní triedneho boja v porevolučnom období, pričom ich hlavné údery smerovali nie proti skutočnému nepriateľovi, ale najmä do vlastných straníckych radov. Mocenský aparát v kampaňovitých vlnách vytváral nové a nové terče ako cieľ umelo živenej spoločenskej nenávisti a závisti. Fetišizované heslá o revolučnej triednosti zahlušili akúkoľvek morálku. Prestalo existovať všetko, čo možno nazývať ľudským a všeľudským. Zostal len absolutizovaný triedny rasizmus v mene zneužitej robotníckej triedy. V mene robotníka, ktorý si dovtedy ctil inžiniera, učiteľa, lekára, vedca a umelca.  Rozvíjal sa systematický pohon proti ním ako parazitom spoločnosti. Na ich miesta, pokiaľ sa dalo, nastupovali v prípravkách vyškolení robotníci. Deklasovaní intelektuáli – z trestu – rozmnožovali rady robotníckej triedy. Začarovaný kruh paradoxov a protirečení nemal začiatku a konca.

Nastáva opäť čas poloprávd, teda horších lží než sú nepravdy. Vedieť viac ako môcť povedať je bolesť, lebo z toho plynie najhorší morálny komplex: vedel si a nepovedal si, nezabránil si, neprotestoval si. Denne sa odohráva lámanie v kolese. Rovní sa krivia a kriví sa vyťahujú, ako keby boli rovní. Nastáva vláda priemeru a podpriemeru .

  1. septembra 1970

Padli mnohí z Ústavu literatúry (K
usý, Petrík, Hamada, Števček, Noge, Drug),  v Ústave hudobnej vedy nezostal nikto (hoci Burlas pôvodne dokonca preveroval), z nášho ústavu je zatiaľ na suchu len Saučin, ale verdikt nadriadeného orgánu ešte nepoznám. Burlasa vraj “dolu” preverili a “hore” vylúčili.

  1. septembra 1970

Je sobota, krásny slnečný deň. Priniesol doriešenie môjho prípadu a vyjasnenie neistôt. Šiška a Schwarz mi oznámili, že som bol obvodným výborom vylúčený z KSS, hoci oni navrhli vyčiarknutie. Aby som sa s tým vraj zmieril, nedal sa deprimovať, akadémia si nemôže dovoliť zbavovať sa vysokokvalifikovaných ľudí, že by mi urobili medvediu službu, keby sa teraz začali ťahať za prsty s obvodným výborom strany, že o pár mesiacov sa veci upokoja a tak ďalej.

  1. septembra 1970

august 1968_BA 1Administratíva funguje pružne – keď chce. Dnes som našiel uvoľňovací dekrét z funkcie riaditeľa ústavu SAV, členstva v komisii životného prostredia a v investičnej komisii. Zbavili ma funkcie hlavného redaktora ARSu. Ďalej bude asi nasledovať fakulta, členstvo v rade SNG, Tatranu, Pallasu, predsedníctvo či členstvo v obhajobných komisiách doktorských, kandidátskych a skúšobných. Z toho plynie len jeden klad: nebudem mať plný kalendár a dopoludnia mi zostanú na robotu. Vyzerá to trochu ako keby som sa vyzliekal.

  1. októbra 1970

Obvyklý pondelkový seminár v SAV. Saučin úradoval. Mňa sa dotkli slová: “Vedúcim  oddelenia súčasného umenia mal pôvodne byť dr.Váross, ale nechcel to prijať: no aj keby chcel, nemohol by byť”.

16. októbra 1970

Večer som sa začítal do korešpondencie Andreja Sládkoviča vydanej v Matici slovenskej. Koľko zbytočného pechorenia a trápenia v tomto národe! I také hviezdy prvej veľkosti, ako Sládkovič, boli nútené hasnúť... Naše talenty rad radom zmĺkali alebo sa dostávali na únikové cesty, sotva stihli vydať zo seba prvé plody. Koľko bolo a je tých, čo vydržali s dychom aj po štyridsiatke, respektíve u ktorých neskoršia tvorba neznamenala evidentnú stagnáciu či úpadok v dôsledku vynútených kompromisov. Ak sa na vec pozrieme celkom triezvo, z celého doterajšieho 20. storočia zostane dokopy len pár rokov, v ktorých mal náš intelekt možnosť slobodne sa vysloviť, pravdaže aj to s rizikom, že nasledujúce roky dajú jeho výrok pred súd takej či onakej inkvizície.

25. novembra 1970

V piatok ma predvolali k dekanovi FFUK Cambelovi, ktorý mi s úsmevom oznámili, že už asi viem, o čo ide. Prirodzene, vedel som, a tak sme sa rozišli bez drám. Mrzí ma iba to, že sa ma vzdali s ľahkým srdcom. Verím, že ešte príde čas, keď to budem mať príležitosť primerane pripomenúť.

17. januára 1971

Čítam Hronského román Andreas Búr Majster. Hronský je istotne náš najväčší prozaik 20. storočia, lebo ak daktorí v jednotlivostiach dosiahli možno “viac” (Urban, Chrobák, Švantner, Tatarka), ani jeden nemá ouvre na takej vysokej úrovni. Hronský ich obsahuje všetkých.

9. februára 1971

V Pravde bol článok “Tiene na slovenskej vede”, v skutočnosti výňatok z analýzy, ktorú urobil výbor KSS v SAV. Medzi proskribovanými bolo aj moje meno. Faktom je, že strana, do ktorej som vstupoval roku 1962, nie je totožná s dnešnou, táto je mi cudzia celou svojou vierolomnosťou.

10. februára 1971

Zdá sa, že kruh sa sťahuje.   Kam sa má utiekať človek, ktorého strana exkomunikovala a v dôsledku toho ho prepustili z roboty? Nezamestnanosť si človek dovoliť nemôže. Samovražda je azda predsa len príliš krajné riešenie.

 1.apríla1971

 Matuška vraj písal Husákovi list o drastických vzťahoch v akadémii a uvádzal aj mená, medzi iným aj moje. Husákovi sa dostal list cez Vieru Millerovú. Poslal ho potom Lenártovi na zariadenie potrebného. Bude to mať efekt?

Po druhej svetovej vojne som si myslel, že najväčšou pliagou spoločnosti je fanatizmus. Dnes viem, že oveľa väčšou pliagou je pokrytectvo, ku ktorému donucujú ľudí všetky mechanizmy tohto typu socializmu. Pri fanatikovi aspoň vieš, na čom si. Pri pokrytcovi nikdy.

(Spracoval jč)


J. Smolec_13 otázky pre: Jána SMOLCA, aktívneho žurnalistu v čase okupácie ČSR

Dubček bol svetovým politikom roka 1968

 

  • V roku 1968 ste myšlienkovo a, samozrejme, aj tvorbou patrili k tým novinárom v Česko-Slovensku, ktorí propagovali budovanie politického prúdu „socializmus s ľudskou tvárou“. Ten bol politickým cieľom diela Alexandra Dubčeka.

Bola to éra, v ktorej vládli mentálne obmedzení politici. Na čelo Komunistickej strany Československa sa však podarilo dosadiť Alexandra Dubčeka, ktorý pochádzal zo Slovenska.

  • Medzi ľuďmi sa začalo hovoriť o politike s ľudskou tvárou a tento pojem sa vžil aj do histórie.

Alexander Dubček ako najvyššie postavený straník začal postupne z vedenia strany i z myslenia totalitných komunistických pohlavárov likvidovať  ich praktiky. V období pred okupáciou Česko-Slovenska otváral dvere slobodným myšlienkam a demokracii.

  • V súčasnosti dosť hlasno zaznievajú od niektorých politických analytikov názory, že Dubček bol „politický slabý“ a že Ludvík Svoboda – vtedajší prezident, nebol dosť razantný.

Zrejme je to iba preto, že Dubček so Svobodom sa nepostavili na odpor sovietskemu vedeniu a následne ani okupačným vojskám varšavskej zmluvy (s výnimkou Rumunov). Naopak, obyvateľstvo Česko-Slovenska vyzývali na zachovanie pokoja. Bol to však prezieravý politický postoj. Obaja si boli totiž dobre vedomí, čoho by bol generálny tajomník komunistov Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev schopný. Určite aj zmasakrovať najmenej milión Čechov a Slovákov. Preto podpísali takzvané Moskovské protokoly, ktoré akceptovali okupáciu. Dubček sa v roku 1968 stal svetovým politikom roka. Jeho pamiatka je v úcte všade na svete dodnes. Nebyť však okupácie v roku 1968, Slovensko by mohlo byť o dvadsaťpäť rokov skôr samostatné. Už v roku 1968 sme písali aj o našej národnej slobode.

Zhováral sa Ivan BROŽÍK

Foto: archív SNN


SLOVO O SLOVENSKU

ČOMAJ web Ján ČOMAJ

 

Dátum 21. august 1968 už dávno zapadol do dejín a ocitá sa tam čoraz hlbšie. Iba tí starší a najstarší si udalosti po ňom ešte pamätajú, mnohí nielen ako svedkovia, ale aj ako poznačení účastníci krutého vývoja, ktorý po rachote tankov nasledoval. Pre ostatných je to už, našťastie, čosi také, ako pre nás boli boje pri Piave alebo zápas o slovenskú autonómiu, keď sa všetky sľuby o dvoch rovnoprávnych národoch v spoločnom štáte krátko po jeho zrode vyparili.

Moment okupácie bol šokom. Horšie však nasledovalo: čas primitivizmu a pretvárok, strata ideálov a často aj spoločenského postavenia a zmyslu života desaťtisícov obyčajných poctivých ľudí, ktorí nedokázali nazvať vojenský vpád bratskou pomocou. Vyše dvadsať rokov trval ten bezváhový stav, keď pravda a statočnosť nemali nijakú váhu, a predsa boli na ťarchu. Dvadsať rokov – to je približne vek vymedzujúci jednu generáciu!

Viem, o čom hovorím. Patril som medzi prvých troch slovenských novinárov, čo museli opustiť svoje povolanie. A aj keď nám nikdy nikto nezakázal písať, slovko by od nás neboli  uverejnili. Mal som vtedy tridsaťštyri, pri návrate k remeslu päťdesiatpäť. Aj mi je to dosť ľúto. Lebo sotva si vie niekto predstaviť tvorivejšie roky života...

Našťastie, na to množstvo vojsk a ocele nebolo veľa ľudských obetí. Historici narátali za vyše dvadsať rokov asi sto. Pravda, škoda každého života. Skúsme to však porovnať s počtom obetí farebných revolúcií, vyvolaných zvonka, alebo  menej rafinovaných spôsobov podmaňovania si štátov, s  Afganistanom, s Irakom, so Sýriou,  s Líbyou...!  Zrazu zistíte, že nič sa za tie roky, čo august ’68 zapadol do dejín, nezmenilo – sila je stále bezočivá, iba spôsoby sú rafinovanejšie a výsledok krutejší voči nevinným, ľudstvu a planéte.

August ’68 sa stále opakuje. V mnohých kútoch zeme. V rozličných podobách. Prináša tisíce mŕtvol, zástupy biednych a davy migrantov. A vždy tvrdí, že je internacionálnou pomocou v mene dobra a ľudskosti.

Čo je však najstrašnejšie, že okolitý svet, aj naša Európa,  mu dáva za pravdu.

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.