Bojoval za záujmy Slovenska. Odchod prvého prezidenta druhej Slovenskej republiky Michala Kováča do večnosti 5. októbra 2016 ma podnietil napísať niekoľko poznámok o mojej spolupráci s ním od 13. decembra 1989, keď sa stal ministrom financií a čoskoro ma navrhol do funkcie svojho námestníka. Trinástemu decembru 1989, keď ho na ministerstve predstavil podpredseda vlády národného porozumenia Jozef Markuš (budúci predseda Matice), predchádzala abdikácia posledného socialistického ministra Františka Mišejeho (1921 – 2009). Keďže po sedemnástom novembri 1989 všetci traja Mišejeho námestníci „ochoreli“, bol som vo funkcii riaditeľa odboru štátneho rozpočtu vlastne jeho najbližším spolupracovníkom.
■ CESTY DO PRAHY
Absolvoval som s Michalom Kováčom zopár ciest do Prahy: on smeroval na ÚV KSČ, resp. medzi federálnych partizánov, ktorým predsedal, ja na Federálne ministerstvo financií. A tak sa stalo, že na rokovaniach popri početných delegáciách federálneho a českého ministerstva financií som sedel za slovenskú stranu sám. Pri jednej z posledných ciest z Prahy, keď Václavák už bol plný, vypočul som si Mišejeho „spoveď“ i predpoveď: „Do mesiaca bude rehabilitovaný Andrej Hlinka. Nech už Slovákštát bol, aký bol, počas neho nebol popravený ani jeden komunista, my sme sa začali vešať po vojne sami.“
Piateho decembra ma pozval do svojej kancelárie a s fľašou piva v ruke sa ma spýtal, či mám rád pivo. Aj keď som prikývol, piva som sa nedočkal. Iba mi oznámil, že práve podal demisiu. Na moju otázku, kto príde po ňom, len mávol rukou, že to už nie je jeho vec, ale aby som zašiel za Rudkom (Schusterom). Na stretnutí s budúcim predsedom SNR Rudolfom Schusterom som ho nabádal, aby sa ministrom financií stal odborník, a konkrétne som uviedol meno Michala Kováča, o ktorom som vedel, že pracoval v štátnej banke.
Po uvedení do funkcie minister Kováč nás prítomných usadil a mali sme si vybrať, čo budeme piť – a tak som sa piva v ministrovej kancelárii predsa len dočkal.
■ ANKETA O NÁMESTNÍKOVI
Prvým krokom Michala Kováča vo funkcii ministra bola anonymná anketa, v ktorej mali pracovníci rezortu okrem iného navrhnúť, kto by mal byť jedným z námestníkov. Vybrali mňa, čo minister oznámil na pracovnej porade v závodnej jedálni 18. januára 1990. Zveril mi agendu daní a finančných správ, z ktorých sa už čoskoro stali daňové úrady, a v tejto pozícii som po jeho boku pracoval do 13. júna 1991, keď prvá Mečiarova vláda bola ako celok už 22. apríla.
Príchodom Kováča sa začala nová éra v slovenských financiách, ministerstvo riešilo veľa nových problémov, a čo je dôležité – aj po novom, na svet peňazí sme sa začali pozerať slovenskými očami. Svojich troch námestníkov (okrem mňa boli ešte Belo Bosák a Anton Vavro) vyzýval, aby sme reagovali na tvrdenie českej strany o doplácaní na Slovensko, aby sme sa aktívne zapájali do tvorby nových ekonomických nástrojov i zmien v štátoprávnom usporiadaní. Nominoval ma do Legislatívnej rady vlády, do federálnej i republikovej komisie na prípravu nových ústav a ďalších orgánov. A tak som mal príležitosť spolupodieľať sa na vzniku mnohých významných dokumentov.
Milan Ferko už 4. mája 1990 uverejnil v Literárnom týždenníku obsiahlejší rozhovor so mnou s veľa hovoriacim titulkom Samostatnosť a financie, kde som vlieval slovenským pesimistom kvapky optimizmu.
■ KROKY K NEZÁVISLOSTI
Minister Kováč bol veľmi pracovitý, naše pracovné dni nemali konca. Raz sme prerokúvali informáciu o inventarizácii, minister prerušil rokovanie a dal príkaz nájsť dve stoličky, ktoré chýbali.
V lete 1990 som počas pobytu v nemocnici, kde som si liečil problémy s okom, pripravil koncept opatrení v záujme zviditeľnenia Slovenska, ktorý sme dopracovali v kaviarni Krym. Iniciatíva, ktorú sme podľa počtu návrhov pomenovali 61 krokov k slovenskej identite, vzbudila pozornosť vo verejnosti, politológ Rastislav Tóth napísal: „Je pozitívne, že sa nad problematikou slovenskej identity začínajú zamýšľať intelektuáli,“ a Eduard Chmelár jej autorov (Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara) pasoval do postavenia „otcov nezávislosti“, pretože predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program krokov k samostatnosti Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS.
V tom čase však Vladimír Mečiar ešte verejne a jednoznačne opakovane deklaroval lojalitu k zachovaniu spoločného štátu, a tak okamžite chcel pozbaviť funkcií signatárov iniciatívy a odmietol vymenovať za námestníka ministra privatizácie Mojmíra Mamojku. Minister Kováč dostal za úlohu pripraviť návrh na moje odvolanie z funkcie, ale riešil to tak, že ma poslal namiesto seba na rokovanie vlády do Košíc.
„Choď tam namiesto mňa a porozprávaj sa s ním o tom,“ radil mi. Už na letisku v Bratislave si Mečiar prisadol ku mne a ja som mu vysvetlil, že som konal podľa svojho svedomia. „Pokazili ste si kariéru, mohli ste byť prvý slovenský bankár, mali ste ísť do Prahy, takto vás Česi nebudú chcieť!“ Na tieto Mečiarove slová som odvetil, že netúžim po kariére v Prahe. Potom sa spýtal na môj názor na budúce štátoprávne usporiadanie, či bude stačiť byt s dvoma izbami a jednou kuchyňou. „Nebude, treba dva byty so spoločnou strechou“, bol môj názor. Písal sa november 1990. Po skončení rokovania vlády v Košiciach sa konala tlačová beseda. Asi po polhodine prišla správa, že Mečiar má náhle odísť do Prahy na kompetenčné rokovanie s Václavom Klausom. Vtedy novinárom povedal: „Ja musím odísť, ale keby ste mali ďalšie otázky, odpovie vám na ne pán námestník Tkáč.“ Minister Kováč už návrh na odvolanie nemusel pripravovať...
■ KOPA ROBOTY
Roboty v časoch búrlivých premien bolo ako „na kostole“. Menili sme daňový systém. Vedno s ministrom sme navštívili Dánsko a v máji 1991 v spolupráci s dánskym ministerstvom daní a ciel a OECD sme usporiadali v Bratislave medzinárodnú konferenciu o daňovej reforme, čo prijali pražskí financi s nevôľou. Zápasili sme s nimi o kompetencie. Bolo však treba aj pozastaviť tesne pred novembrom prijaté rozhodnutia o „vyrovnaní východiskovej základne“, teda o presune odpisov zo Slovenska do Česka v sume štrnásť miliárd korún. Robili sme odvážne kroky – 30. decembra 1990 uverejnilo slovenské ministerstvo financií, nečakajúc na federálne a české, zoznam regulovaných cien tovarov a služieb na území Slovenskej republiky. Bol liberálnejší ako zamýšľaný federálny zoznam a umožňoval predávať hliník, nikel a železné plechy vlastne za svetové ceny. Bol to prvý krôčik k náprave cenových deformácií a spôsobil výraznú nevôľu na českej strane.
■ ZÁPAS O SAMOSTATNOSŤ
Pri zápase o slovenskú samostatnosť sa nám kládli do cesty rôzne prekážky. Pod vyhlásenie Za spoločný štát sa v Kultúrnom živote 23. septembra 1991 podpísalo 891 ľudí, okrem iných Martin Porubjak, Martin Bútora, Tomáš Janovic, Ľubomír Feldek, Iveta Radičová, Elena Vacvalová, Rudolf Zajac, Milan Lasica, Magda Vášáryová, Rudolf Chmel a ďalší, ktorí však už čoskoro neodmietli dobre platené miesta v novom štáte. Bola to reakcia na vyhlásenie Za zvrchované Slovensko, ktorú 11. septembra 1991 v ateliéri Viliama Hornáčka podpísalo asi tridsať osobností (medzi nimi aj ja s ministrom). Názory „federalistickej“ časti slovenskej spoločnosti tlmočil vtedajší federálny minister zahraničného obchodu, zo Slovenska pochádzajúci Jozef Bakšay, v televíznom programe Čo týždeň dal 22. septembra 1991. Poriadne Slovákov vyplašil: „V prípade vzniku slovenského štátu treba vybudovať banku, ktorá by stála 15 miliárd 639 miliónov korún. Zriadenie slovenskej polície by si vyžiadalo 2 miliardy 996 miliónov korún a armády až 63 miliárd 350 miliónov korún...“ A tak ďalej. Celkové finančné zaťaženie jedného Slováka vrátane novonarodeniatok vyčíslil na 5 626 korún ročne. Samozrejme že ma minister Kováč podnietil na reakciu. A tak som písal o tom, že nie je pravda, že Slovenská republika by ekonomicky vydržala maximálne jeden rok a že politici, ktorí sa usilujú o samostatnosť Slovenska, nelikvidujú slovenský národ ako celok. Ba naopak.
Keď Michal Kováč odstúpil z funkcie ministra, ocitol som sa v centre diania okolo obsadenia jeho miesta. V jeden večer na prelome mája a júna 1991 ma Ján Čarnogurský pozval na „híring“ do sídla VPN na Ventúrskej ulici. Vypočúvajúcimi boli bratia Čarnogurskí, František Mikloško, Anton Vavro (vtedy už podpredseda vlády), Igor Rintel (istý čas poradca predsedu Matice) a ďalší. Keď sa ma Ivan Brndiar opýtal, čo mám spoločné s Tkáčom, ktorý je podpísaný pod výzvou 61 krokov, bolo zrejme definitívne o všetkom rozhodnuté. Ministrom financií sa stal Jozef Dančo, o čom podpredseda vlády Anton Vavro informoval tak, že „bol vybratý za ministra financií Slovenskej republiky preto, že vyhovuje českej strane“.
■ SLOVENSKÁ BANKA
Michal Kováč ma už čoskoro bránil pred verejným útokom ministra Danča v Národnej obrode a ja som pokračoval v zápase za slovenskú slobodu. Keď na Donovaloch týždeň pred voľbami v roku 1992 vznikol Kongres slovenskej inteligencie, ktorý vyzval slovenských politikov k samostatnosti, stal som sa jedným z jeho hovorcov (popri Machalovi a Štrelingerovi). Keď po voľbách českí a slovenskí predstavitelia diskutovali v lete 1992 o ďalšom osude štátu, bol to práve Michal Kováč spolu s Augustínom M. Húskom, ktorí najrazantnejšie presadzovali slovenskú samostatnosť. Mňa Michal Kováč z pozície podpredsedu HZDS požiadal o spoluprácu pri príprave dokumentov – napríklad tých šestnástich medzinárodných zmlúv, ktoré V. Mečiar a V. Klaus podpísali na ruzynskom letisku v októbri 1992. Čoskoro ma poverili založiť Národnú banku, čo sa podarilo napriek neuveriteľnému množstvu práce a prekážok.
S Michalom Kováčom už ako prezidentom som sa stretával aj vo funkcii výkonného viceguvernéra NBS. Pätnásteho mája 1993 prišiel na návštevu NBS. Odovzdal som mu striebornú desaťkorunovú mincu s poradovým číslom jeden a zotrvali sme v krátkom rozhovore „medzi štyrmi očami“ v mojej pracovni, v ktorej zhodou okolností pred niekoľkými desaťročiami úradoval ako radový bankový úradník. Potom sme poskytli krátky rozhovor novinárom. Sedeli sme pritom v úzkom hlbokom kresle tesne pri sebe a ja som celý čas premýšľal, ako z toho kresla vstaneme.
Koncom mája sa zúčastnil na rokovaní Kongresu slovenskej inteligencie v Prešove, kde som vystúpil s návrhom vykopať tunel pod Braniskom, spojiť tak Prešov s Bratislavou a východ Európy so západom cez naše územie, čo osobne ocenil.
Odišiel spomedzi nás človek, ktorého som poznal ako muža, ktorý úprimne bojoval za záujmy Slovenska.
Marián TKÁČ, predseda Matice slovenska