Bol to naozaj Alexander Dubček, ktorý pozval sovietske vojská do Česko-Slovenska?

thumbnail

Ani z opakovanej senzácie sa nestane pravda. V Bratislave nedávno predstavili zaujímavú knihu – Rusko XX. storočie s podtitulom Krátka kronika vojen, revolúcií a konfliktov. Je to mimoriadna publikácia. Poskytuje najnovší ruský pohľad na medzníky ruských dejín počnúc od rusko-japonskej vojny v rokoch 1904 – 1905  až po rok 1992 a 1993. Ide o zásadný pokus predstaviť ruské dejiny ako jeden celok v súvislostiach. Aj kapitola o vrcholných predstaviteľoch ruského štátu sa začína cárom Mikulášom II., admirál Kolčak a Stalin sú vedľa seba a výpočet sa končí prezidentom Putinom. Pre nás je však skutočnou senzáciou strana 526, kde sa píše, že „Alexander Dubček sa osobne telefonicky obrátil na L. I. Brežneva s prosbou o vstup vojsk“.

Redakcia SNN požiadala historika, aktívneho reformátora z roku 1968 prof. Ivana Laluhu so snahou vyjasniť si, ako to vlastne všetko bolo. Prof. Laluha bol po roku 1992 predsedom Zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 1993 bol pri formulovaní dohody o priateľstve s Ruskou federáciou. Jej preambula obsahuje aj formuláciu, ktorej je prof. Laluha spoluautorom a dosiahol jej zachovanie v texte. Preambula sa dištancuje od okupácie Česko-Slovenska v roku 1968, čo pôvodne ruská strana odmietala...

  • Je vôbec možné to, čo tvrdí najnovšia kniha dvoch ruských akademikov? Čo dnes vlastne vieme o tom, kto bol z vedenia ČSSR za vstup vojsk?

V ústave štátu bola vtedy zakotvená vedúca úloha strany. A. Dubček, prvý tajomník ÚV KSČ ako ústavný činiteľ, F. Kriegel ako predseda Národného frontu ČSSR, Josef Smrkovský ako predseda Národného zhromaždenia, teda celoštátneho parlamentu, a Oldřich Černík ako predseda vlády ČSSR neboli za vstup vojsk a robili všetko preto, aby sa vstupu vyhli, aby presvedčili partnerov, že tu nie je kontrarevolúcia, teda niet dôvodu na vstup vojsk. Prezident Ludvík Svoboda asi váhal, ale po vstupe vojsk 21. augusta 1968 ustanovenie robotnícko-roľníckej vlády pozývateľom okupantov odmietol a so širokospektrálnou delegáciou odletel na rokovania do Moskvy, kde presadzoval podpísanie tzv. Moskovského protokolu a návrat Alexandra Dubčeka a ostatných  unesených z Moskvy do vlasti.

  • Publikácia Rusko XX. storočie, ktorú nedávno predstavili v Bratislave, sa odvoláva na telefonát Dubček – Brežnev zo 16. augusta 1968. V ňom sa mal „A. Dubček obrátiť na Brežneva s prosbou o vojenskú pomoc a rozhovor je zachovaný v archívoch“. Čo o tom vieme?

V archívnych dokumentoch je zaznamenaný prvý rozhovor z 9. augusta 1968. Brežnev vtedy dovolenkoval na Jate a odtiaľ volal Dubčekovi. Téma bola, ako sa plnia dohody z Čiernej nad Tisou. Kľúčové – podľa archívnych dokumentov, ktoré máme k dispozícii – boli dve veci: treba zamedziť činnosť pravicových síl, ktoré útočia na podstatu socializmu a v súvislosti s tým odvolanie F. Kriegla z čela Národného frontu, Jiřího Pelikána z vedenia Čs. televízie a tretím v poradí na odvolanie bol Čestmír Císař, člen vrcholného vedenia, lebo ten mal o. i. predstavy o možnosti, ba nevyhnutnosti rôznych modelov socializmu. Brežnev naliehal na Dubčeka, aby uskutočnil zmeny ihneď, predovšetkým aby nastolil kontrolu nad médiami. Dubček tvrdil, že to bude riešiť postupne, že to treba riešiť v pléne ÚV, v Národnom fronte, že treba dodržiavať isté demokratické princípy. Teda obhajoval tie metódy práce, ktorými sa vyznačovala jeho reformná politika. Ďalší bol už ten známy telefonát 13. augusta 1968.

  • A kto volal komu, volali z Prahy do Moskvy alebo naopak?

Iniciátorom aj tohto telefonického rozhovoru bol opäť L. I. Brežnev. Brežnev chcel zastihnúť Dubčeka pred zasadaním predsedníctva ÚV KSČ, teda vrcholného mocenského orgánu. Ale keď mu volal, predsedníctvo už zasadalo. Tak ho dal vyvolať a želal si, aby pri tom rozhovore bol aj Biľak. Ale Dubček si k tomu zavolal Smrkovského (predsedu parlamentu) a potom čiastočne Černíka (predsedu vlády). Rozhovor sa začal o 17.30 a skončil sa o 18.35. Vyplýva to z prepisu stenografického záznamu, ktorý je zachovaný a je prístupný od roku 1996. Záznamy robili sovieti a ruská strana nám ich odovzdala. Neskoršie sa ukázalo, že telefonát bol na žiadosť „biľakovcov“. Oni naliehali na Brežneva, aby ešte hovoril s Dubčekom. Týmto Brežnev zdôvodňoval pred Spojencami  z Varšavskej zmluvy, s výnimkou Rumunska, ktoré sa na okupácii nezúčastnilo, 18. augusta rozhodnutie o vstupe vojsk. Argumentoval, čo všetko urobil a napriek tomu sa mu nepodarilo Dubčeka nakloniť na svoju stranu, že s ním – Dubčekom, sa už nedá rátať. Brežnev sa tiež účastníkom schôdzky pochválil, že pozývací list od svojich priateľov (V. Biľaka a spol.) už majú a že vstupu vojsk nič nestojí v ceste.

  • Čo bolo podľa prístupných dokumentov obsahom rozhovoru?

Laluha IvanPočas hodinového telefonátu sa stále opakovalo, prečo nás klameš, Sáša, prečo to nerobíš... A v tejto atmosfére Dubček povedal, citujem: „ So všetkou zodpovednosťou vám hovorím, že ak nám neveríte a pokladáte nás za podvodníkov, tak si prijmite také opatrenia, ktoré vaše politbyro považuje za nutné.“ Na to ho Brežnev opäť karhá a Dubček mu dáva najavo, že nech teda on Brežnev na seba preberie zodpovednosť. A Brežnev zasa cúva a nalieha, aby všetky opatrenia, ktoré sovieti požadovali, urobil Dubček. Možno táto veta niekomu pripadá kontroverzná, ale z nej sa nedá dedukovať, že ide o pozvanie vojsk, pretože v celom rozhovore Dubček zdôrazňuje, že čs. strana má veci pod kontrolou a že kontrarevolúcia v ČSSR nehrozí.

  • Chcel, či nechcel teda Alexander Dubček vyhovieť Brežnevovi – sovietskej veľmoci?

Naopak. Ako vyplýva z celého rozhovoru, z telefonátu zaznamenaného sovietmi, A. Dubček chcel niektoré z opatrení predložiť na rokovanie príslušných orgánov a tam k nim zaujať stanovisko. Tieto opatrenia mohli zmierniť napätie medzi ČSSR a ZSSR, rozhodne by však neohrozili reformy. Ale Brežnev ich chcel ihneď, a to za spoluúčasti V. Biľaka a spol., o ktorých sa mal Dubček oprieť, na rozdiel od vtedajších reformátorov. A to už zjavne išlo o mocenskú záležitosť na prospech Brežneva, jeho dogmatikov a maršalov a ich domácich prisluhovačov.

  • Dá sa z textu telefonátu, ktorý je prístupný v plnom rozsahu, usúdiť, že šlo o pozvanie vojsk?

Keby sme sa pozreli na texty Moskovských protokolov, ktoré po vstupe vojsk čs. vedenie v Moskve podpísalo, ani tam sa nehovorí, že v ČSSR bola kontrarevolučná situácia. A to bol predsa jediný dôvod, pre ktorý by Dubček mohol povedať, viete tu nás lynčujú, príďte nám na pomoc. Ale taká situácia v Česko-Slovensku nebola. Rozhodne sa z telefonátu nedá dedukovať, že Dubček pozval sovietske vojská.

  • Hovoríme o telefonáte z 13. augusta 1968, ale čo vieme o telefonáte zo 16. 8. 1968, na ktorý sa odvoláva najnovšia kniha ruských akademikov ?

O takom telefonáte nielenže nič nevieme, ale nikde sa o tom nenachádza ani zmienka, že by sa konal. Okrem odvolávky historika S. Rybasa na staršie svedectvo diplomata  V. Falina, uverejnené v marci tohto roka. Tam sa tvrdí,  že telefonát 16. 8. sa udial štyri dni po zasadaní predsedníctva ÚV KSČ. Podľa toho by to malo byť 12. 8. Táto téma je našimi historikmi dobre spracovaná a nikde sa nenachádza zmienka o nijakom zasadaní 12. augusta, po ktorom akože mal nasledovať telefonát 16. augusta...

  • Je to overiteľné v archívnych dokumentoch?

Všetko, čo som povedal – pritom som hovoril v skratke – je overiteľné. Jednak v akademických Prameňoch k dejinám čs. krízy 1967 – 1970, vydaných v roku 1996, a potom v rozsiahlej medzinárodnej publikácii Prager früling  od veľkého medzinárodného tímu, aj za účasti špičkových ruských historikov, predstavenej verejnosti v roku 2008 v Diplomatickej akadémii vo Viedni. Nikde sa nič podobné neuvádza.

  • U nás sa po prvý raz objavilo tvrdenie o tom, že A. Dubček pozval sovietske vojská, pri predstavovaní knihy historika S. Rybasa na Slovensku, on sa odvolával na svedectvo diplomata V. Falina. Teraz sa to opakuje v inej prelomovej vedeckej práci znova predstavenej na Slovensku. Ako si to vysvetliť?

Niekto má zrejme záujem problém okupácie v roku 1968 oživovať „senzačkami“, ktoré sa zrazu skoro po päťdesiatich rokoch vynárajú z archívov. Kniha na strane 526 opakuje tvrdenie o telefonickom pozvaní vojsk Alexandrom Dubčekom a dopĺňa ho ďalšími tvrdeniami. Dôvodom vstupu vojsk, o ktorý mal A. Dubček údajne požiadať,  je, že vedenie štátu a komunistickej strany vystúpili s iniciatívou socializmu s ľudskou tvárou (ako je známe to bola oficiálna politika A. Dubčeka), narastali protisocialistické nálady a snaha odtrhnúť Česko-Slovensko z vplyvu ZSSR. Do toho zaplietli autori dokonca aj  Zbygniewa Brzezinského z USA, ako zaťa  bývalého prezidenta ČSR E. Beneša. Okolie L. I. Brežneva,  podľa autorov,  údajne neraz varovalo pred možnými komplikáciami, ak sa siahne k silovému variantu riešenia problému – a to jediné je asi pravda.

  • Dá sa to vysvetliť?

Autori knihy uvádzajú počty vojsk  ZSSR, ale aj všetkých ostatných štátov, ktoré sa na akcii zúčastnili.  Počet sovietskych vojakov udávajú okolo 170 000, čo je vzhľadom na polmiliónovú armádu, teda počet, ktorý doteraz udávali obe strany, menej. Dôvod?  Veď vzniká otázka pre koho je to dobré, komu to slúži, komu je to prospešné, čo sa tým sleduje. Alexander Dubček svojím životom (protifašistický odboj, SNP, v konflikte s Novotným, Brežnevom) preukázal charakter a hodnoty, ktoré vylučujú, že by uvádzaný telefonát  (a pozvanie vojsk) bol pravdivý a reálny. Autori uvádzajú, že záznam  rozhovoru je uložený (doslovne – chranitsja) v archívoch. Žeby rozhovorov bolo viacej? Uvádza sa množné číslo –archívoch. Tvrdenie autorov je v rozpore s vyhláseniami M. S. Gorbačova, ale aj s oficiálnym stanoviskom ruskej vlády a prezidenta Vladimíra Putina.

  • Aké otázky to u vás vyvoláva?

Neprávd, poloprávd o Alexandrovi Dubčekovi za posledných štyridsaťosem rokov o roku 1968 bolo veľa a rôznych. Všetky boli „odviate vetrom“. Ale hodnoty humanizmu, sociálnej spravodlivosti a mierovej spolupráce štátov a národov s rôznym spoločenským zriadením, zásady, ktoré priniesla slovenská a česká jar, sú dobre známe, stále sú aktuálne. Ani dnes ich netreba hľadať v archívoch, sú dobre uchované v pamäti národa, ako aj v pretrvávajúcej nádeji ľudí na ich uskutočnenie. Aj keď sa ukazuje, že je to beh na dlhé trate.

Ak by bola pravda to, čo uvádzajú autori knihy na strane 526, tak potom prečo okupačná armáda ako prvého zaisťovala A. Dubčeka a chcela ho dať pred revolučný tribunál? A potom jeho a jeho najbližších spolupracovníkov internovali a strážili v horskej chate pri Užhorode? Prečo ho nútili podpísať Moskovský protokol, ktorý podpísal ako posledný na  nátlak svojich vtedajších spolupracovníkov – Svobodu, Husáka a Černíka? Prečo ho zosadili z funkcie najvyššieho predstaviteľa a dosadili svojho G. Husáka? Prečo ho vyše dvadsať rokov držali pod dozorom tajnej polície ŠTB? A mohli by sme v týchto otázkach pokračovať. Predsa ak ich pozval, stálo za to celé toto „divadlo“ pred celým svetom?

Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: autor



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.