Balkánom zmietajú vlny protichodných emócií

thumbnail

Američania získavajú na balkánskej šachovnici čoraz viac operačného priestoru. Uplynulý rok sa na Balkáne niesol v znamení pokračujúceho procesu začleňovania regiónu do euroatlantických štruktúr, odohrávajúceho sa na pozadí geopolitického súperenia Západu a Ruska, ktoré v tomto priestore naberá na intenzite. Bol to zároveň posledný rok existencie Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu, ktorý svojimi rozhodnutiami aj tohto roku vyvolal vlny protichodných emócií.

Dominantné postavenie v regióne si aj naďalej zachovali Spojené štáty americké. Potvrdzuje to dianie v Čiernej Hore, ktorá sa začiatkom júna 2017 napriek ruskému nesúhlasu stala dvadsiatym deviatym členským štátom NATO. Všetko sa rozhodlo v dramatických čiernohorských parlamentných voľbách v októbri 2016, ktoré poznačil údajný pokus o puč, z ktorého vtedajší čiernohorský premiér Milo Djukanovič pohotovo obvinil Rusko. Nemá zmysel púšťať sa do špekulácií o tom, kto stojí za amatérsky pôsobiacim pokusom o prevrat. Isté však je, že táto udalosť mala vplyv na zmrazenie vzájomných vzťahov, pričom Rusko Djukanoviča a spol. zapísalo na zoznam neželaných osôb. Nová vláda sformovaná opätovným víťazom volieb – Demokratickou stranou socialistov (hoci sa Djukanovič stiahol a do premiérskeho kresla posadil Duška Markoviča), dokončila integráciu do Aliancie. Bez „zbytočného“ referenda, v ktorom by hrozilo, že väčšina Čiernohorcov povie svoje nie.

■ ZMENY V SKOPJE

Za ďalší úspech americkej politiky možno považovať zmeny v Skopje. Macedónsko po umelo vyvolanej trojročnej politickej kríze po decembrových voľbách získalo v máji 2017 novú vládu Sociálno-demokratického zväzu Macedónska a albánskych strán zlákaných prísľubom zavedenia dvojjazyčnosti na celom území štátu. Nová vláda vedená premiérom Zoranom Zaevom nahradila konzervatívnu vládu Nikolu Gruevského (VMRO-DPMNE), ktorý sa pre Západ stal neprijateľnou figúrou. Gruevski totiž nechcel ustúpiť z  obrany národných záujmov v otázke zmeny názvu krajiny, po vzore Viktora Orbána zastavil príliv utečencov na hraniciach a bol pragmatický vo vzťahoch k Rusku. Nové pomery v krajine sa prejavili najprv obmedzením opozičného vplyvu v médiách pred  regionálnymi voľbami. Nová vláda po ich víťaznom zavŕšení pristúpila k riešeniu vzťahov so susedmi. Aby nedráždila Bulharsko a Grécko, budú sa meniť učebnice dejepisu, názov letiska v Skopje či odstraňovať pamätníky. Najdôležitejšou je však Zaevova ochota na zmenu názvu štátu tak, aby Grécko odblokovalo svoje veto voči vstupu Macedónska do EÚ a NATO, čím USA vytesnia vplyv Ruska na tomto území. V snahe poistiť si domáce pomery pred plánovanými ťažko stráviteľnými zmenami vydala sa vláda politikou zastrašovania a prenasledovania opozície. Lenže zatknutím tridsiatich šiestich  osôb z opozičného tábora koncom novembra 2017 vyvolala vlnu protestov VMRO s potenciálom destabilizácie spoločenských pomerov.

BULHARSKÉ NÁDEJE

Nové pomery v Macedónsku oživili aj záujem jeho východného suseda. Bulhari dodnes pociťujú voči  Macedónsku silný sentiment, pričom väčšina Bulharov vníma Macedónsko ako druhý bulharský štát. Nová bulharská vláda po tohtoročných marcových voľbách sa aktívne chytila historickej príležitosti oživenia pretrhnutých väzieb. Staronový prozápadný bulharský premiér Bojko Borisov, ktorý vo voľbách porazil Bulharskú socialistickú stranu podozrievanú z proruských postojov, podpísal so svojím macedónskym kolegom memorandum o priateľstve a uskutočnilo sa aj spoločné pracovné zasadnutie dvoch vlád. Bulharsko podporuje eurointegračnú macedónsku cestu, na ktorej sa pasuje do pozície staršieho brata ochrancu. Netreba však mať veľké ilúzie o vzájomných vzťahoch. Bulharské kalkulácie poodhalil výrok, ktorý odznel v jednej bulharskej televíznej debate: že Macedónci, pritlačení Albáncami do kúta, sami budú žiadať, aby sa aspoň so zvyškami toho, čo im ostane, mohli pripojiť k Bulharsku. To poznáme aj z vlastnej skúsenosti...

SRBSKÁ NEUTRALITA

Kľúčovým štátom západného Balkánu bolo vždy Srbsko, kde sa dosiaľ vedie zápas o to, na ktorú stranu sa postaví. V tejto situácii paradoxne žne úspech tretia možnosť, ktorú prezentuje Aleksandar Vučič, niekoľkonásobný premiér, ktorý sa po aprílových prezidentských voľbách stal novým srbským prezidentom. Vučič hlása vstup do EÚ bez členstva v NATO. Presadzuje tiež potrebu vyrovnaných vzťahov so svetovými hráčmi, pričom záruku srbskej neutrality vidí v modernizácii armády tak, aby bola schopná obrániť vlasť. Spolieha sa pritom na dodávky zbraní z Ruska a Bieloruska, čím dráždi Západ. Srbské sedenie na dvoch stoličkách odráža aj zostava vlády zloženej z prívržencov prozápadnej i skôr proruskej orientácie na čele s premiérkou LGBTI orientácie Anou Brnabičovou, čo predstavuje na konzervatívnom Balkáne pomerne odvážny experiment, ako si nakloniť aj Brusel, ktorému však bola vždy bližšia Priština, kde stále častejšie počuť úvahy o zlúčení s Albánskom.

CHORVÁTSKY ŠOK

Jediným trvalým ruským úspechom na balkánskej šachovnici (okrem zblíženia s Tureckom) je skutočnosť, že doteraz napriek všetkým snahám a pokusom prozápadnej opozície o zmeny úspešne vo svojej pozícii odoláva prezident Republiky Srbskej v Bosne a Hercegovine Milorad Dodik, ktorý Rusko považuje za kľúčového spojenca.  Naopak, isté rozčarovanie zo svojich západných spojencov cítiť v ostatnom čase v Chorvátsku, ktoré dlhodobo navyknuté na pozíciu balkánskeho miláčika Západu cíti hnev na Haag. Pre Chorvátsko je skutočným šokom posledné rozhodnutie tribunálu, ktorým bola potvrdená vina šiestich predstaviteľov neuznaného štátu Herceg-Bosna za vojnové zločiny. Priam symbolickú bodku za činnosťou zlovestného súdu dal chorvátsky generál Slobodan Praljak, ktorý si v obdivuhodnom geste hrdinu antickej tragédie v proteste proti rozsudku vzal život v priamom prenose. Paradoxom histórie sa stala skutočnosť, že protisrbský tribunál nedokázal agresiu Srbska na Bosnu a účasť na spoločnom zločineckom zámere jeho vedeniu na čele so Slobodanom Miloševičom, ale posledným rozsudkom túto vinu pririekol Chorvátsku Franja Tudjmana. Môže to mať ďalekosiahle následky nielen pre Chorvátsko a Bosnu, ale aj pre celý Balkán.

Martin JARINKOVIČ – Foto: internet



Pridaj komentár