Bolestné pravoslávne Dušičky v Kosove

thumbnail

Po tom, čo živých vyhnali, ani mŕtvym nedajú pokoj...Aj tento rok – ako napokon každý od roku 1999 – srbské médiá priniesli pri príležitosti pravoslávneho sviatku zasväteného dušiam zomretých obrázky žalostného stavu srbských pravoslávnych cintorínov na okupovanom území juhosrbskej oblasti Kosova a Metochije. Je to obraz natoľko vzdialený hodnotám európskej civilizácie, o ktorej toľko počuť z každej strany, že je až problém uveriť, čo sa to deje v 21. storočí.

Srbi, na rozdiel od nás, svojim zosnulým venujú nie jeden, ale štyri sviatky pripadajúce vždy na sobotu – od jesene do jari. Prvý z nich pripadá na prvú polovicu októbra (tzv. Miholjské dušičky), druhý na prvú sobotu novembra (tzv. Mitrovské dušičky), tretí je viazaný na začiatok predveľkonočného pôstu a štvrtý je vždy v sobotu pred sviatkom zoslania Ducha Svätého.

NA CINTORÍNY S POLICAJTMI

Zničené kresťanské hroby

Ani tento február, pred pôstom, sa neobišiel bez výjavov pripomínajúcich skazu po vyčíňaní neonacistov na židovských cintorínoch. Srbskí vyhnanci z Kosova prichádzajú aspoň raz ročne organizovanými autobusovými spojmi v sprievode policajných jednotiek  do svojich niekdajších domovov pokloniť sa pamiatke svojich blízkych na cintorínoch. Predierajú sa zarastenými, neudržiavanými pohrebiskami, hľadajúc poničené náhrobky či aspoň rozvaliny, čo z nich ostali. Policajná ochrana  je nevyhnutná z hľadiska bezpečnosti pútnikov. Tam, kde sa ju nepodarí zabezpečiť, z návštevy cintorínov zväčša nie je nič. Je len málo takých odvážlivcov, čo by si trúfali  individuálne, na vlastné riziko vstúpiť do životu nebezpečných lokalít. Hoci ani policajný sprievod ešte nemusí byť zárukou bezpečnosti, ako sa o tom presviedčali dlhé roky po sebe vyhnanci z mesta Djakovica, ktorí pre každoročné krvavé útoky tentoraz  na návštevu cintorína v rodnom meste rezignovali.

■  DIVOKÁ REALITA

Na niektorých cintorínoch neboli pozostalí niekoľko rokov. Srbská redakcia Rádiotelevízie Kosova napríklad priniesla zábery z obce Mušutište, kde sa cintorín s pováľanými náhrobkami stihol zmeniť takmer na lesnú húštinu. Oveľa lepšie však na tom nie sú ani ostatné pohrebiská. Napríklad najväčší pravoslávny cintorín v Kosove, ktorý sa nachádza v Prištine, je podľa reportáže Andriju Igiča pre Rádiotelevíziu Srbska zanedbaný a lokálna samospráva ho ponechala napospas vandalom a zubu času. Kaplnku pri cintoríne miestni využívajú ako núdzové toalety a skládku odpadu.

Dávno zabudnuté výjavy, pripomínajúce nájazdy Džingischána či rané boľševické časy, sú – ako vidíme v dnešnom Kosove – ašpirujúcom na členstvo v Európskej únii, bežnou realitou. Irónia je o to väčšia, že Kosovo, ktoré sa usiluje aj o členstvo v UNESCO, odôvodňovalo svoju kandidatúru prítomnosťou vzácnych stredovekých srbských kláštorov na svojom území, zapísaných medzi svetové kultúrne dedičstvo. Teda tých kláštorov, ktoré, našťastie, neboli zničené ako mnohé iné cirkevné budovy po okupácii Kosova a ktoré aj dnes musia strážiť patroly misie KFOR pred vandalmi. Taký je skutočný výsledok budovania skrachovaného projektu tolerantného multietnického Kosova, ktoré si vo februári tohto roku za aplauzu západných lídrov pripomenulo deviate výročie vyhlásenia „samostatnosti“.

V takýchto pomeroch neprekvapuje informácia spomínaného reportéra A. Igiča, že kosovskí Srbi dávajú exhumovať ostatky svojich blízkych a prevážajú ich pochovať do svojich terajších sídel v Srbsku.  Oblasť Kosovo a Metochija tak postupne, ale isto stráca svoju pôvodnú tvár a stopy svojej niekdajšej srbskosti. A možno len o to ide kosovským „fanúšikom“ UNESCA, ktorí nedajú pokoj ani mŕtvym po tom, čo živých vyhnali.

Martin JARINKOVIČ - Foto: internet

 



Pridaj komentár