Vedenie rezortu školstva nepotrebuje rebéliu, ale podporu všetkých učiteľov. Akurát sa skončila protest učiteľov a školy začali opäť fungovať v normálnom režime. Na dlhozrejúci problém prinášame názor nášho spolupracovníka, vysokoškolského profesora Štefana SAMSONA. Neviem presne, koľkých ministrov školstva sme mali od roku 1993, od našej samostatnosti. Možno ich bolo sedemnásť-osemnásť. Niektorý z nich ministroval azda aj tri roky, ale zas boli i takí, čo sa na ministerstve ani poriadne neohriali. Ak by sme to zobrali počtársky, tak priemerná dĺžka pôsobenia jedného ministra školstva za toto obdobie bola 1,27 roka, teda jeden rok a necelé štyri mesiace. Nuž, čo dobré za taký krátky čas mohol pre naše vzdelávanie urobiť? V podstate nič. Obyčajne to bolo tak, že ponajprv (ak nebodaj nebol nominovaný tou politickou stranou ako predchádzajúci) naprával chyby a nedostatky svojho predchodcu, čo chvíľu trvalo. No a potom každý minister začínal „zlepšovať školstvo“ vždy odznovu podľa vlastných predstáv a najmä podľa predstáv, názorov a záujmov politickej strany, ktorá ho za ministra nominovala.
■ CHÝBALA VÍZIA
Základná chyba, ktorá nás sprevádza od samého začiatku, bola a aj teraz je, že ani jedna doterajšia vláda nevypracovala komplexný a dlhodobý plán vzdelávania a jeho uplatňovania v hospodárskej a spoločenskej praxi, schválený najlepšími odborníkmi. A tak bez takéhoto základného dokumentu sme podľa krátkodobých požiadaviek, potrieb a záujmov tých-ktorých vládnucich politických strán riešili vzdelávacie a školské problémy. Týmto chaotickým systémom riadenia v školstve sme sa dopracovali tam, kde sme a teraz bedákame.
Aj posledného ministra školstva sme už odvolávali, pretože vraj pochybil v tom a v tom, je mladý a neskúsený a možno, nebodaj, na ministerstve školstva pracuje niekto z jeho rodiny... Nuž, a najnovšie štrajkujeme.
Podľa nášho názoru takmer u každého z doterajších ministrov školstva, až na posledných dvoch (a možno s týmto tvrdením aj nesúhlasiť), by sme mohli hodnotiť skôr ani nie to, ako vzdelávací proces skvalitňovali, ale najmä ako prispeli k jeho zhoršovaniu.Po dvadsiatich troch rokoch máme vzdelávanie a jeho riadenie vzhľadom na úlohy a potreby, ktoré má plniť, horšie, ako bolo pred nimi. Máme ho odtrhnuté od potrieb nášho hospodárstva. Pritom treba tiež jasne a jednoznačne povedať, že aj naše hospodárstvo, najmä jeho štruktúra, nevyjadruje plne materiálne a personálne zdrojom, ktorými disponujeme. Je deformované, rovnako ako aj vzdelávanie.
■ STRATA KVALITY
Vzdelávací proces za ten čas sa na všetkých svojich úrovniach síce kvantitatívne zveľaďoval, ale strácal na kvalite. Strata kvality sa ukázala zvlášť citeľne na stredných odborných a vysokých školách. Nečudo, že ich absolventi nenachádzajú vždy zodpovedajúce zamestnanie. A ak pred niekoľkými rokmi ich nezamestnanosť bola zanedbateľná, tak v poslednom období sa z roka na rok zvyšuje. Zákonite preto nemalá časť z nich hľadá prácu za hranicami. A tiež zákonite – vzhľadom aj na kvalitu niektorých študijných odborov nášho vysokoškolského štúdia i na podmienky, ktoré v školstve máme – odchádza viac mladých ľudí ako prednedávnom študovať na zahraničné vysoké školy. Po ukončení štúdia sa nevracajú domov, tak ako to bolo donedávna zvykom, ale opäť vo väčšej miere ako predtým ostávajú za hranicami pracovať. Prácu tam nachádzajú skôr i lepšie uplatnenie s vyšším platom ako u nás doma. Je to dané aj tým, a treba to tiež uviesť, že povedzme v Nemecku, v Anglicku, vo Švédsku, v Írsku, ale čiastočne aj v Česku, nemajú vzhľadom na svoje potreby taký relatívne veľký počet „papierovo“ vysokoškolsky vzdelaných ľudí ako máme my.
Možno by tiež stálo za to konečne a vážne sa zamyslieť nad našou realitou relatívneho prebytku vysokoškolsky vzdelaných ľudí v určitých odboroch a študijných programoch. Rovnako vážny problém na zamyslenie napríklad je, či nepreháňame, keď na určité profesie a práce požadujeme vysokoškolské vzdelanie, hoci by možno na ich spoľahlivé zvládnutie stačil nižší stupeň vzdelania. Aj keď to azda nie je potrebné, v kritériách na uchádzača sa uvedie vysokoškolské vzdelanie a potom okrem iného máme problémy aj s platovým ohodnotením takýchto pracovníkov.
■ DIPLOMY ZA PENIAZE
Problémov, ktoré zhoršili úroveň a kvalitu vzdelávacieho procesu na Slovensku, je veľa. Patrí k nim aj neustrážený proces podnikania vo vzdelávaní. Niektoré, najmä súkromné školy, no nielen tie, nepriniesli kvalitnejšie vzdelávanie, ako sa predpokladalo, ale naopak jeho zhoršenie. Ťažko sa to priznáva, ale je to fakt. Netreba za to viniť len školy, najmä však ministerstvo školstva a zodpovedných ľudí, ktorí im to umožnili a umožňujú.
Keď sa stal ministrom školstva Dušan Čaplovič, jeho vyhlásenia a prvé opatrenia v riadení rezortu naznačovali, že by mohol byť ministrom, ktorý by mohol nasmerovať systém vzdelávacieho procesu správnym smerom na zvýšenie jeho kvalitatívnej úrovne a k potrebám hospodárstva a spoločnosti. Nestalo sa tak. Nebol dosť rozhodný pri presadzovaní svojich rozhodnutí, neustál politické tlaky na svoje konanie a pre médiá i pre svojich oponentov bol neprijateľný aj ako predstaviteľ starej štruktúry. Nepodržala ho ani jeho vládnuca politická strana a po dohode s predsedom kabinetu odstúpil.
Novým ministrom školstva sa stal Peter Pellegrini. Opäť sa to javilo ako dobré personálne riešenie. Nestačil sa však ani poriadne rozhliadnuť, oboznámiť s problémami a začať ich riešiť. Vládny Smer ho zakrátko delegoval do funkcie predsedu NR SR. A školstvo potrebovalo nového ministra...
■ PODPORA A DEŠTRUKCIA
Juraj Draxler bol donedávna dosť neznámy muž nielen v politike. Hneď od samého začiatku svojho pôsobenia vo funkcii ministra sa dal s vervou do práce a tá trvá, aj keď jeho energiu teraz pohlcuje štrajk učiteľov. Je presvedčený, že postupom dobrých krokov v riadení, rešpektovaním a realizáciou záverov akreditačnej komisie a v jasne správnych postupoch neústupčivosťou a nepodľahnutím politickým náladám a tlakom môže zastaviť klesajúcu úroveň nášho vzdelávacieho procesu. Zvýšenie jeho úrovne vyžaduje od šéfa rezortu presvedčenie o správnosti svojho rozhodovania a vytrvalosť vo svojom konaní. A tie, ako sa zdá, Juraj Draxler má.
Je preto napočudovanie a dosť nepochopiteľné, že už aj on sa stal terčom odvolávania v parlamente. Určitej skupine našich politikov pravdepodobne nevyhovuje ani tento minister. Je však otázne,kto a ktorý by im, okrem nich samých, vyhovoval? Častými zmenami ministrov sa zlepšenie nikde a nikdy nedosiahlo a nedosiahne sa ani v školstve. Deštruovať je vždy ľahšie, ako vytvárať nové, lepšie, modernejšie.
Odstrániť nedostatky vo vzdelávaní, v školstve, zlepšovať a zvyšovať jeho kvalitatívnu úroveň sa nedá zo dňa na deň. Vyžaduje si to určitý čas. Niektoré problémy sa síce dajú riešiť hneď bez dlhého zvažovania, no niektoré si vyžadujú analýzy a na realizáciu dlhšie obdobie. A čo náš minister školstva teraz najviac potrebuje? To je podpora verejnosti a najmä učiteľov vo svojom dobrom konaní.
Štefan SAMSON – Ilustrácie: Ľubomír KOTRHA